Chodba A1 bola plná smradu z otvorenej pánskej toalety. Vo dverách
jednej
z tried zasvietili oči mŕtvej učiteľky. Zahrmelo. Vietor vrazil konáre
stromov do okeníc a duch s hurónskym smiechom preletel chodbou B2, kde
splynul s automatom na kávu. Budovu začal bičovať prudký lejak.
Kancelárie a laboratóriá inokulačného oddelenia londýnskej nemocnice
St.
Mary boli ako vymreté. Povaľovali sa v nich narýchlo opustené Petriho
misky, preparáty zabudnuté pod mikroskopom, nedopísané listy, na
ktorých
pomaly uschýnal atrament.
„Karty nikdy neklamú.“ „Hlúposť! Sústreďte sa! Dám vám ešte
šancu. Vyložte mi ich ešte raz!“
Prebral sa v akejsi budove. Zobudil ho príjemný hlas: ,,Tak, náš
odvážny
bojovník sa prebral.‘‘ ,,Kde to som?‘‘ vypľul zo seba.
,,V Spoločenstve ľadu, priateľu. Zavolali sme ťa sem, aby si splnil
poslanie.‘‘
Ak si chcete zmerať svoje sily s inými autormi fantastiky v rôznych
literárnych súťažiach, tu nájdete ich zoznam aktuálnych či práve
prebiehajúcich súťaži a dôležité informácie, ktoré sa ich týkajú.
(Pozn. článok sa priebežne aktualizuje.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 2. kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero 2014. Poviedky je možné zasielať priebežne.
Uzávierka
súťaže je 8. decembra 2014. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená
15. septembra 2014.
Víťazom jarného kola súťaže pôvodných fantastických
mikropoviedok
Ohnivé pero q1 2014 sa stáva…
Jarné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero je už za nami a nastal
čas
hlasovať o víťazovi.
„Ešte stále vysielaš?“ pýtal sa súdkovitý pánko do mikrofónu.
Reproduktor zakvičal, akoby sa rozhodoval, či mu stojí za to odpovedať.
V miestnosti bzučali stovky prístrojov, celú stenu pred haldou technikov
v bielych plášťoch pokrývali monitory.
Ulicou zahučala reklama z rádia. „Ste hanblivá, nesmelá, trápi
vás
tréma a chcete to zmeniť? Zabudnite na psychológov, zverte sa mágii.
Elixír
TriO+K od slávneho mága Primusa vám dodá odvahu aj sebavedomie. Cez noc
sa
z vás stane naozajstná dračica!“
„Hepčíííí!!!“ ozvalo se jednoho krásného jitra roku 1969 na
zahrádce blíže neurčeného domu v Roswellu. V malebném to městečku
v Novém Mexiku. Důchodci, panu Wilmontovi se nepodařilo do kapesníku
zachytit vše, co vyletělo z jeho nosu.
Sedel zablatený a popíjal. Víno chutilo fantasticky, najmä po
čerešniach,
ale aj kandizovanom ovocí a vanilke. Tsunami chutí sa rozliala po jazyku a
v závere so sebou priniesla nasladlé barikové tóny.
Temnotou sa rozľahol prestrašený výkrik plný bolesti. Mesiac žiaril
na
bledú stužku chodníka vinúceho sa pomedzi košaté koruny stromov. Po
ňom
skackal tieň muža, ktorý si pritláčal ľavú ruku k bruchu.
Lev, ten majestátny kus zvieraťa s húževnatou hlavou. S riedkou
bradou,
šedým zákalom a hrivou plavou. Mocný kráľ, čo z posledného mlel a
z očí zívala mu sama zubatá, ten obrátiac hlavu a s čašou zo zlata,
pripil si na život prítomných, v očakávaní časov výkonných.
Zacapila som zažltnutú učebnicu nemčiny so znechuteným výrazom na
tvári.
Na čo mi kedy bude vedieť ako sa povie po nemecky andulka? Ale to je teraz
jedno. Vstala som zo stoličky, hnevajúc sa sama na seba pri predstave, že
zajtra na nemčine určite pohorím.
Môj príbeh je vskutku jednoduchý. Je veľmi pôsobivý, impozantný, je
plný
mágie, lásky, dobra a šťastného konca. Vlastne, nie je. Rád by som vám
ho
vyrozprával od začiatku, ale ani sám neviem ani ako, či kedy začal.
