 |
Kráčal som dolu miernym svahom. Pomedzi veľké a husté stromy, ktorých koruny boli posplietané nado mnou a vytvárali vysokú zelenú klenbu. Cez ňu prenikalo rozptýlené žiarivé zelené svetlo.
Spotené tričko a batoh na chrbte. Nepripúšťal som si, že som zablúdil. Ja. Ostrieľaný horal. Určite idem správne. Pôjdem dolu svahom a prídem k rieke, vravel som si.
Ale svah sa zmiernil, až som bol na rovine. Podľa mapy som mal ísť ešte hodný kus dole, až k rieke. Nemohol som zablúdiť!
Asi vyberiem znovu mapu, rozmýšľal som, keď vpredu vidím viacej svetla. Žeby nejaká čistinka? Super, určite miesto kde sa budem môcť lepšie zorientovať, potešil som sa.
Ale to čo tam bolo, som nečakal. Kamenná dláždená cesta! Taká ako v centre starých miest.
„Tu?“ nahlas som povedal od prekvapenia. Takáto cesta tu v lese?
Položil som mapu na cestu a snažil sa nájsť, kde asi som. Možno som si ju predtým nevšimol? Ale nič som nenašiel. Osada, z ktorej som vyšiel, mala byť ďaleko za mnou, okolo len zelená plocha lesov, ktorú pretínala modrá kľukatá čiara rieky. Hm, zvláštne.
No ale nič, cesta ma niekam zavedie, tam sa lepšie zorientujem. Vymenil som si spotené tričko, vyhodil batoh na plecia a kráčal ďalej.
Šiel som ešte hodný kus. Pomaly sa zvečerievalo. Začal som premýšľať, či pokračovať ďalej, alebo si pripraviť miesto na nocľah, keď sa mi zazdalo, že niečo počujem. Zastal som a započúval sa. Áno, rieka. Určite. Za zákrutou predo mnou.
„Konečne,“ vydýchol som si. Tam si rozložím mapu a pripravím spanie.
Ale aké bolo moje ďalšie prekvapenie! Za zákrutou sa mi otvoril zvláštny a zároveň krásny pohľad. Cesta viedla ku kamennému mostu, popod ktorý tiekla riečka, až k ostrému zrázu. Tam sa liala dole a vytvárala vodopád, ktorý som síce nevidel ale počul. Od vodopádu sa dvíhala hmla, cez ktorú sa v zapadajúcom slnku občas zjavila dúha. Hmla sa ďalej plazila po úbočí, až k veľkému kamennému domu stojacemu na kraji hlbokej priepasti, kde končila aj cesta.
Tak toto som nečakal. Cesta, a teraz dom! A aký…
Kamenný múr na moste bol porastený farebnými lišajníkmi a machmi. Dom za ním, veľký, postavený starým štýlom. Prvé podlažie, vyrastajúce zo svahu ako nejaký hrad, bolo z toho istého šedého kameňa ako most. Ale druhé a tretie bolo z nejakého ružového neznámeho kameňa, s vyrytými zvláštnymi ornamentmi. Vpredu, obrátená ku mne, vynikala veľká terasa s troma ozdobenými stĺpmi, a veľkými starodávnymi, oblúkovitými oknami, kde boli tiež zvláštne ornamenty. Na boku, smerom k zrázu, boli ďalšie dva menšie balkóny, tiež s veľkými oknami. Škridlová strecha bola porastená zeleným machom. Takýto dom, tu v horách! Nešlo mi to do hlavy.
Prišiel som až k veľkým kovaným vrátam. „Uvidíme kto domček v tebe býva,“ nahlas som sa zasmial a opáčil kľučku.
„Haló,“ predstavil som sa. Ale nik sa neozval. Iba vráta zavŕzgali: „čóó,“ keď som ich otvoril dokorán. Zvírilo sa množstvo prachu, čo sa dal do tanca vo svetle prenikajúcim oknami. Ako som predpokladal, dom musel byť už dávno opustený.
Poobzeral som sa. Priestranná hala s veľkými
schodiskami v strede. Kachľový krb, pri ňom kreslo. Čoraz zaujímavejšie. Drevená podlaha. Dom vypadal neporušený, skoro obývaný, až na ten prach.
Zhodil som batoh a vyšiel von, popod balkóny až ku zrázu. Zapálil som si cigu. Zráz podo mnou nebol zo začiatku strmí, viedli tam schody a strácali sa v húštine papradia a krov. Nižšie bolo už iba skalnaté bralo, na dne ktorého tiekla rieka.
