 |
Vyletel do vzduchu a niesol smrť. Bol na to určený. Párkrát sa pretočil, padol do snehu … a nič. Sklamal! Čosi zlyhalo v mechanizme. Ľudský um a ruky ho predurčili na zabíjanie. Ktovie, či ten, ktorý ho vyrábal, predstavoval si konkrétnu tvár určenú smrti. Možno myslel na niečo úplne iné. Jedno je však isté, že myšlienkami kdesi lietal a nesústredil sa na prácu. Tak sa vlúdila malá chyba. Možno sa do spúšťacieho mechanizmu dostala drobná železná pilina, príčina však mohla byť aj inde. Tak či onak, v danom momente sa nestalo nič. V pamäti materiálu ale zostalo ono poslanie – zabiť.
Zostal ležať v snehu, dočkal sa jari. Postupne nad ním preleteli ďalšie ročné obdobia, ktoré sa sčítali na roky. Zapracoval čas. Zarástol hebkým smaragdovozeleným machom a postupne sa odblokoval aj mechanizmus. Teraz bol pripravený priniesť smrť. Stačí menší otras, pohyb a mechanizmus sa spustí. Len nebolo toho, kto by ten otras spôsobil. Labky veveričiek, či beháky orešníc boli príliš jemné. Jeleň, medveď ani človek sem nemali prečo chodiť. Iba ak by ich zaviedla náhoda. Napriek tomu trpezlivo čakal. Čas, ten najdôkladnejší ničiteľ, sa nezastavil. Za pár ďalších zím zastaví aj číhajúcu smrť. Ak …
„Martin! Vieš mi povedať veľkosť toho nového rúbaniska v Snežnej? Martin!“
Mladý horár bol myšlienkami pri Jane. Vôbec neregistroval, že sa ho pestovný technik niečo pýta.
„Martin!“
„Čo sa deje?“ Martin sa konečne spamätal.
„Potrebujem vedieť plochu rúbaniska v Snežnej. Pre zalesňovanie,“ dodal pestovný na vysvetlenie.
Martinovi okamžite bleskol v hlave nápad.
„Pôjdem zmerať, dnes vážnejšie povinnosti nemám. Daj mi pásmo. Jankáá!“
„To môžeš aj pravítkom v mape.“
Martin hodil na pestovného technika najprv ľadový a následne psí pohľad. Ten mávol rukou a išiel po pásmo. Podal ho Martinovi zo slovami: „Tu máš kamufláž, ale ak Jane niečo vyvedieš, tak si ju budeš musieť zobrať, lebo jej otec aj s partiou ťa nasekajú do klobás. Poznáš Tepličanov!“
Martin chcel protestovať, ale okolostojaci lesníci a drevorubači sa začali pochechtávať a doberať si ho. Tak radšej mlčky, s horiacimi ušami utekal za ženami, ktoré šli vyžínať, aby im odviedol Janku.
Kým ich bolo vidieť z lesnej správy, kráčali vedľa seba tak, že by sa medzi nich vošiel aj tretí. Keď prešli mostíkom ponad potok stratili sa posmeškárom z očí. Martin si okamžite pritiahol Janku k sebe. Roztúžene sa k nemu privinula. Hodnú chvíľu sa bozkávali. Potom od seba odstúpili a veselo sa rozosmiali.
„Poď!“ Martin zovrel dievčine ruku. „Niekam sa schováme. Kde nás nikto nenájde. Máme celé dopoludnie len pre seba.“
Zišli z asfaltky na zvážnicu vedúcu popri potoku. Potom odbočili na obvodový chodník. Ani tam sa necítili celkom v bezpečí. Zanechali chodník chodníkom a pustili sa hore miernym hrebienkom pomedzi staré jedle a rozložité buky. Cestou často zastavovali, aby si perami a jazykmi skúmali ústa aj časti tváre. Dva páry rúk zas k sebe tisli roztúžené telá.
„Zalezme už niekam,“ dievča ledva chytalo dych.
„Jasné, už. Len nech je trochu rovnejšie, aby sme sa nešmýkali dolu svahom. Aha! Vidíš to čo ja?“
Za skupinkou smrekov lákal ten najmäkší, skvostne zelený mach.
„Krása,“ vydýchla Janka. „A je to tam celkom rovné. Ani manželskú posteľ nebudeme mať tak úžasnú.“
Mladého horára trochu schladilo, keď začul slovo manželstvo. Nedal však na sebe nič znať. Zastal pred machovou poduškou, stiahol si z nôh tenisky aj ponožky a opatrne vstúpil na mach. Dievčina nasledovala jeho príklad. O chvíľku sa už bozkávali v horúcom objatí a pomaly klesali na zelený vankúš.
„Niečo mi vadí. Čosi ma tlačí.“ Janka sa márne snažila celá oddať Martinovmu láskaniu. Akási hrana nepríjemne tlačila do chrbta len kúsok nad kyprím zadočkom. Keby ležala kúsok vyššie, asi by to vôbec necítila. Začala sa vrtieť a snažila sa nájsť si viac pohodlia. Martin bojoval s háčikmi na podprsenke. Prsty sa mu chveli, háčiky sa správali ako živé. Vyklzávali z prstov, zasekávali sa pod nechty a hlavne – nepovoľovali. Rozladilo ho, že Janka namiesto toho, aby mu pomohla, sa tak neprirodzene hmýri. Nahmatal pod jej chrbtom dôvod nespokojnosti. Silnými prstami rozryl mach a vytiahol tú vec von.
Obaja neveriacky civeli na na železné, značne skorodované vajce. Povrch tvorili stále jasne zreteľné kocôčky.
„Gra-“ mladý horár nestihol dopovedať. Pod Veľkým bokom sa ozval rachot aký okolité lesy nepočuli od zimy štyridsiateho piateho. Ženám vypadli kosáky z rúk, ba poniektoré si aj „cvrkli“. Ten, čo v sebe niesol smrť, dokončil dielo.
V kostole vedľa seba ležali dve rakvy. Napriek zvyklostiam ostali uzavreté. Nikomu, rodičom už vôbec nie, nedovolili pozrieť na telesné ostatky mládenca a devy. Len farár si vyžiadal dve zväčšeniny, zlepil ich a ešte symbolicky previazal ružencom. Viac nemohol spraviť. Bol už starý, pochoval množstvo ľudí, neraz aj mladých. No po prvý krát sa mu podlomili kolená až teraz. Keď zabubnovali hrudy zeme na vekách rakiev v spoločnom hrobe mladých zaľúbencov.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.