 |
Kedysi dávno žil človek, ktorý sa rozhodol, že si ľahne na posteľ a chvíľu si oddýchne. Na tom by nebolo nič zvláštne, ale tesne pred zaspaním sa v jeho hlave zrodila myšlienka, že by mohol spať večnosť. Ležať nehybne ako kameň a snívať o všetkých tých variantách ľudských pocitov a myšlienok, ktoré sa nám každý deň rodia v hlave. Mať na to večnosť, keďže v snoch čas plynie ináč a nezostarnúť. A tak ten človek zaspal. Spal deň,… spal týždeň,… spal roky. Ľudia sa z počiatku domnievali, že zomrel, ale neskôr došli ku záveru, že je iba v kóme. Srdce mu sotva bilo. Po rokoch všetci vraveli jeho žene, že sa zbytočne trápi a mala by ho odpojiť od prístrojov. Hovorili ako jej to berie energiu a ako to negatívne vplýva na jej okolie. Ale ona sa nevzdáva. Každý deň sa o neho stará a to jej dodáva nádej. Muž spí a celý svet sa pre neho zastavil. Čaká. Veľký pohlcujú malých. Brat prestáva poznávať brata a sestra závidí sestre. Všetci sa ženú za ilúziou budúcnosti, ako blázni nerozmýšľajúci nad svojimi činmi a ich následkami. Mysliac si že jedného dňa budú plávať v zlate, tak topia ostatných. A muž leží ako kameň uprostred tohto vesmíru. Vyzerá ako keby si išiel len tak zdriemnuť po obede. Pokojne a pokorne vyžaruje kľud. Niektorí by prisahali, že vidia jeho auru, ale to je iba raňajšie svetlo, ktoré preniká cez okno a dopadá na neho. A to je to ráno, keď sa muž zobudí. Otvorí oči, uvidí svoju ženu, prekvapenú a bez energie. Veď polku života zasvätila jemu aj keď to už vyzeralo, že je mŕtvy. Muž po chvíli prehovoril: „Už viem a poznám všetko. Pýtaj sa ma.“ Ale v tom momente si muž uvedomí, že tým ako všetko vie sa aj stáva všetkým. Jeho žena stihne povedať iba toto: „Mám…?“ a svet implodoval do singularity. Muž pohltil vesmír do seba a premenil ho na jeden bod. A všetka ta komplikovanosť vzťahov, pravidelné ranné vstávanie a neustále sa opakujúce chyby minulosti sa scvrkli do bodu bez rozmeru a času.
Ďalší príbeh je o žene v stredných rokoch. Plnoštíhlej ale trochu zanedbanej postavy. Porodila dve deti, ktoré už dávno vyleteli z hniezda a má manžela, ktorý keď nie je v práci, tak trávi celé dni pri televízore. Najlepšie dni jej života už prešli a tak sa cíti vyhorená. Blúdi po dome a hľadá nejaký zmysel svojej existencie. Práca jej ho neposkytuje a neposkytli jej to ani rôzne filozofie a náboženstvá, ktorými sa tak vášnivo zaoberala, keď bola mladá. Momentálne ju vidíme sedieť v kuchyni na stoličke, ako hľadí na stenu. Pije masovo vyrábaný čaj, ktorý dávno stratil silu svojich predkov. Počúva rádio: „…opäť Pondelok. Väčšina z vás sa určite ponáhľa do práce. Musíme vás upozorniť, že by ste si mali nájsť čas na poriadne raňajky. Tie sú základom úspešného dňa…“ a podobne desaťročia omieľané pravdy budú pokračovať v rádiu celý deň. Okorenené sú dookola sa opakujúcimi hitmi. Žena vstala a rázne vypla rádio. Chcela, aby sa zastavilo to celé naháňanie sa za vlastným chvostom. A tak sa svet zastavil a ona ostala stať.
Žena stojí pri ležiacom mužovi, ktorý práve absorboval vesmír do seba a ona to v poslednej chvíli zastavila. Ostali len oni dvaja.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.