Ohnivé pero q1 2013: Zbav nás Zlého

»Otče náš, ktorý si na nebesiach…«

Každý klame. A potom kričí. A potom, povie pravdu. Hocakú len chcete. Na svete je toľko právd, stačí prstom ukázať a vybrať si. Nie každý ju vie hľadať, to je veru kumšt. A on ním vládne, vie, ako sa páči pravda spomedzi stisnutých pier. Je na to pyšný, jedného dňa remeslo odovzdá synovi. Druhému, nie prvorodenému. Ten prvý sa… nevydaril.

Ľudia sa mu boja pozrieť do tváre, tak isto ako jej. Štítivo ho obchádzajú kdekoľvek naňho naďabia, ale on vie svoje. Hľadač pravdy, áno, tak sa mu to páči, má to v sebe istú dôstojnosť. Ale ani kat nie je na zahodenie, to slovo krája vzduch ako plesnutie bičom.

»Chlieb náš každodenný, daj nám dnes …«

Paholok z kaštieľa sa krútil a zvíjal, kým jeho pery vyslovili pravdu, na ktorú ctihodný súd čaká. Ukradol ovcu z panského stáda, no uznajte, toľká hanba! Pre nič za nič, aby si jeho detiská pomastili bruchá. Že s ním bolo roboty, kým si dal povedať.

Kat si zotrel pot z tváre do špinavej handry a podal ju aj synovi, čoby učňovi. Bola to dlhá noc, čochvíľa sa bude brieždiť. V mučiarni už boli len oni dvaja a nešťastný paholok, ale ten len tak napoly. Zajtra bude doznanie ako treba, to je nič, keď ich už raz zlomíte. Paholok bude bez hlavy a tá jeho suka i nenažrané štence bez strechy nad hlavou, ak budú mať šťastie. To je spravodlivé.

Panstvu sa neráči úradovať pred obedom, preto mal aj kat a jeho syn dosť času na odpočinok. Žena sa krútila okolo pece, k večeri bude pečená jahňacina, čo tato tak dobre vyhandloval na trhu. Katovi sa handluje. Starší syn sa utiahol na lavicu do kúta s knihou na kolenách, jeho pery nehlučne vyslovovali slabiky a slová, ktoré sa snažil vtlačiť do pamäte.

Starý pri jedle len pohŕdavo fľochol tým smerom. Čarodejov učeň. Eh, na kieho čerta… Akoby nestačilo, že vie čítať, on musí ešte aj čarovať. Tu, jemu pod nosom, aká potupa! Keby radšej vedel sekerkou zaťať do živého. Alebo aj do mŕtveho. Ale ten len pozerá, ako také sprosté jahňa, no povedzte, zverili by ste mu svoju pravdu?

Druhý syn, špinavý a ešte rozospatý si pchal do úst plné lyžice kaše s medom. „Ej, tato, že sme sa včera narobili!“ zaprskal s plnými ústami a začal si oblizovať med z prstov. Za nechtami mal zaschnutú krv, to je známka remesla.

„Tak, tak. Jedz, že sa poberieme.“ Kat si obtrel ulepené fúzy a tresol päsťou o stôl až všetko v chalupe poskočilo. „Hej! Ty tam! Hókus pókus!“ zavolal na prvého syna, „buď za mak k úžitku, prines holbičku. Vari nebudeš celý deň za pecou sedieť!“

Syn slovka nepreriekol, len krotko odložil knihu a pobral sa do krčmy.

„A nie, aby si cestou porozlieval!“ zakričal za ním ešte otec.

„Alebo poodpíjal, pazgudiak!“ pridal sa brat a spoločne sa rozrehlili.

Čarodejov učeň na ceste kopal do kamienkov, niektoré odleteli preč, iné sa mu stále vracali pod nohy. Tak, ako myšlienky. Majster mu raz dal veľkú lekciu. O tom, čo je tma a čo je svetlo. Lekciu, ktorú by mohol uštedriť i vlastnému otcovi. Svetlo ho bude chvíľu pichať do očí ako každého, kto je navyknutý hľadieť do temnoty. No zvykne si a uvidí. Hoc by sa potom aj obzrel späť do tmy, na svetlo už nikdy nezabudne. Za pokus to stojí.

U krčmára si nechal načapovať pivo nie do džbánu, lež do dvoch korbeľov. Sústredene sa vliekol uličkami. Už ho aj ruky boleli, keď zastal pred dverami. Na prahu si poháre na chvíľu položil a do jedného z nich nakvapkal presne určený počet kvapiek z malej fľaštičky, ktorú od čias onej pamätnej lekcie stále nosil pri sebe. Hókus pókus, uchechtol sa pod nos a vstúpil.

„Si ty ale trdlo, s dvoma korbľemi sa ťahať. A že čo ti to tak trvá. Na, daj sem…“

Otcovi podal pivo obohatené o esenciu, bratovi obyčajné. Dopili, a už bol čas ísť.

»… a odpusť nám naše viny,«

Doznanie sa koná v márnici, taký tunajší móres. Panstvo rado teáter. Treba tu trochu upratať, aby sa niekto nešmykol v kaluži krvi, nedajboh nezakopol o čosi. Väzňa treba umyť, potúžiť páleným, nech vyzerá k svetu.

