 |
„Nemám čo stratiť,
tak strieľaj, strieľaj…“
Refrén populárnej piesne
Si na úteku.
Za chrbtom si nechal spustošené ihrisko a prázdne chodby školy, v ktorých sa ešte stále vznáša pach strachu a umierania.
Kráčal si po svete vyšliapanou cestičkou dvanásť jesení a teraz si na úteku a všetci sú ti v pätách.
Len čo ozlomkrky vybehneš zo školy, vidíš ako na parkovisku s pišťaním gúm zastavujú policajné autá. Majáky ti oslepujúco blýskajú do očí, uniformovaní muži čosi kričia a na schodoch kričí riaditeľka a ukazuje prstom na teba, ukazuje na teba ako na akýsi odporný hmyz, čo treba rozmliaždiť skôr než…
Predvčerom bolo všetko ináč. Všetky kúsky životnej skladačky na svojich miestach. Áno, tiež si bol na úteku, ale vtedy to bolo iné. Často si býval na úteku, veď vieš. Predvčerom ťa dobehli v lesíku za riekou. Nakladačka ako vždy. Po poslednom kopanci si sa kotúľal dolu svahom, hore bolo dole a naopak, zem-slnko-zem-slnko, dolu dolu dolu…
Nechali ťa tam bez záujmu ležať a s vlčím zavýjaním odišli. Azda by si ani nebol vstal, azda by si v tej tmavej rokline ostal už na veky vekov, keby niet toho zvláštneho modrastého svetla. Plazilo sa z jamy priamo pred tebou. Plazilo, pulzovalo, volalo.
Nedbajúc na bolestivé rany si vkĺzol dnu a svetlo ťa pohltilo.
Si na úteku, ale tentoraz ide o všetko.
Policajné autá sa otáčajú a prenasledujú ťa. Zrýchľuješ. Srdce ti skáče do krku. V hlave duní na svoje nástroje šialený bubeník. Nechcel si predsa nikomu ublížiť, na tom dvore, zbehlo sa to tak náhle…
V nosnej dierke pocítiš teplý pramienok.
Nikdy ťa nedobehnú, teraz už nie. Ani na autách. Trieliš ulicami ani neriadená strela. Rozvírené lístie ti za nohami stúpa a klesá v širokých oblúkoch. Z chodníka sa zdvihne pokrčená novinová dvojstránka, presekne vzduch a rozčapí sa na telefónnom stĺpe. Kútikom oka zachytíš nápis na prednej strane:
ZÁHADNÝ PRÍRODNÝ FENOMÉN V NAŠOM OKRESE – NOČNÚ OBLOHU PREŤAL OSLNIVÝ ZÁBLESK!
Si doma.
Bude ti za vašimi smutno, ale im za tebou nie. Vieš to, a to vedomie mierni tvoju bolesť. Napochytro si do vaku balíš najnutnejšie veci. Už počuješ húkať sirény. Otváraš okno na druhom poschodí. Myslíš na šťuku, ktorá vykĺzne z rybárových rúk. Myslíš na padák. Skáčeš. Mäkko pristaneš na zadnom dvore. Bráničkou v plote vyrážaš do zalesnenej krajiny za mestom.
Na druhej strane domu už sa roja špeciálne policajné jednotky. V rukách útočné pušky a brokovnice. Vyrazili dvere, zbesilým tempom sa trúsia dnu. Preňuchávajú izbu za izbou ani pátracie psy. Teba však niet. Ostala len stopa – keď vstúpia do detskej izby, spustia hlavne zbrane a v nemom úžase vyvaľujú oči na strop.
Nad ich hlavami pomaly krúžia tvoje staré plyšové hračky.
*
Slnko sa skláňa k obzoru, jeho posledné lúče sa unavene predierajú krovím vedno s tebou. Vzduch v lese je vlhký, dvíhajúci sa vietor hučí v korunách stromov, premočená zem sa ti šmýka pod nohami.
Poslali helikoptéru a terénne vozy a psy a ty vieš, že nemôžeš utekať večne. Minul si veľa síl, pramienok krvi ti odkvapkáva z brady. Vtedy v jame si nasal svetlo, ale dnes si z jeho zásob vyčerpal priveľa naraz.
Lebo dnes na školskom dvore…
Zo školského dvora neostalo nič, len spustošená, spálená zem. Ani chýru po asfaltovom futbalovom ihrisku s hádzanárskymi bránkami bez sietí. Ani chýru po zlomyseľnosti, ktorou ťa tam posledné roky častovali ostatní chlapci. A vlastne si ani nič neurobil – to len sa uvoľnili nahromadený hnev a bolesť v tebe. Uvoľnilo ich svetlo. A všetko naokolo tak zrovnalo so zemou. V jedinej oslnivej tlakovej vlne. Si na úteku, si v úzkych.
Obkolesili ťa. Svetlo ťa varuje, cíti ich z každej strany. Už ich je počuť, už ich je vidieť. Zrazu ti ujde noha a ty sa nemotorne váľaš dolu kopcom. Hore je dolu a dolu je hore… Keď sa svet ustáli, vypľuješ trochu trávy a pred očami uvidíš jamu.
Psí brechot je čoraz silnejší a naliehavejší.
Ruka za rukou, noha za nohou sa po bruchu plazíš k jame. Cítiš silu svetla tam dolu. Je na dosah.
Spoza chrbta k tebe doľahnú výkriky: „Máme ho, máme ho!“
Už je skoro úplná tma, ale po tebe sa rozlialo ostré svetlo zhora. Policajná helikoptéra hučí intenzitou niagarských vodopádov. Ktosi reve do megafónu slová, ktorým nerozumieš.
Dosiahneš okraj jamy a na pokraji vysilenia sa prevalíš dolu práve v okamihu, keď sa ozve streľba.
Niečo ti bolestivo lomcuje telom – je to panika?
Napadne ťa, že od hrdinov so superschopnosťami sa predsa guľky odrážajú.
A potom –
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.