Nad Novým Mexikem se přehnaly záhady jak tropická bouře Euálie nad
bermudským trojúhelníkem. Ale tahle byla ze všech největší a začala
se
nechutnými nadávkami ve výšce šesti set kilometrů nad zemským
povrchem
Kalendár
Ležal som na lôžku v miestnosti do ktorej neprenikal slnečný svit.
Bolesť
hlavy bola neznesiteľná. Spomenúť si na posledné minúty, hodiny a dni
boli
nemožné. Nepamätal som si ani svoje meno.
Tha sa postavila pred kráľovnú. Toto bolo miesto, kde odvšadiaľ a
všade
prúdili myšlienky v ohromnej koncentrácii. ´Očista neprebieha podľa
plánu. Škodcovia majú proti postreku protilátku. Záhradníci sa teraz
hádajú, ako ďalej.´
Slnko sa pomaly predieralo na skaly a vťahovalo ospalú kolóniu do
nového
dňa. Zopár starších jedincov sa tmolilo po okraji kamenného zrázu,
zatiaľ
čo prevažne mladšie ročníky sa ešte len nemotorne naťahovalo za
teplými lúčmi.
Ten pocit, keď vás odnášajú do polorozpadnutej budovy Jednoty, ktorá
bola
desaťročia opustená uprostred mesta, tak to je na nezaplatenie…smrad,
všade špina a to nehovorím o okolí, ale o tých, ktorí ma niesli sem.
Jeden z nich (boli traja) sa na mňa pozrel prudko chtivo, ja som ale
dávno
vedela, o čo im pôjde…
Počerný chlapík lomcoval dverami, kým si nevšimol, že na nich bliká
biele
tlačidlo. Otvorila mu ich žena, ktorá vychádzala von. Prešmykol sa
popri
nej, no zastavili ho ďalšie dvere. Teraz bol už ale múdrejší. Počkal,
až
sa červené tlačidlo zmení na zelené.
Zase stanovačka. Bŕŕ… Už nie som decko, nebaví ma to. Prídu len
haranti
tatkových kamošov, to nie sú moji rovesníci. Tejto akcii som sa však
nevyhla, ocino si ma poistil, nové rajtky sú nové rajtky. Čo už, tatka
mám
rada, zaťala som zuby, vzala knihu a povedala si, že ten víkend
prežijem.
Čo píšeš?“ „E-mail!“ odpovedám zakrývajúc si ľavačkou
krvácajúcu ranu v oblasti hrudníka.
ŤUKY…ŤUK…ŤUK…ŤUK…ŤUK…ŤUKY!
Jsem sám v bytě. V noci. Ve tmě. Do očí mě pálí zář
obrazovky.
Píšu povídku. Progresivní chujovinu, jak by řekl můj spolubydlící.
Je
o spisovateli, co také píše povídku. Sám v bytě. V noci. Ve tmě. Je
to
horor. Hlavně proto, že se mi krátí čas do uzávěrky.
Vždycky jsem si dával záležet na tom, aby se moje zelená pokožka
oslnivě
leskla správně zvoleným druhem slizu. Jedině tak se mohu vyjímat
v neurozeném davu, jehož matné odstíny podobných barev svědčily
o podřízenosti. Ostatně jsem přece nejmocnějším panovníkem
tisícileté
vodní říše, a jako takový mám na to nezpochybnitelné právo.
„Kam to vlastne letíme, drahá?“ spýtal sa otecko Emzák znudene.
Vo
svojej emzácky nudnej a ťažkej emzáckej práci dostal po emzácky dlhom
čase dovolenku a chcel vedieť, kde ju strávi.
Napriek tomu, že májová noc bola pokojná a príjemne teplá, Zoe nemohla
oka
zažmúriť. Akoby niečo viselo vo vzduchu, akoby sa okolo domu plazil
tichý,
nenápadný prísľub niečoho veľkého, čoho čas mal už skoro nadísť.
Edward utekal tmavým coloradským lesom a ledva lapal po dychu. Bol
rýchlejší a silnejší než ktorýkoľvek človek, ale táto celonočná
naháňačka už začínala byť nad jeho sily. Nešlo len o toho
prekliateho
Westona, ale aj o bandu červenokožcov, ktorých si najal na tento lov.
Ale ba, dietky smietky, vraj chcete počuť rozprávku? Nuž dobre teda,
keď
tak naliehate, veď som tu nový, čo by som pre vás neurobil. Posaďte sa
do
polkruhu a nastražte svoje neumyté ušká, nech vám môžem rozpovedať
napínavý pseudohistorický príbeh s prímesou lacnej erotiky a
nekompromisnej brutality…