 |
Nie som to ja a predsa, každé ráno ma v zrkadle víta vlastná cudzia tvár. Tvár súčasne patriaca mne i Tomu druhému. Epochovi. Nielenže sa tu jedného dňa zjavil bez pozvania, ešte mal aj tú drzosť privlastniť si moje meno a spotvoriť ho. To je jeho spôsob ako vám napľuť do tváre.
On je JA a ja som ON. Nejde o duševnú poruchu ani dvojníka, nič také. Tento problém je, domnievam sa, metafyzického pôvodu. Vysvetľujem si to takto: keď Stvoriteľ vdýchol život do prázdnej nádoby môjho budúceho tela, vykĺzli z neho dve duše namiesto jednej. Aby som to vyjadril súčasným slovníkom, sme ako akciové balenie pracieho prášku. Jedna plus jedna za rovnakú cenu.
Ten druhý sa spočiatku držal v úzadí, vôbec som o ňom nevedel. Iba z času na čas, keď boli dni zvlášť sychravé a pochmúrne, že by ste nevystrčili nos z domu, ma zmáhal zvláštny pocit odcudzenia a samoty. Akoby som to nebol ja, kto si brnká na gitare, kto dvíha činky, kto si aktualizuje profilovú fotku na facebooku. Prsty na rukách aj celé telo akoby vykonávali samovoľný pohyb, či skôr akoby ten pohyb vykonával niekto namiesto mňa. Bol som pri vedomí, bol som celkom pri zmysloch, akurát mi na plecia tlačila podivná zádumčivosť nevysvetliteľného pôvodu (za vysokoškolských čias sme tomu hovorili „depka“).
No nebolo v tom ani zrnko klinickej psychológie. To sa v skutočnosti hlásil k slovu Ten druhý, Epocha. V tých dňoch mi začínali hlavou prúdiť neznáme myšlienky a do rúk som nevdojak bral (ON bral) pero, aby som im dal formu a zachytil ich na papier. Z výsledku som nebol nijak nadšený – o literatúre sa dalo hovoriť len s obrovskou dávkou tolerancie. Bola to skôr akási temná onania podvedomia; oslava braku, aký si čítajú neumytí robotníci v záchodových búdkach značky Toi-toi, zatiaľ čo z nich gravitácia vyťahuje hnedú mazľavú hmotu do hlbokých plastových nádob pod nimi.
Niekoľko tých textov zaslal do literárnych súťaží pod mojím menom a ja som ho za to nenávidel.
–
Po čase sa Epocha stal ešte nástojčivejším. Keď som sa prechádzal po mestskom parku, moje oči boli jeho očami: chlipne sa lepili na šestnásťročné gymnazistky i mladé mamičky, čo tadiaľ dennodenne tlačili detské kočíky. Keď prešiel okolo mladík v opačne nasadenej šiltovke, širokých nohaviciach a v tričku populárnej značky, Epocha ho dráždivým pohľadom volal do bitky. Väčšina ľudí bola rozumných a odvrátili hlavu alebo sklopili zrak.
Väčšina, ale nie všetci.
Jeden sa nechal vyprovokovať. Holohlavý, vo voľnej košeli so zvislými modrými pásikmi. S kruhovou náušnicou v uchu. S nohavicami s vreckami na stehnách. S výrazom mladého divocha.
Celý život som sa vyhýbal pästným súbojom, ale Ten druhý prevzal velenie a dostal mladého divocha do nemocnice so zlomenou sánkou, vykĺbeným ramenom a troma vybitými zubami. Divoch nepodal trestné oznámenie. A ja som si pripadal ako ten švihnutý chlapík z Klubu bitkárov. Až na to, že toto nebola fikcia.
Zhoršil sa mi spánok. Vlastne mám pocit, že celú noc sa prevaľujem na pomedzí útrpnej skutočnosti a ešte horšieho, desivo čierneho sna. A keď sa ráno pozriem do zrkadla, škerí sa stadiaľ na mňa Epochova krutá tvár. Svietia v nej námesačné oči a silné biele zuby. Do čela padajú pramienky rozcuchaných vlasov farby horúcej smoly.
Keď hryziem mäkkej do dužiny červeného melónu, chutí mi ako surové bravčové mäso.
–
Človek by neveril, ako ďaleko môžu veci zájsť. Epocha mi sľúbil, že si vyskúšame ozajstnú vraždu. Aby boli naše poviedky autentickejšie. Vraj „umenie si vyžaduje obete.“
„Najprv si veci musíš odžiť, kamarát. Až potom sa dáme do písania,“ šepkal mi zlovestne.
Podarilo sa mi/mu zaobstarať pištoľ, policajnú devinu. Vraj cieľovú osobu si môžem vybrať ja sám. Vraj to môže byť pokojne niekto z mojich/jeho čitateľov. Alebo kritikov.
„Niekomu sa nepáčia tvoje texty?“ provokoval. „Tak prečo nevyrovnať účet?“
Stačí ukázať prstom na tvár na ulici alebo označiť prezývku v diskusnom fóre.
Vraj on už sa postará o všetko ostatné.
A potom, tým hrozným aktom zbytočného násilia, sa to stane. Potom sa všetko zavŕši. Všetko, čo celý môj život smerovalo k tomuto jedinému bodu. Prehodí sa vnútorná duševná výhybka a Ten druhý už nebude Tým druhým.
Od toho dňa budem Tým druhým ja.
Od toho dňa melóny navždy stratia svoju podmanivo sladkú chuť.
Naslepo klikám na prezývku v diskusnom fóre pod týmto textom.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.