Keď Karol precitol do toho decembrového rána, prvé, čo si uvedomil, bol dátum. Ako druhé mu prišlo na um, že vôbec nemá strach, čo ho naplnilo istým uspokojením.
Karol bol, na rozdiel od zvyšných 7 miliárd ľudí, pripravený.
Samozrejme, myšlienka, že ostane jediný, kto si bude (teda aspoň z kníh) pamätať uplynulých 5125 rokov histórie ľudstva, ho ktovieako netešila. Ale keďže inú možnosť nevidel, zmieril sa s tým.
Karol bol fyzik. V podstate. Na svoj časový preskok prišiel celkom náhodou, keď pri jednom z tisícky rutinných pokusov potrebných do jeho dizertačky netrafil okraj stola a šálka s kávou sa prevrhla. Karol bol, čo sa týka praktických vecí, vždy tak trochu ťarbavý. Horúca tekutina zoskratovala obvody centrifúgy (samozrejme s prispením niekoľkých ďalších náhodných faktorov), vytvoril sa oblúk a centrifúga i s polovicou zariadenia univerzitného labáku zmizla. Niekoľko nasledujúcich rokov Karol strávil výpočtami, kam a prečo sa drahé prístroje podeli. Po nociach si privyrábal vypracovávaním diplomoviek, lebo stratené veci dostal k náhrade.
Popri tom sa učil mayčinu.
Ako sa totiž všetky médiá začali zahusťovať správami o blížiacom sa konci sveta, aj Karol sa blížil s výpočtami k želanému výsledku. Medzitým si, samozrejme, dávno urobil doktorát a stal sa asistentom, ale keďže učiteľský plat stačil pokryť ledva nájom a základné potreby mladého muža (medzi ktoré patrili i občasné návštevy domu so srdiečkom v neďalekom meste), ďalej produkoval diplomovky. Za našetrené peniaze si v nepoužívanej kočikárni staval stroj.
Karol nebol bohvieaký vedec. Dizertačku obhájil po známosti, jeho odborné články boli kompiláciami z diplomoviek, a jeho výskumná kariéra spočívala hlavne vo vypĺňaní lajstier. Ani so svojím strojom sa nemohol pochváliť akademickému svetu, pretože doteraz netušil, ako vlastne funguje. Karolov kreatívny prínos spočíval v tom, že metódou pokus – omyl nekonečne dlho a prácne modeloval podmienky, za ktorých došlo k prvému časovému preskoku. Na pochopenie stroja a vylepšenie jeho vlastností by potreboval more času, a ten mladík, ako ho neustále presvedčovali z rádia, televízie i bilbordov, nemal.
Nuž zariadenie, ktoré sa mu podarilo postaviť, bolo jednosedadlové, jednorazové a jednosmerné. Karol však žil sám, veľa toho k životu nepotreboval a navyše, presne vedel, kam pôjde.
Tam, kde sa to začalo. Medzi géniov, schopných čmárať paličkou do piesku extrapolácie a zložité rovnice, ktoré dokážu predikovať čokoľvek. Vznik a zánik civilizácií, chod času, spôsob komunikácie.
Aj koniec sveta.
Toho rána, keď sa Karol prebudil, vyzrel von oknom a stoicky zamumlal. „Je to tu.“
Naozaj. Ťažké temné oblaky pokrývali celú oblohu. Posúvali sa k paneláku s majestátnou pomalosťou, ako keby vedeli, že tak či onak je teraz všetko už len na nich. Karol mraky ignoroval. Rýchlo sa osprchoval (možno dnes naposledy), obliekol si funkčnú bielizeň, funkčnú mikinu, nohavice i vetrovku. Skontroloval batoh so sadou na prežitie, náhradným oblečením a zásobou vody, ktorá by mala dostačovať, kým sa v starom svete dostane k novému zdroju.
Obul si pevné topánky vhodné do snehu aj horúceho piesku (čo tvrdila reklama), prehodil batoh cez plece a zamkol dvere.
„To dneska máme za počasíčko, čo?“ kývol mu sused kráčajúci hore schodmi. Na lopate, ktorú niesol cez plece, sa roztápal sneh a zanechával na schodisku mokré stopy. „Zajtra máte službu vy, pán inžinier, nezabudnite. Lopatu požičiam.“
Karol sa zamračil, ale potom potriasol hlavou. Veď je to už jedno. Kývol mužovi a rýchlo zbehol dole schodmi. Srdce mu zovrela sotva badateľná výčitka, že tu suseda necháva zraniteľného, odsúdeného ako zvyšok ľudstva, ale nemal s tým už čo urobiť.
V kočikárni sa preventívne zamkol zvnútra a zapol svetlo. Hoci bolo už desať hodín, stále viac a viac sa stmievalo. Suterénové okienko v pravidelných intervaloch drnčalo. Nárazy vetra zneli ako morský príboj a na skle sa už nahromadil slušný závej.