Dneska túto záhadu už nevyriešim, uvažoval som. Slnko zapadlo a bol som poriadne unavený. Potreboval som sa najesť a poriadne vyspať. Zajtra sa tu rozhliadnem.
Zotmelo sa veľmi rýchlo. Hneď z chodby som vošiel do izby so starodávnou, masívnou, drevenou posteľou. Super, dneska sa vyspím aj v posteli.
Najedol som sa a prikryl spacákom. Príjemne unavený som hneď zaspal.
Prebudil som sa ne nejakú melódiu. Nevedel som či znie mne v hlave, alebo niekde v dome? Zo strechy bolo počuť kvapkať vodu, ale nepršalo. To sa asi hmla na nej vyzrážala. Otvoril som oči. Cez hmlu a veľké okno slabo prenikal rozliaty svit mesiaca. Melódia prestala.
V mysli my vírili spomienky z prežitého dňa. Zvláštne, že som natrafil na takýto dom. V obci o ňom nik nevravel.
Náhle mnou trhlo. Pocítil som, zvláštny pocit. Akoby ma niekto chytil za palec na ľavej nohe. Fuj. Rýchlo som si schoval nohu pod spacák. Čo to bolo. Pozrel som tým smerom. V slabom svite mesiaca, nebolo nič vidieť. Prenikol mnou zvláštny chlad a rýchlo rástol, po celom tele. Zababušil som sa ešte viac do spacáku.
Spánok ďalej neprichádzal, len čoraz väčší chlad. Rozmýšľal som, že si oblečiem bundu. Zvláštne, že tu je taká zima.
„Tréesk,“ šklblo mnou ešte viac. Niečo buchlo blízko mňa. Úplne som sa prebral. Začalo mi búšiť srdce a ani som nedýchal. Uši nastražené na prasknutie. Počúval som. Ale okrem kvapkania vody, všade ticho ako v hrobe. A chlad.
Možno sa mi to len zdalo, alebo to bol prievan. Hlavu som si zababušil do spacáku, trčal mi iba nos.
S chladom prichádzalo zvláštne tušenie, ako by v izbe niekto bol. Zvláštne tušenie. Nechcel som si to pripustiť, veď strach má veľké oči. Ale bolo to čoraz naliehavejšie. Stupňovalo sa to.
Nebojím sa strašiacich domov, opakoval som si to stále, ale srdce mi búchalo v9 ušiach, gatiach, všade. Prestala kvapkať voda zo strechy. Ticho som dýchal, sluch napnutý. Nos mi trčal zo spacáku, ale bál som sa čo i len máličko pohnúť. V tom mnou znova prešlo silné vedenia blízkosti niečoho a zároveň mi na nos niekto fúkol.
Zvláštne, človek sa nechce báť, ale strach aj tak príde. Odkiaľ príde? Niekde z môjho vnútra, niekde hlboko vo mne? Je to iba prirodzená obrana? A má strach veľké oči? Boli ste už sami doma, a cítili ten pocit iného vedomia, niekde blízko? Ale rozum vravel, to nič nie je, veď tu nikto nie je!
Strhol som sa a vykukol von zo spacáku, pripravený bojovať, alebo zvriesknuť od strachu. Vypleštil som oči. Mačka ich vypleštila tiež. Zaprskala, zaškrabla ma do nosa a skokom bola preč. Aj ja som sa skoro po…, pustil do gatí!! Až teraz som zistil, aký som spotený. Chlad som už necítil.
„Tak na toto si musím ísť pofajčiť,“ znel môj hlas izbou.
Pofajčieval som cigaretu, pozeral do hmly osvetlenej mesiacom a počúval šum padajúcej vody. Náhle mnou znova zatriasol chlad, tušenie aj strach. Hudba mi zase znela v hlave. Pozrel som sa po schodoch dole. S pomedzi papradia vychádzalo svetlo. Uf, čo teraz? Utekať preč, alebo sa schovať pod spackák?
Sám som tomu neveril, ale šiel som dole po schodoch. Prišiel som až k hustému a vysokému papradiu. Vnoril som sa doň. Predo mnou bola osvetlené jaskyňa z ktorej znela hudba. Vošiel som dnu.
Dnes celý deň. Bál som sa, že som zablúdil. Zbytočne. Už som doma a teraz, áno práve teraz, stojím za tebou a fúknem Ti na krk, nezľakni sa…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.