Služobníctvo ponosilo čalúnené stoličky do podzemnej siene a usporiadali ich do polkruhu. Každý chce dobre vidieť. No zase nie príliš dobre, nech si väzeň smrdí v úctivej vzdialenosti.

Kat a jeho učeň podopierali obvineného na určenom mieste, po pravej strane kňaz a úradník zo súdu, po ľavej železná panna. Nik nemôže povedať, že sa s väzňom nezaobchádza podľa práva. Zašuchotali drahé látky, zavoňali cudzokrajné parfumy. Páni galantne usadili dámy, potom zaujali svoje miesta. Doznanie sa mohlo začať.

Prvý mal reč úradník, dlhú a nudnú. Nezabudol sa v nej pozaliečať vrchnosti, až v druhej časti sa káravým hlasom obracal na obvineného, prehováral mu do duše. Presne tak isto sa prihováral všetkým zločincom, bez ohľadu na to, či mali dušu, alebo ju už stihli vypustiť.

Pán vstal, pred vlastným výstupom si odkašľal a prihladil briadku.

„Vyzývam hriešnika, nech dozná svoje previnenie pred Bohom a pred svedkami a uľaví tak svojmu svedomiu.“ Ticho narúšal iba bzukot dvoch vypasených mäsiarok obletujúcich čalúnené stoličky. Jedna si sadla pánovi na líce, voňavka ju nemohla pomýliť. Ozvalo sa hlasné plesknutie a pán pokračoval v reči. „Nech sa zaraz prihlási ten, čo ukradol pred troma dňami z mojich pasienkov ovcu!“

„Ja! Ja som ju ukradol!“ vykríkol kat ešte skôr ako stihol polomŕtvy paholok odlepiť jazyk od podnebia.

„Ako?“

„Ja som ju ukradol. Bola taká tučná a pekná, pritrafila sa mi zamotaná do malinčia. Tam som ju podrezal, rozštvrtil. Hlavu som zobral a podstrčil tomuto niktošovi,“ z kata sa naraz všetko vysypalo, kým si stihol uvedomiť čo sa robí a ručiskami si priplesnúť neposlušné gamby. Keď tak urobil, väzeň sa bez polovice opory zošuchol k zemi.

V podzemí to zašumelo prekvapením, rozhorčením i pobavením. Báječné predstavenie!

„Tato! Čo to vravíte?!“ katov učeň neveril vlastným ušiam.

Pán sa narovnal, odkašľal si a ešte raz pre istotu zopakoval svoju žiadosť. Kat celý očervenel, dlane si držal pritisnuté cez nos a ústa, dochádzal mu dych. Radšej by sa bol zadusil, celé telo ho svrbelo zvnútra. Podskočil akoby ho pichli ihlicou, zahryzol sa sám sebe do ruky a skôr ako natiahol do pľúc dúšok vzduchu, sípavo odverklíkoval predchádzajúcu odpoveď.

„Keď je tak, spravodlivosť ťa neminie, kat!“

„Nie! Nie! Čakajte, milostivý pane!“ zadržal verdikt katov syn. „Vari nevidíte, že zišiel z rozumu? Pán otec je… vyčerpaný. Netrestajte verného služobníka za chvíľkovú slabosť, ponížene prosím!“ v slzách sa kolenačky šuchtal k pánovi, prosebne vzpínajúc ruky.

Pán sa zamyslel. Toto bolo zaujímavé. Privolil.

„Nech sa teda kat spamätá do úsvitu, inak mu bude uložený trest podľa poriadku.“ S týmito slovami ukončil celú parádu a zástup postupne opustil podzemie.

»… ako i my odpúšťame svojim vinníkom,«

„Majstre! Tato! Čo ste to porobili? Veď všetci odvisneme…“ plačlivo šepkal do dlaní čerstvo povýšený mladý kat.

„Keď to všetko… pravda.“

„Aká pravda? Čo za pravda? Nezmysel… teraz, dobre si to premyslite. Pre Boha živého vás prosím. Povedzte mi pravdu!“

„Ja som ovcu ukradol.“

»… a neuveď nás do pokušenia,«

„Povedzte mi, tato. Kto ukradol tú ovcu?“ z mladého kata tiekol pot, ruky sa mu triasli, keď priťahoval škripec. Nechápe, že vedie celú rodinu na smrť? To sa nesmie stať. Mŕtvi nehovoria, doznanie nebude.

Vo vzduchu bolo cítiť spálené mäso, stružka krvi sa plazila od mučeného do odtoku v podlahe.

Starý muž dávno prestal bojovať sám so sebou. Jeho pery sa zašklbali samé od seba, „Ja som to bol…“

»… ale zbav nás Zlého.«

„Tak ešte raz a naposledy, tato. Kto ukradol tú ovcu? Ale pravdu!“ ešte chvíľu a vyjde slnko.

„Ja… ja…“ zašepkala kôpka kostí a mäsa.

»Amen.«

… a kat konečne uveril v svetlo.

---

Puf