 |
Odosielateľ: Axel.Nobb746@odveta.com
(doručené 28. 2. 2143, 11:35)
Prijímateľ: 466228@codename.com
Predmet: Fw: Dlho sme sa nevideli
Ahoj, to som opäť ja. Z hľadiska anonymity ti dnes budem hovoriť Beatrix. Počul som, že v poslednom čase čítaš veľa poviedok a dokonca si zostavuješ vlastnú zbierku. Aj preto som sa rozhodol, že informácie ohľadom sľubovanej androteroristickej akcii ti pošlem formou príbehu – tak ako to máš rada! Všetko navyše zostavené z evidovaných záznamov Odboja…
Príjemné čítanie milá Beatrix!
Nočnú oblohu Londýna preťal kovový Sokol (Sedemstotrojkový model, ten, ktorý sme odpálili v Kalifornii minulú stredu!). Pancierový dravec zastal necelých sto metrov nad Shard London Bridge aby monitoroval celú situáciu presne podľa direktív Andromexu.
Strechu mrakodrapu obsadil náš androterorista. Nad hlavou držal interferenčný odpaľovač tretej triedy s dosahom 6 360 metrov. Pridlho rozmýšľal nad životom a ďalšími zbytočnosťami. Spektromatické rozbušky boli už dávno umiestnené v kľúčových miestach londýnskych ulíc. Na ich odpálenie bol London Bridge ideálnym miestom, pretože signál nebol rušený žiadnymi plechovkami (…vieš veľmi dobre koho tým myslím)!
Odhadované škody : štyristodvanásť androidov série Kevin + Omega a tristodvadsaťdva androidov Aurora, k tomu zhruba tridsať londýnskych Sokolov, plus šesť pobočiek Andromexu.
Toto všetko pritom záviselo na pohybe palca, ktorý sa pomaličky približoval k červenému tlačidlu. Kravaťáci s A.P.O.L. (Android Patrol Of London) o našom androteroristovi vedeli, rovnako, ako aj ostatní androidi v meste. Impulzná správa z Andromexu sa dostala do ich umelých hláv oveľa skôr než sme predpokladali. Mohutný Sokol pootvoril transdimenzný poklop a teleportoval k nemu troch členov A.P.O.L. hliadky – dvoch Kevinov a jednu Omegu! Dvaja identickí androidi mierili na záškodníka čakajúc na ďalšie impulzy, zatiaľ čo blonďatá Omega postávala v ústraní s malým kufríkom. (A.P.O.L. robí v poslednom čase pokroky a reaguje oveľa rýchlejšie než sme zvyknutí.)
Nasleduje krátky prepis rozhovoru, ktorý sa nám podarilo zaznamenať :
„Detonátor položte na zem a presuňte sa k okraju budovy!“ rozozvučalo sa umelým hlasom.
„Tak zasiahnite a riskujte!“ zvolal obetný baránok plný odhodlania „Vy neviete čo je to risk?“ dodal napodobňujúc pri tom čosi ako úsmev. Neustále mu ale niečo bránilo v aktivácii rozbušiek. (Mohli za to pravdepodobne tie chaotické, neznáme pocity! Na to sa ešte pozrieme neskôr…)
„Čo Vás trápi?“ – žeby to tie ozbrojené plechovice z A.P.O.L. naozaj zaujímalo? (Ako vidíš, vybrali si vhodnú otázku. Hrali o čas! Hlúpe bezcitné konzervy…)
„Zničili ste mi rodinu – Izabela a Hanna! Hovoria vám tie mená vôbec niečo?!“ zvolal zmätený androterorista, tisnúc si interferenčný odpaľovač k mohutnej hrudi (Keby si len videla na tie ich vygumované gebule! Dokonalá mimika strachu.).
„Je toto Vaša žena?“ na scénu napokon vstúpila krásna blonďavá Omega (…len žartujem Beatrix, ty si moja jediná! :-)) a zo záhadného kufríka vytiahla niekoľko obrázkov. Od androteroristu stála takmer dvadsať metrov. Mávala fotkou, na ktorej sa vynímala žena s malým dieťaťom v náručí. Muž nereagoval a preto siahla po ďalšej fotke. Zopakovalo sa to ešte niekoľko krát…
„To sú oni!“ – Izabela a Hanna sa nakoniec našli. (Z toho usudzujem, že už nás majú prečítaných!)
„Chcete mi povedať, že ich spoznávate? Som od Vás desiatky metrov a stále pohybujem fotografiou. Vám to nepríde zvláštne?“ uisťovala sa umelá mrcha z A.P.O.L. (Všímaš si tú rafinovanosť Beatrix? Práve na základe tohto podnetu, či vnemu, si myseľ androteroristu uvedomila, že na človeka zaostruje až priveľmi dobre.).
„Ste jeden z nás! Už to pochopte!“ – zvolali obaja Kevinovia. V tom sa v humanoidovi čosi zlomilo a konečne stisol červené tlačidlo na ovládači. Nestalo sa vôbec nič! Londýnsky Sokol mal dosť času, aby zablokoval signál. Následne na to zaznelo niekoľko výstrelov. Po našom androidovi zostala len nepoužiteľná telesná schránka, prevŕtaná dierami. Plán zlyhal a „plecháča“ nám vyradili z evidencii občanov Londýna.
KONIEC
Kašľať na toho umelého zmätka! Ľúto mi je jedine Eda. Viem ako dlho trvalo, kým si ho presvedčila, aby sa zbavil temných myšlienok. Zlyhanie ma mrzí hlavne kvôli nemu! Tvoj exmanžel daroval spomienky stroju, ktorý bol od prvého okamžiku odkázaný k záhube. Škoda, v Londýne sa mohlo dýchať o čosi lepšie…
PS: Možno ťa poteší správa, že sme od spojencov z Kalifornie získali Roschachov vírus, ktorý dokáže potlačiť aj tie najmenšie prejavy emócií. Emócie boli odjakživa našou slabosťou. Vďaka tebe sme si ale uvedomili, že spomienky nás len zbytočne brzdia. Tentoraz oslovíme len tých darcov, ktorí neprišli o blízkych podobne ako tvoj Ed (Viem, je ich málo!). Neboj drahá, sľubujem ti, že už čoskoro dopíšeš poslednú kapitolu a celú záležitosť uzavrieme. Verím, že keď sme boli tým monštrám schopný darovať život, dokážeme im ho aj vziať…
S pozdravom tvoj milovaný Axel Nobb…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.