 |
Opäť tie slzy.
Stekajú dole lícami, zafúľanými od blata a vytvárajú kľukaté brázdičky. Riečiská, končiace na perách. Tie mám zovreté. Pevne, no chvejú sa. Rovnako, ako môj celý zúbožený organizmus. V podstate ani neviem, na čom teraz som. Môžem sa ešte považovať za človeka? Ducha, anjela smrti, či len finálnu spomienku? Je to nerozlúštiteľná hádanka, aspoň pre mňa. Škrupinka, ktorú by som nerozlomil ani tonovým kladivom. V rukách držím rýľ. Áno, obyčajný rýľ, špičkou zaborený v poddajnej tráve a oddychujem. Na bruškách prstov a oboch dlaniach pozorujem krvou nasiaknuté mozole. Driem už hodnú chvíľku, dalo by sa povedať, že hodiny. Ale, inak sa nedá. Tú jamu som musel vykopať…Pod rúškom noci, bezoblačnou oblohou, osvietený miliónmi hviezd a ich otcom, mesiacom. Je vo fáze splnu. Aké klišéovité.
Čupím na záhrade, za domom. Je tu akosi mŕtvo. Smejem sa. Také príznačné slovo. Istú techniku som si už vypracoval, takže viem, ako na to. Rýľ je ešte stále ostrý, leskne sa a dráždi môj zrak. Akoby sa mi úspešne posmieval. Zabúdam na tieto kvárivé myšlienky a opäť sa púšťam do práce. Strašná lopota. No do svitania musím všetko stihnúť, inak budú moje muky omnoho bolestnejšie. Fyzické nie. Tie duševné. Akoby mi dakto všetko cítiace, zvyšky ľudskosti, ktoré vo mne ostali, pálil žeravým kutáčom. Pomaličky, precízne. Skúsil som to len raz. Ale už nezopakujem.
Skáčem späť do jamy, vysokej možno meter aj pol, a pod nohami cítim dačo tvrdé. Takže som už blízko! Sarkastické zadosťučinenie. Uškerím sa, a potom náhle zakľajem na nebo. Nie, to by som nemal! Pokrčím ale ramenami a chystám sa odhádzať zvyšné kilogramy vlhkej hliny. Je ťažká. Ako moje spomienky a pocit viny. Kotva na krku, ktorá mi nedovolí vynoriť sa z ubíjajúcej temnoty.
Konečne vidím detailnejšie veko truhly. Rozžiarený pastier hviezd mi pri výhľade výdatne pomáha. Zohýbam sa a rukami oprašujem bukové drevo. Bože, nenávidím ten pocit Deja Vu, ktorý ním v podstate ani nie je. Škerím sa. Najbláznivejšie, ako to vôbec ide. Kriste dobrotivý, musím to znovu urobiť? Musím na to hľadieť? Áno, šeptá mi v hlave diabolský hlas. Musíš, ty zvrhlý hriešnik! Má pravdu. Inak to nejde.
Ubolenými prstami sa zakvačím za okraj poklopu a potom napnem potrebné svaly. Ruky ma štípu. Po takej drine som znovu prekvapený, že ešte vôbec stojím na nohách. Najhoršie na tom je, že mozole sa nikdy nedokážu dostatočne zregenerovať. Na to však nemyslím. Veko je ťažké, vŕzga, ale otvára sa. Tak, ako vždy, bez väčších komplikácií. Strašný smrad naplní okolie ako roj všadeprítomných včiel. Kúdolí sa, stúpa, zarezáva do čuchových receptorov, presne, ako ich malé žihadlá. Je mi zle. Vraciam. Dlho a nechutne, no ten poklop otvorím. A potom už len civiem…
Na moje dielo…Vrcholný akt skazy, bezcitnosti a pekelnej, až spaľujúcej vášne. Pripomína mi všetko. Tak detailne, zreteľne a predstaviteľne, že skoro skolabujem. Dokážem však ešte skolabovať? Na spodku ležia poukladané moje dve dcérky a manželka. Bože, akoby ich oboma hnijúcimi rukami stále objímala! Majú otvorené oči, tak, ako vždy. Sú vodnaté a zakalené smrťou, niečo podobné veru nikto nechce vidieť. No ja musím. Musím sa pozerať na moje obete, poukladané dve siahy pod zemou, s nemou, ale o to, čitateľnejšou výčitkou v dokaličených tvárach. Miška, aj Janka majú rúčky položené vedľa tiel, prstíky modré a špinavé, pokrčené akoby v kŕči. Je mi tak zle. Všetky tri sú zabalené v bielej plachte, nahé časti tiel však ostro vidieť. Manželku som dorezal najviac. Našťastie badám len kúsok pŕs a ramena. Taktiež ľavú nohu. Na mnohých miestach sa vynímajú zárezy z dlhej čepele. Odporné. Všetky tri majú podrezané hrdlá. Akoby tie rany pučali, hnisali a neustále sa zväčšovali. Je to také nechutné. Ale spôsobil som to ja! Zavraždil som svoju milujúcu rodinku. Vyzerá to ako zlý sen. No nie je…
