 |
„Ach, hlúpa práca! Hádam ma zožerie zaživa!“ Jakub K. odhodil rysovacie pero na stôl a ruky si založil za hlavu.
„Rony?“ ozval sa smerom k izbe.
„Áno, Jakub?“ reagoval vyumelkovaný mužský hlas.
„Koľko je hodín? Tie stavebné rysovačky ma úplne vyviedli z času.“
„Dvadsaťjeden hodín, tridsaťtri minút a sedemnásť sekúnd, Jakub.“
„Hm,“ v duchu sa započítal, „to tu sedím takmer sedem hodín? Ach!“
„Pustím Vám hudbu ako zvyčajne, Jakub?“ navrhol Rony, najnovší bytový počítač, ktorý vlastnili muži, ako bol architekt Jakub K. Zaneprázdnení prácou a osamelí v súkromí.
Jakub K. myslel na svoje: „Kiež by si to mohol urobiť za mňa.“
„Čo by som mohol urobiť, Jakub?“
„Prácu. Do dvoch mesiacov musím odovzdať kompletný plán nového štadióna. Zatiaľ nemám ani normálnu predstavu!“
„Je mu ľúto, Jakub. Môj operačný systém nebol vyvinutý k takýmto druhom práce.“
„Neospravedlňuj sa, nemôžeš za to,“ kývol rukou akoby sa zhováral s človekom.
Postavil sa zo stoličky, aby rozprúdil krv v tele.
„Príšerne mi stuhol zadok, vôbec si ho necítim,“ nahlas si utvrdzoval, že musí zrelaxovať.
„Pustím Vám hudbu, Jakub?“ spýtal sa znova počítač.
„Nie.“
„Chcete film, Jakub?“
„Nie, nechcem nič. Idem von. Koľko je vonku stupňov Celzia?“
Počítač spočiatku nereagoval. Jakub K. zopakoval otázku zreteľnejšie a hlasnejšie a pomyslel si, že keby Rony cítil, urazil by sa kvôli hlasu, ktorý použil.
„Von je sedem stupňov Celzia,“ informoval počítač a pokračoval otázkou: „Ako sa charakterizuje fráza ‘ísť von’, Jakub?“
Jakub K. pokrčil obočím. Zamyslel sa nad tým, či je to žart alebo výrobcovia naozaj nedoprogramovali Ronyho slovník. Ale nechcelo sa mu márniť čas vysvetľovaním, veď už bola noc a jeho vôľa túžila urobiť niečo, načo nepomyslel nevedno kedy.
„Zajtra ti to vysvetlím, Rony.“
„Prečo idete von, Jakub?“ opýtal sa Rony, ako vždy rovnakým hlasom.
„Len tak,“ odťal Jakub K. a vybehol do spálne. Keď sa rozsvietilo svetlo malej izby, počítač svojvoľne povedal: „Ľudia nechodia len tak von, Jakub. Ľudia v nočných hodinách ostávajú doma, sledujú televízne steny , pracujú, rôzne sa zabávajú alebo spia, Jakub.“
Chrbtom mu prebehol mráz. Nevedel, čo si má o tom myslieť a neustále zakončovanie každej vety jeho menom mu začínalo liezť na nervy. A to ho nemám ani deň! Čudoval sa. Z mechanického šatníka vytiahol hrubý overal, ktorého strih a farbu striktne diktoval Protokol o voľnom oblečení v zimnom počasí.
Schodiskom ho sprevádzal nepríjemný pocit, že ho bytový počítač sleduje a niečo chce urobiť. Pri východe si zo skrinky vytiahol obuv, presne určenú k overalu.
„Žiadam Vás, Jakub, neopúšťajte túto budovu.“
Jakuba K. druhý raz zamrazilo.
