„Musím už ísť, María.“ Mill-i-an sa neochotne odpotiahol na
vzdialenosť nedotyku. Bolelo to ako čert, akoby z neho zaživa drali
kožu.
Zdroj štítu už sotva priadol, blízky stavu občasného výpadku. Mal
najvyšší čas.
Do Pekla som dorazila bez väčších komplikácií. Potešilo ma to,
pretože
bezproblémové cestovanie takmer neexistovalo. Pokiaľ vás neprepadli
recykláci, dostalo vás počasie. „Mari! Mari, tu som!“ Obzrela som sa
za
známym hlasom volajúcim moje meno. Ponad svetlovlasé hlavy vykukla
ceduľa
s nápisom Marina Mint.
Ak by Reiner Vinge chcel, mohol sa stať geniálnym hodinárom alebo
uznávaným
vynálezcom. No on sa rozhodol inak a celý svoj talent nasmeroval na
jediný
cieľ, ovládnuť svet a podrobiť ho svojej vôli.
Krátko po opätovnom presťahovaní do rodného Canterbury, vyhľadal ma
dávny
priateľ z mladíckych čias. Po niekoľkých stretnutiach, kde sa obnovilo
naše staré kamarátstvo, zveril sa mi, trošku váhavo, s tým, že vedie
akési miestne ezoterické spoločenstvo.
Telegram mu vypadol z rúk. Ako husacie pero hojdavo dopadol na zem. Je
koniec.
Trest mi neoznámil písomne, ale mám si poň prísť osobne? Takýto
telegram
neprišiel ani začínajúcemu Levymu.
Otvoril oči. Čisté biele svetlo mu zalialo sietnicu a donútilo ho
privrieť
viečka. Jasné svetlo, ako keď sa s kamarátmi v mladosti pretekali,
ktorý
dlhšie vydrží pozerať do slnka. Vždy vypadol ako prvý. Pred čiernym
závojom jeho zavretých očí mu kmitali svetelné kruhy, ktoré sa
v momente
stihli vypáliť do buliev.
Mrkol očkom na ulicu, kde vládol veselý chaos plný pološialených
ľudkov
pobiehajúcich krížom po ceste, áut trúbiacich im na pozdrav či
navzájom
si kriviacich nárazníky. Nik ani pohľadom nezavadil po chlapíkovi, čo
sa
polonahý márne mocoval s hlavným ističom – ten nie a nie naskočiť.
O kočkách se ve všeobecnosti říká, že jsou to mazaná, svobodná
a
nezkrotitelná stvoření, a že si vždycky udělají to, co ony samy
uznají
za vhodné. Je to pomluva, ale bohužel nebo díky bohu, je v ní skryto
i zrnko pravdy velikosti středně velkého melounu.
Nadýchol som sa z plných pľúc a vykašľal som zvyšky krvi, ktoré sa
mi
hromadili v krku. V rýchlosti som skontroloval svoje telo, bolo bez rán
a
plné energie. Nič čo by pripomínalo prechádzajúce obrazy. Ležal som
na
zemi, v poslednom úkryte Spoločenstva a všetko sa zdalo byť
v normále.
Čau-čau stál ako prikovaný. Všade vôkol sa rozprestierala ohromná
trávnatá plocha, kde-tu prerušovaná osamelým stromom. Od šteňaťa sa
bál
chodiť po tráve, aj keď samotná tráva v tom bola nevinne.
„Kde do pekla je?!“ V tábore panoval nepokoj. Zved odišiel na
prieskum
predpoludním. Slnko zapadalo, začalo sa stmievať, večera bola zjedená a
nebolo po ňom ani stopy.
Chodba A1 bola plná smradu z otvorenej pánskej toalety. Vo dverách
jednej
z tried zasvietili oči mŕtvej učiteľky. Zahrmelo. Vietor vrazil konáre
stromov do okeníc a duch s hurónskym smiechom preletel chodbou B2, kde
splynul s automatom na kávu. Budovu začal bičovať prudký lejak.
Kancelárie a laboratóriá inokulačného oddelenia londýnskej nemocnice
St.
Mary boli ako vymreté. Povaľovali sa v nich narýchlo opustené Petriho
misky, preparáty zabudnuté pod mikroskopom, nedopísané listy, na
ktorých
pomaly uschýnal atrament.
