Počas prázdninových mesiacov vás pozývame vrátiť sa s nami do čias, keď ešte Ohnivé pero nebolo súťažou, ale projektom Michala Jedináka, v ktorom bolo v priebehu rokov 2006 – 2007 uverejnených celkove 80 celkom novučičkých mikropoviedok od 34 autorov.
Školský rok sa znova s prázdninami stretol a podaktorým by sa zišlo pribaliť do hôr či k moru dobrú knižku. Ako už býva u nás zvykom, kolekciu kníh podľa vlastného výberu z ponuky vyhráva víťaz poviedkovej súťaže Ohnivé pero a na sucho neobíde aj jeden z hlasujúcich.
Ani sme sa nenazdali a zasa ubehli tri mesiace plné pondelkov písaných Ohnivým perom. Nastal čas hlasovať o víťazovi jarného, v poradí už dvanásteho kola našej mikropoviedkovej súťaže.
Činbík zacvakal zubami a vrhol sa dopredu. „Marš, ty nahnitá obluda,“ zavrčal Bob Weston a udrel činbíka kladivom do čela. Úder nemohol nemŕtvemu ublížiť, ale aspoň ho odhodil dozadu. Ďalší jemu podobní sa už tlačili na jeho miesto.
Profesor Farnsworth povedal jedného dňa svojim študentom: „Dobré správy pre všetkých! Prístroj, ktorý som zostrojil, dnes pomôže vrhnúť svetlo na niektoré kľúčové otázky v interpretácii kvantovej teórie.“
Zima ako v pekle. Takto by som si rozhodne koniec sveta nepredstavoval. Všetci ľudia chaoticky pobehujú ulicami, pričom je nad slnko jasné, že ani jeden z nich nemá šancu prežiť. Prečo si to celé nevychutnať? Čo je na tom zlého?
Opäť tie slzy. Stekajú dole lícami, zafúľanými od blata a vytvárajú kľukaté brázdičky. Riečiská, končiace na perách. Tie mám zovreté. Pevne, no chvejú sa.
André vošiel veľmi neisto. Rukami sa nenápadne chytal stoličiek a stien a odrážal sa od nich ako gondoliér od brehov benátskeho kanála. Všemožne sa snažil nepútať svojou do očí bijúcou indispozíciou pozornosť. Všetci to videli, pratali sa mu z cesty a tvárili sa veľmi presvedčene.
Na tomto mieste bola pôvodne uverejnená súťažná poviedka. Keďže sme však dodatočne zistili, že autor porušil pravidlá súťaže, práca je diskvalifikovaná a nemôže byť uverejnená.
Si na úteku. Za chrbtom si nechal spustošené ihrisko a prázdne chodby školy, v ktorých sa ešte stále vznáša pach strachu a umierania. Kráčal si po svete vyšliapanou cestičkou dvanásť jesení a teraz si na úteku a všetci sú ti v pätách.
Prešlo práve pol roka,čo sa rozišli.Rok plný bolesti,čo mu znemožňovala čokoľvek robiť,z čohokoľvek sa tešiť.Snažil sa čítať,ale opakovane sa pristihoval že obracia stránky a nevie o čom sú
Pozoroval, ako úspešní muži hrdo štartujú svoje autá. Závistlivo obdivoval prekrásne ženy, ktoré k nim nastupovali. Toto všetko donedávna vídal len v televízii. čítal o tom v knižkách a obrázkových časopisoch. Teraz má konečne aj on možnosť robiť všetky tie lákavé veci.
„Pustím Vám hudbu ako zvyčajne, Jakub?“ navrhol Rony, najnovší bytový počítač, ktorý vlastnili muži, ako bol architekt Jakub K. Zaneprázdnení prácou a osamelí v súkromí. Jakub K. myslel na svoje: „Kiež by si to mohol urobiť za mňa.“
Prebudil sa. S boľavou grimasou na tvári a so zviazanými nohami. Obzrel sa okolo seba. Sedel sám v priestrannej miestnosti. Cez sklo dopadalo svetlo. Stena naproti sa zdala byť čerstvo zamurovaná. Žiadne dvere. Žiadna možnosť úniku.
Čo mu to však bolo platné, keď jeho poklady umierali? Odsúdené na večnú temnotu nory, chradli, až kým z nich nevyprchalo všetko svetlo. Smaragdový vodník i striebristý jednorožec, múdry kráľ v purpurovom plášti – všetci sa mu strácali pred očami.
Vyletel do vzduchu a niesol smrť. Bol na to určený. Párkrát sa pretočil, padol do snehu … a nič. Sklamal! Čosi zlyhalo v mechanizme. Ľudský um a ruky ho predurčili na zabíjanie. Ktovie, či ten, ktorý ho vyrábal, predstavoval si konkrétnu tvár určenú smrti.