A prečo? Kvôli žiarlivosti. Evka s tým susedom nič nemala, no zistil som to až neskôr. Kým mi z vnútorného zraku neopadol nepreniknuteľný závoj slepoty. Vždy som žiarlil, ale nie až takto. Bože, vôbec sa ho nedotkla! Ani neviem, ako som ten hrôzostrašný čin vykonal. Vypil som si trochu brandy a podvečer vytiahol z útrob kredenca ten najväčší nôž na vykosťovanie. Tentoraz som ho však mienil použiť na celkom iný účel. Ani nekričali. Iba na mňa vyčítavo a s výrazným otáznikom v očiach gánili. Teraz dúfam, že ich to nebolelo. Ani len najkratšiu chvíľočku. Nechcel som zabiť aj dcérky, no tušil som, že by nemohli na tomto svete ďalej pokojne žiť , ak by poznali vraha matky… Vlastného otca! Opäť rumázgam. Ako usmoklené chlapča. Na to, čo som vykonal, však neexistuje dostatočné ospravedlnenie. Viem to. Preto prímam tento údel, bez reptania.
Asi mesiac, po úbohom zakopaní mojej rodinky na záhrade, som spáchal samovraždu. Prestrelil som si hruď legálne držanou zbraňou a chvalabohu, podarilo sa to presne. Teraz trčím na mieste, ktorému celkom nerozumiem. No nejaký Hlas občas ku mne prehovorí. Vraj sa mám snažiť. Vraj je to nevyhnutné, ak ich chcem ešte vidieť…Vraj ja toto pre mňa očistec. A tak sa snažím. Kopem, rýľujem plačem, kľajem a zúfalo dúfam. Každú noc na tomto mieste, bez slnka, ovládnutého tmou, prekolaného svitom hviezd a zhmotneným chladom. V presne určený čas musím vydolovať amatérsky hrob a hľadieť na svoju ženu a dietky. Pozerať sa na ne a kajať za to, čo som tak horko-krvne spôsobil. Oni sú vraj inde. Je to ďaleké miesto. Lepšie. Prezradil mi to Hlas. A ja mu naivne verím.
Ešte chvíľku deprimujúco hľadím na tri mŕtvoly kedysi zbožňovaných bytostí a potom prudko zavriem truhlu. Za chvíľku začne svitať. Musím končiť a odpratať sa do neďalekej jaskyne, kde prečkám deň, pretože lúče by ma spálili. Sú nesmierne silné. Vyskúšal som to. Občas vidím čudné tiene, akiste podobných úbožiakov, ako som ja, no len tak prebehnú vôkol, ale nezastavia sa. Mám zakázané komunikovať s hocikým. Povedal to Hlas. A ja sa snažím. Chcem predsa opäť stretnúť moju rodinku?!
Urýchlene zahádžem hrobku a moje dlane pália akoby som ich po celý čas držal priložené na rozpálenej kovovej platni. Rýľ položím s akousi posvätnou úctou hneď povedľa. A utekám. Skryť sa pred páľavou a mojimi krutými výčitkami. Cítim ich každou ubiehajúcou sekundou. Naliehavejšie. Zničujúcejšie… V jaskyni je chlad, dá sa to tam však vydržať. Jesť, ani piť nepotrebujem. Som už len spomienka. Spomienka, ktorá sa musí neodkladne kajať. A tak sa modlím. Prosím Hlas o zľutovanie, no ozve sa iba keď chce. Je bezcitný. Ale ja som predsa v očistci, a tu je všetko inak! Moja vôľa je zanedbateľná. Neskôr unavene zaspávam. Obligátne a celkom potichu. Keď príde noc, čaká ma ďalšie peklo…Alebo už azda nie? Ktohovie…
Opäť tie slzy.
Stekajú dole lícami, zafúľanými od blata a vytvárajú kľukaté brázdičky. Riečiská, končiace na perách. Tie mám zovreté. Pevne, no chvejú sa. Rovnako, ako môj celý zúbožený organizmus. Ani v podstate neviem, na čom teraz som. Môžem sa ešte považovať za človeka? Ducha, anjela smrti, či len finálnu spomienku?
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.