„Karty nikdy neklamú.“ „Hlúposť! Sústreďte sa! Dám vám ešte
šancu. Vyložte mi ich ešte raz!“
Prebral sa v akejsi budove. Zobudil ho príjemný hlas: ,,Tak, náš
odvážny
bojovník sa prebral.‘‘ ,,Kde to som?‘‘ vypľul zo seba.
,,V Spoločenstve ľadu, priateľu. Zavolali sme ťa sem, aby si splnil
poslanie.‘‘
Ak si chcete zmerať svoje sily s inými autormi fantastiky v rôznych
literárnych súťažiach, tu nájdete ich zoznam aktuálnych či práve
prebiehajúcich súťaži a dôležité informácie, ktoré sa ich týkajú.
(Pozn. článok sa priebežne aktualizuje.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 2. kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero 2014. Poviedky je možné zasielať priebežne.
Uzávierka
súťaže je 8. decembra 2014. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená
15. septembra 2014.
Víťazom jarného kola súťaže pôvodných fantastických
mikropoviedok
Ohnivé pero q1 2014 sa stáva…
Jarné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero je už za nami a nastal
čas
hlasovať o víťazovi.
„Ešte stále vysielaš?“ pýtal sa súdkovitý pánko do mikrofónu.
Reproduktor zakvičal, akoby sa rozhodoval, či mu stojí za to odpovedať.
V miestnosti bzučali stovky prístrojov, celú stenu pred haldou technikov
v bielych plášťoch pokrývali monitory.
Ulicou zahučala reklama z rádia. „Ste hanblivá, nesmelá, trápi
vás
tréma a chcete to zmeniť? Zabudnite na psychológov, zverte sa mágii.
Elixír
TriO+K od slávneho mága Primusa vám dodá odvahu aj sebavedomie. Cez noc
sa
z vás stane naozajstná dračica!“
„Hepčíííí!!!“ ozvalo se jednoho krásného jitra roku 1969 na
zahrádce blíže neurčeného domu v Roswellu. V malebném to městečku
v Novém Mexiku. Důchodci, panu Wilmontovi se nepodařilo do kapesníku
zachytit vše, co vyletělo z jeho nosu.
Sedel zablatený a popíjal. Víno chutilo fantasticky, najmä po
čerešniach,
ale aj kandizovanom ovocí a vanilke. Tsunami chutí sa rozliala po jazyku a
v závere so sebou priniesla nasladlé barikové tóny.
Temnotou sa rozľahol prestrašený výkrik plný bolesti. Mesiac žiaril
na
bledú stužku chodníka vinúceho sa pomedzi košaté koruny stromov. Po
ňom
skackal tieň muža, ktorý si pritláčal ľavú ruku k bruchu.
Lev, ten majestátny kus zvieraťa s húževnatou hlavou. S riedkou
bradou,
šedým zákalom a hrivou plavou. Mocný kráľ, čo z posledného mlel a
z očí zívala mu sama zubatá, ten obrátiac hlavu a s čašou zo zlata,
pripil si na život prítomných, v očakávaní časov výkonných.
Zacapila som zažltnutú učebnicu nemčiny so znechuteným výrazom na
tvári.
Na čo mi kedy bude vedieť ako sa povie po nemecky andulka? Ale to je teraz
jedno. Vstala som zo stoličky, hnevajúc sa sama na seba pri predstave, že
zajtra na nemčine určite pohorím.
Môj príbeh je vskutku jednoduchý. Je veľmi pôsobivý, impozantný, je
plný
mágie, lásky, dobra a šťastného konca. Vlastne, nie je. Rád by som vám
ho
vyrozprával od začiatku, ale ani sám neviem ani ako, či kedy začal.
Nad Novým Mexikem se přehnaly záhady jak tropická bouře Euálie nad
bermudským trojúhelníkem. Ale tahle byla ze všech největší a začala
se
nechutnými nadávkami ve výšce šesti set kilometrů nad zemským
povrchem
Ležal som na lôžku v miestnosti do ktorej neprenikal slnečný svit.
Bolesť
hlavy bola neznesiteľná. Spomenúť si na posledné minúty, hodiny a dni
boli
nemožné. Nepamätal som si ani svoje meno.
Tha sa postavila pred kráľovnú. Toto bolo miesto, kde odvšadiaľ a
všade
prúdili myšlienky v ohromnej koncentrácii. ´Očista neprebieha podľa
plánu. Škodcovia majú proti postreku protilátku. Záhradníci sa teraz
hádajú, ako ďalej.´