Každý klame. A potom kričí. A potom, povie pravdu. Hocakú len chcete. Na svete je toľko právd, stačí prstom ukázať a vybrať si. Nie každý ju vie hľadať, to je veru kumšt. A on ním vládne, vie, ako sa páči pravda spomedzi stisnutých pier. Je na to pyšný, jedného dňa remeslo odovzdá synovi.
Už nešliapal do pedálov. Cesta klesala. Pevne zvieral rukoväte starého pojazdu. Na riadidlách kostitrasu sa hompáľali dve biele igelitky, nateraz zamazané od hliny, a zakaždým keď sa vyhol výtlku alebo s poskočením stroja, a za cvaknutia umelého chrupu do neho nanešťastie narazil, sa rozhojdali a bolestivo mu vrážali do holenných kostí.
Sedím ako prikovaný v koženom kresle, oči pučím v hrozivom úžase a z otvorených úst mi stekajú husté krvavočervené sliny. V ušiach počujem len piskot blížiacej sa temnoty, krysy vyliezajú zo svojich dier.
„Práve som sa vrátil z mostíka a pán kapitán všetky moje požiadavky,tak ako som mu ich predložil,prijal!“ „Hurááá!“,mohutný potlesk zaplnil veľkú kajutu.
Kalendár
Kedysi dávno žil človek, ktorý sa rozhodol, že si ľahne na posteľ a chvíľu si oddýchne. Na tom by nebolo nič zvláštne, ale tesne pred zaspaním sa v jeho hlave zrodila myšlienka, že by mohol spať večnosť. Ležať nehybne ako kameň a snívať o všetkých tých variantách ľudských pocitov a myšlienok, ktoré sa nám každý deň rodia v hlave.
Milovníkom mikropoviedok, ale aj autorom, či vám, milí čitatelia, dávame do povedomia zaujímavý projekt. Práve zostavujeme s vydavateľstvom Hydra prvú česko-slovenskú zbierku mikropoviedok, do ktorej môžete prispieť aj vy. Potrebujete k tomu trochu šťastia a mikropoviedku…
Od hlavného ohňa sa odpojila skupina lovcov, ženy a deti zo svojej tlupy nechali v jaskynnej sále osamote. Nasledujúc najsilnejších spomedzi seba, v tichom vzrušení kráčali chodbou. V tme sa potkýnali jeden o druhého i o skalné výstupky. Zdalo sa, že čierna nemá konca. Pod kožušinami im naskakovala husia koža. Cesta za Múdrym bola vždy takáto: slovami by ju nevedeli vyjadriť, iba hlboko vo vnútri cítili, že bez strachu…
Cé bol úplne priemerný nečlovek. Žil na neľudskej planéte, v doslova neľudských podmienkach. Mal jednu absolútne neľudskú manželku a s ňou dvoch neľudských potomkov. Každé ráno neľudsky skoro vstával, a potom čo do seba nasypal neľudské jedlo sa vybral do práce. Neľudskej.
Ahoj, to som opäť ja. Z hľadiska anonymity ti dnes budem hovoriť Beatrix. Počul som, že v poslednom čase čítaš veľa poviedok a dokonca si zostavuješ vlastnú zbierku. Aj preto som sa rozhodol, že informácie ohľadom sľubovanej androteroristickej akcii ti pošlem formou príbehu – tak ako to máš rada! Všetko navyše zostavené z evidovaných záznamov Odboja…
Ti-ti-tíít – jedno z ďalších rán. Znova žiadna úloha pre mňa. To je neobvyklé. Skontrolujem, či je odkazovač funkčný. Funguje. V mailboxe však nachádzam oznam.
V normandskej družine som prišiel do tejto prekliatej zeme. Pred siedmimi mesiacmi sme opustili Konštantínopol. Aké mesto! Aké bohatstvo?! Zostali z toho len chabé spomienky.
„To je ale nuda,“ povedal a pokúsil sa telekineticky dopraviť do koša papierovú guľu. Spadla asi tridsať centimetrov vedľa. „Ti poviem. Nie je do čoho pichnúť,“ odvetil jeho kolega a povolil si kravatu. Telekineticky.
Nie som to ja a predsa, každé ráno ma v zrkadle víta vlastná cudzia tvár. Tvár súčasne patriaca mne i Tomu druhému. Epochovi. Nielenže sa tu jedného dňa zjavil bez pozvania, ešte mal aj tú drzosť privlastniť si moje meno a spotvoriť ho.
Spotené tričko a batoh na chrbte. Nepripúšťal som si, že som zablúdil. Ja. Ostrieľaný horal. Určite idem správne. Pôjdem dolu svahom a prídem k rieke, vravel som si.