 |
Už ste niekedy sledovali film, ktorý trval presne devätnásťmiliónovštyristošesťsesiatsedemti-sícdvestošesť minút a päťdesiatosem sekúnd, pričom bola táto nekonečne dlhá doba vtesnaná do desatiny sekundy?
Sedím ako prikovaný v koženom kresle, oči pučím v hrozivom úžase a z otvorených úst mi stekajú husté krvavočervené sliny. V ušiach počujem len piskot blížiacej sa temnoty, krysy vyliezajú zo svojich dier. V mojom tele už dávno sídli démon, vďaka ktorému nedokážem racionálne uvažovať, a je to práve on, kto mi umožňuje využívať nulové možnosti v nekonečnom priestore a čase. Aj zlo patrí k životu rovnako ako smrť, či slepá spravodlivosť hriešnika. Nebyť tajuplného filmu, zrejme by som aj zabudol na všetky tie zverstvá, ktoré napáchal môj démon.
Na mohutnej obrazovke sledujem film – v hlavnej úlohe JA – neuveriteľné! – otázky si ne-chám radšej na koniec. Žiadny názov ani titulky, miesto toho skryté momenty, na ktoré by si určite nepamätal ani jeden z vás. Príbeh začína 18. 3. 1946. Prichádza nudné dospievanie, rodinné hádky a trápenie. Keby som to tak mohol pretočiť a vyhnúť sa detskému domovu. To nie sú spomienky, na ktoré by bol človek hrdý. Malý chlapec nadopovaný tabletkami blúdi úzkymi chodbami ako duch. Všetci na neho ukazujú prstom a tak seká a reže všetko, čo mu príde pod ruku. Stále nedokážem ani len žmurknúť, nie to ešte privrieť oči. Psychiatrická kli-nika v New Jersey – ďalšia etapa môjho úbohého bytia! Či chcem a či nie, musím sa cez to preniesť…
Ako v každom filme, v každom živote, aj tu nachádzam obľúbené pasáže. Dievča z domu milosrdných sestier neďaleko Oregonu. Písal sa rok 1974 a mal som už dvadsaťosem rokov. Jedine Estell Sansnaitová si na mňa vždy vedela nájsť čas. Predstavila mi krásne strany bytia, zatiaľ čo ja som ju oboznamoval s odvrátenou stranou. V jej blízkosti som sa cítil konečne šťastný, lenže ona mi svoje city neopätovala, obetovala ich radšej Bohu. Ja mám svojho pána a ten neodpúšťa hriechy – on sám je hriech!
Driemajúci démon sa prebudil a rozpálil jej chladné srdce. Stačilo k tomu len pol litra benzínu a jedna krátka zápalka. Estell kričala, žiarila, prosila a vysielala signály svojmu pá-novi, ktorý ju opustil v ten najdôležitejší deň – v deň jej konca. Tichý lesík rázom ožil srdce-rvúcim nárekom slabosti a nezmieriteľnej bolesti. Hádzala sa dokonca o zem tak intenzívne, že som si od nej nedokázal odpáliť ani jointa – boli to krásne sedemdesiate roky. V roku 1980 som si kúpil svoju prvú platňu AC/DC – Highway To Hell. Prvá láska, prvá platňa, celé mi to teraz prišlo také ironické…
Uslintaná tlama, vypúlené oči, ruka a nohy kŕčovito zovreté neviditeľnou silou, ktorá ma núti nehybne sedieť v malej izbe. Film sa dostáva k Joann Lenziovej. Moja druhá ná-padníčka sa rada ukazovala na diskotékach a v spoločnosti indivíduí, ktoré jej platili drahé drinky. Rovnako ako s nimi, zoznámila sa i s mojou maličkosťou. Milovali sme sa každý deň – bola to bohyňa sexu! Jej to zrejme nestačilo a tak si našla niekoho iného. Opustila ma až na dovolenke v írskych bažinách. Tie sú v chladných jarných večeroch naozaj nevyspytateľné. Rovnako ako Estell, ani ona nedokázala pochopiť neodvrátiteľný osud, ale aspoň nekričala. Inštinktívne hrabala rukami a nohami tápajúc v nekonečnej hlbočine slizkej temnoty. Márna snaha! Bola mŕtva len čo spravila prvý krok. Viem to! Stojím len niekoľko krokov na vlh-kej zemi a nespúšťam z nej oči. Konečne nachádzam vhodný konár, ktorým ju oslobodzujem od ďalších nástrah života. Pomaličky ju ponáram hlbšie a hlbšie. Vďaka detailu na Joannine modré oči opäť prežívam vzrušenie a film sa pomaly blíži k vytúženému koncu…
Merissa Loundlyová, rok 1983. Jedna z mála žien ktoré ma chápu, aj keď si trúfam tvrdiť, že je o niečo lepšia než ja sám. Stará sa o mňa, varí, perie, platí účty a miluje ma kaž-dým kúskom tela. Prichádza súčasnosť – sedím na gauči a čakám milovanú Merissu. Až vo filme vidím ako otvára dvere a vchádza do kuchyne. Z môjho uhla som si predtým len sťažka mohol všimnúť, že stojí za mojim chrbtom a v ruke pevne zviera sekáčik na mäso. Poriadne sa ním zaženie…
„Pozor na tú mrchu, otoč sa!“ chcem kričať, pokúšam sa o pohyb – nejde to!
Zdá sa, že máme s Merissou rovnakého koníčka. Ostrá čepeľ sa svetelnou rýchlosťou zasekáva do mojej hlavy, diaľkové ovládanie mi padá z rúk. Film končí a ja už viem, že pred smrťou vám prebehne celý život!
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.