 |
Prebudil ho vlastný výkrik. Strach mu bublal v útrobách, rozožieral ho zvnútra, zvieral ho ako ľadová ruka, kým sa roztrasený hnal hlboko do podzemia. Až keď s námahou odvalil plochý kameň a tmu mäkko prežiarili farebné svetlá, nohy sa pod ním podlomili úľavou.
Boli tam.
Začal ich vyberať kostlivými hnátmi, jeden po druhom, kúsky živej farby starostlivo zavinuté v hodvábe. Kedysi žiarili jasne, tak, že pred nimi bázlivo prižmuroval mliečne oči, no teraz boli mdlé ako hasnúce hviezdy.
Čo na tom, že boli kradnuté? Aj keď ich nevedel stvoriť, staral sa o ne s nehou, akú si oni vyhradzujú snáď len pre vlastné mláďatá. Každý si vrúcne privinul na rozkysnuté brucho, zovrel v náručí, poláskal – vari mohol nechať tých grobianov, aby ich podaromnici rozvláčali v hube?
Ľadový prievan sa prehnal jaskyňou a strhol zväzky sušených jazykov do hrkotavého tanca. Dávno predtým, než pochopil, kde naozaj sídli sila človeka, zvykol odtrhnúť celú hlavu, no dnes mu nič nespôsobilo väčšie potešenie, ako nechať ich žiť, šialených bolesťou a zbytočných ako deravé mechy na vodu.
Čo mu to však bolo platné, keď jeho poklady umierali? Odsúdené na večnú temnotu nory, chradli, až kým z nich nevyprchalo všetko svetlo. Smaragdový vodník i striebristý jednorožec, múdry kráľ v purpurovom plášti – všetci sa mu strácali pred očami. Dokonca aj princeznine vlasy, tie nádherne hebké, zlaté pramene, stmavli ako žlč.
Jeden chýbal. Uväznený v hodvábnej čierňave príliš dlho, ostal z neho iba obschnutý zámotok, šupka tenká ako pergamen.
A za dlhej bezmesačnej noci, lebo len vtedy sa strážca odvážil vyliezť na povrch, zobral so sebou aj prázdnu škrupinu, akoby to bola choroba, nákaza, ktorej sa dá zabrániť odlúčením a horko nad ňou kvílil, opustený vo svojom zármutku.
Začul ju oveľa skôr, než ju zazrel. Drobná postavička sa tmolila po tmavej hradskej, slepá a hluchá voči nástrahám nočného sveta.
Príliš malá. Lovec nespokojne zadupal nohami. Nebude vedieť. No v okamihu, keď sa zamotala do sietí, aj tak vyskočil a bodol. Dva strašné ostne prepichli útle telíčko temer skrz-naskrz. Šklbol za vlasy, hlavu jej zvrátil dozadu. Štyri páry hladných očí zasvietili v tme, ale dieťa ani nemuklo. Jed, vskutku umne namiešaný, rýchlo vystúpil až k srdcu a umlčal bolesť i strach.
„Povedz mi…“ zlodejov hlas škrípal a vŕzgal ako hriadeľ na dávno vyschnutej studni, „povedz mi príbeh farby krvi.“
Zadnými nohami pevne uchopil lepkavú priadzu.
„Povedz mi o dievčatku s červenou čiapočkou.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.