„Ach jaj,“ vzdychol si Karol, keď si sadal do kresla pre pilota. Bol by radšej, keby jeho posledná spomienka na tento svet bola spätá s jasným slnečným dňom než so špinavým okienkom, ale čo už.
Keď zarinčalo rozbité sklo, vzdychol si druhýkrát a stlačil gombík. Pred očami sa mu zatmelo.
Prebralo ho tupé búšenie. Tvár mu ovial teplý vietor a na lícach pocítil slnečné lúče. Som tu, pomyslel si. Na okamih pocíti ľútosť, že zbytok ľudstva zanechal o viac než päť tisícročí neskôr rútiť sa do záhuby. Ale on žije. Len to búšenie v hlave je vytrvalé, a teraz sa k nemu pridali aj nadávky!
Otvoril oči. Zaprášené kreslo sa mierne nakláňalo, lebo stálo na pyramídke zo skalných úlomkov. Zaprel sa do podrúčiek a vystrel sa. Roztrasené nohy ho ledva udržali, ale chlapsky zdrapil batoh a pobral sa za hlasom.
Po chvíli potácania sa pomedzi farebné látky rozvešané po šnúrach sa ocitol na mieste, ktoré by (keby také miesto niekedy navštívil) mohol nazvať kamenárskou dielňou. O steny sa opierali bloky, z ktorých sa vyškierali zlovestné tváre bohov a jaguárov. Možno jaguárích bohov.
Uprostred stál nízky širokoplecí chlap a odušu sa rozháňal kladivom. Na slamenej podložke pred ním ležal okrúhly kameň pokrytý znakmi. Karol ho dobre poznal, lebo jeho obrázky v poslednom čase zapĺňali každú obrazovku a jedna maličká reprodukcia visela aj na recepcii toho domu so srdiečkom. Akurát že pri okraji bol ešte kúsoček voľného miestečka, do ktorého svalnatý chlapík s vervou zatínal sekáč.
Veda sa tu mieša priamo s praxou, pomyslel si Karol s posvätnou úctou. Vtedy ho kamenár spozoroval. Prestal tĺcť do sekáča a spýtavo sa zahľadel na prišelca.
Karolovi sa rozbúchalo srdce. Malého, ale urasteného chlapíka sa dengľavý vedec podvedome bál, no musel sa opýtať to, čo mal už niekoľko rokov na jazyku: „Prosím vás, ako ste vedeli, že koniec sveta nastane práve 21. 12. 2012, keď vo vašich hieroglyfoch sa tento dátum zobrazuje úplne ináč?“
„He?“ opýtal sa domorodec.
Vedec zapochyboval, či je jeho mayčina naozaj taká čistá, ako tvrdili Peruánci pred Priorom, a zvýšil hlas. „Že ako ste vedeli, kedy presne máte ten kalendár ukončiť?“
„Ukončiť? Ti šibe? Však som práve dostal lukratívnu zákazku na ďalších 50 000 rokov. Čo si myslíš, načo mám tie kotúče hentam? Pred chvíľou mi ich doviezli!“ Remeselník mávol sekáčom ku kope okrúhlych kameňov, napochytro naskladaných do neúhľadného stĺpika.
Karol sa otočil a s očami široko roztvorenými sa zahľadel na kopu kamenia, oveľa vyššiu ako on. „To vážne? Budete tesať ďalšie kalendáre?“
„Jasné. Však z dačoho musím žiť. Chovám ženu a štyri deti! Opracovaný kotúč z kameňolomu stojí majland, a ešte tá cena za dopravu na saniach… Investoval som do toho celú zálohu. A už odpáľ, nemám rád, keď sa mi okolo kšeftu obšmietajú cudzí ľudia. A vôbec, čo si zač? Odkiaľ si prikvitol?“
Otrasený Karol ho nevnímal a na meravých nohách sa pohol k novým, ešte panenským blokom. „To znamená, že to bola len obyčajná metelica…“ Ako v tranze načiahol ruku, aby sa dotkol budúcnosti ľudstva, zatiaľ známej len ako tabula rasa.
„Nechytaj to, však to spadne! Nepočuješ, čo ti vravím, nedotý…“
Neskoro. Ledabolo naukladané kamene, horko-ťažko stojace na udupanom štrku, sa pod Karolovou nedočkavou rukou vychýlili nabok. Na okamih ustrnuli v polohe, ktorá tvarom pripomínala známe pohľadnice s Pisy. No potom ich fyzikálne sily vrátili naspäť a celá kopa kamenných blokov sa s dunením, praskotom a štrkotom štrku, ktorý prehlušil aj zúrivý krik mayského remeselníka, zrútila dolu.
V tej chvíli svet prestal existovať.
Aspoň pre Karola.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.