„Čo si to povedal? Zopakuj to!“
Počítačov hlas zaznel veľmi poučne, priam policajne: „Úlohou človeka v domácnosti je domácnosť využívať. Povedané z iného hľadiska, človek sa má po vykonaní primárnej spoločenskej roly vrátiť domov a tam ostať do ďalšieho času pre výkon náležitej roly, Jakub. Vaša rola je pracovať ako architektonický inžinier v Sociálno-ľudovej národnej spoločnosti pre výstavbu a zvelebovanie miest. A to presne v časovom rozmedzí od ôsmej hodiny rannej do šestnástej hodiny každý deň v týždni. Potom je Vašou povinnosťou vrátiť sa na miesto trvalého bydliska, čiže domov. Práve dávajú reality šou zo Starého gladiátorského štadióna, Jakub…“
„Nechcem žiadnu telkostenu! Chcem ísť von!“ zamietol podráždene a spytoval sa, prečo to argumentuje bytovému počítaču. Môžem si robiť, čo chcem, preboha…
Ručne si otvoril dvere, keďže Rony odmietal spolupracovať a zmizol z dohľadu bytových kamier. Nástojčivo prešiel chodbou paneláku a vytiahol sa výťahom do najvyššieho poschodia. Vedel, že sa nachádza tesne pod povrchom zeme a že východ nie je zamknutý, aj keď tadeto ešte nikdy nešiel. Vlastne, Jakub K. dnes večer prvý raz dostal nápad nadýchať sa čerstvého vzduchu priamo na povrchu a nie v spoločenskej sále panelákovej chodby.
Na povrchu bola noc. Vedel, ako noc vyzerá, ale aj tak ho to faclo do tváre. Ani len netušil, že desať rokov žil pod brezovým hájom. Zvädnuté konáre briez ako riedke vlasy ľahko poletovali večerným vánkom a pritom šumeli. Jakuba K. sa zmocnili zvláštne pocity, veľmi príjemné a nové. Uvedomil si, že urobil niečo z vlastnej vôle a nie preto, že to kázal systém. Prebudil v sebe driemajúcu stránku svojho ja, ktorú tak úpenlivo tlmila celá spoločnosť. Teraz Jakub K. chápal pravému významu individuality. Z chuti sa nadýchol a povedal si sám pre seba: „Aké je to krásne!“ Vlhký vzduch, umytý sychravým počasím, ho privádzal k pocitom, ktoré nevedel popísať slovami. Prechádzal sa medzi stromami a zľahka sa dotýkal kôry stromov. V tom nápeve krásy a jednoduchej noci narazil na cestu.
„Nevedel som, že je tu cesta,“ šepol pre seba a pozrel sa, kade sa tiahne. Na jej viditeľnom konci sa šinulo malé svetielko. Približovalo sa veľkou rýchlosťou, a tak Jakub K. odstupoval až po najbližší strom, za ktorý sa intuitívne ako tak ukryl. Keď sa svetlo viac priblížilo, spozoroval obrysy policajného voza. Zľakol sa, keď si uvedomil, že mu bliká strešný maják.
„Policajti?“ prekvapil sa a so zatajeným dychom pozoroval, ako vozidlo spomaľovalo.
Zastavilo priamo pred ním. Z jeho útroby vyliezli dvaja muži a pozorne sa poobhliadli po okolí. S istotou prikročili ku skrytému Jakubovi K., ktorý si neuvedomoval, že prstami spína kôru.
„Jakub K.?“ opatrne sa spýtal jeden z nich a zazipsoval si uniformu až po krk. „Á…áno, som to ja,“ zakoktal sa a s neurčitým výrazom sa opýtal: „Deje sa niečo?“
Muži naraz schmatli Jakuba K. za plecia a zauzlili ho do polohy, z ktorej sa nevedel vymotať. Trhli s ním, aby sa pohol k vozidlu. Cestou mu jeden z nich kričal priamo do ucha: „Ste zatknutý za porušenie nariadenia Vášho bytového strážcu! Poznáte svoje práva?“
„Čo? Aký bytový strážca?“
Dvere vozidla sa automaticky otvorili. Policajti stiahli uzol a Jakub K. v náhlej bolesti zakvílil, keď mu takmer vyskočili obe ramená. Jeden z nich ho sotil do hlavy a prinútil ho nasadnúť si. Naskočili do prednej časti a spoza ochranné sklo, deliace ich od seba, spolujazdec naviazal na otázku: „Poriadili ste si minulý december bytový počítač, model RONY, je to tak?“
„Áno,“ vysúkal zo seba Jakub K. a nepálivo sa snažil porozumieť situácii.
„Poznáte svoje práva?!“ policajt zopakoval otázku krikom.
Jakub K. sa pozviechal na otázku:“ Čo som porušil?“
„Opakujem sa! Na vyzvanie Vášho bytového strážcu ste aj tak opustili Váš domov!“
„Chcel som sa len prejsť. Nič zlé som neurobil!“ Jakub K. mal slzy na krajíčku ako malý chlapec.
„Čo ste to za úchylného človeka, že v noci vychádzate z domu?!“
Vozidlo sa v tichosti otočilo naspäť a rýchlo zmizlo v diaľke.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.