 |
Pri krajniciach rozdrobená cesta, posiata plytkými priehlbinami, splývala s hviezdnou nočnou oblohou. Vozovka mierne stúpala lemovaná stromoradím spola vyschnutých čerešní, ktorých kostrbaté koruny knísané vánkom končiaceho leta sa v navzájom odpútavali a znovu vracali do spoločného objatia. Tmou sa niesol koncert cikád a cvrčkov, a možno by vyhrávanie ponocujúcej hmyzej filharmónie trvalo do samého brieždenia, keby súzvuk kapiel znenazdania nenarušilo kovové škrípanie prichádzajúce odkiaľsi z vrcholku kopca.
Už nešliapal do pedálov. Cesta klesala. Pevne zvieral rukoväte starého pojazdu. Na riadidlách kostitrasu sa hompáľali dve biele igelitky, nateraz zamazané od hliny, a zakaždým keď sa vyhol výtlku alebo s poskočením stroja, a za cvaknutia umelého chrupu do neho nanešťastie narazil, sa rozhojdali a bolestivo mu vrážali do holenných kostí. Erárny, nie práve najlepšie padnúci chrup, urobil popritom svoje „cvak“ a povyskočil dopredu, akoby zvedavý čo je za obrastenou hubou nového.
Vracal sa zo záhradkárskej kolónie, kde v neveľkej vinici sa každým slnečným dňom, napĺňali bobule hrozna sladkastou šťavou, a v malej pivničke zhrbenej búdy, bublal v päťdesiatlitrovom demižóne prvý zber.
Niekoľko litrov sladkastej tekutiny, čo nebola muštom, ani sa nestihla zmeniť na mladé víno, niesol domov.
Odkiaľsi zozadu, spoza vrcholu kopca, preťali oblohu dlhé lúče diaľkových reflektorov. Na krátko sa premietli v korunách, aby sa vzápätí stratili v ďalšej zákrute.
Cesta bola prázdna, len neveľký kužeľ svetielka bicykla tancoval po rozmrvenej asfaltke. Vyhol sa ďalšiemu výtlku, chrup bol okamžite pripravený vydať sa na krátku vychádzku.
Za cyklistom sa opäť zjavili svetlá automobilu, tentokrát o poznanie jasnejšie. Jas reflektorov neznámeho auta, nesprevádzaného charakteristickým zvukom spaľovacieho motora, zaplavoval okolie. Oblizoval čerešne popri ceste a po oboch stranách intenzívnou žiarou prepaľoval pole zošúverených slnečníc. Svetielko bicykla sa strácalo v záplave bieleho jasu.
Mal by byť ďaleko – nepočujem motor, uvažoval. Zdalo sa mu, akoby ho čosi tlačilo do chrbta. Vzduch hustol páchnucimi molekulami ozónu.
„Vypni si tie dialkáče. Aby ťa parom vzal!” zakričal. Spomalil, a v okamihu balansovania nad okrajom priekopy, sa žiara náhle stratila.
Cesta bola prázdna, žiadnym smerom neprechádzal čo i len maličký automobil, či ťažkotonážny nákladiak a už vôbec nie osamotená silueta cyklistu.
Ukrytý hmyz znovu spustil svoju známu melódiu.
–
Zobudil sa na suché pálenie v ústach. Nespomínal si že by večeral vyschnutú špongiu napustenú kriedovým prachom. V hlave mu hučali tisícky včiel, imaginárne potvorky so zaradeným neutrálom zahrievali blanité krídla, pripravené vyštartovať na hromadný raňajší odlet.
Ležal na chrbte. Musí zájsť do kuchyne a vypiť aspoň hektoliter studenej vody, uhasiť ten neznesiteľný smäd. Postavil sa. Zakrútila sa mu hlava a čierňava mrákot ho prinútila klesnúť na kolená.
Včera som to asi prehnal, pomyslel si. Dlaňou prešiel po sivej podlahe, takmer rovnakého odtieňa ako jeho trojtýždňová brada. Dlážka bola na dotyk nezvyčajne mäkká, poddajná ako nevyležaný matrac.
Bol na pochybách. Nevedel či sníva alebo je stále pod vplyvom alkoholového opojenia, alebo … nie to určite nie! I keď v živote nemal tú česť navštíviť príslušnú ustanovizeň, záchytka takto dozaista nevyzerala.
Takmer všetky gombíky na béžovej bavlnenej košeli mal poodtŕhané, a tielko ktoré malo zakrývať striebristú hruď bolo … nikde nebolo. Zo skrkvaného šatstva mu najväčšie starosti robil rázporok s roztrhnutým zipsom – čiernu farbu, latex a ani bičík si v spomienkach nedokázal vybaviť.
Posadil sa na päty, a až teraz si všimol ako priestor okolo neho obkolesuje kruh žltého nevýrazného svetla. Priestor za osvetlenou zónou prikrývala nepreniknuteľná tma.
„Do pekla!“ zaručal. Suchý jazyk sa mu prilepil o podnebie. „Haló je tu niekto!? Kde som to!?“
Po štyroch sa preplazil o kus ďalej, rovno za nosom. Rozhodol sa pre tento druh presunu, ak aby sa ho znovu rozhodla navštíviť ďalšia mdloba. Žltý kužeľ ho nasledoval, za kruhovou hranicou neodhaľoval ani milimeter okolitého priestoru.
„Do čerta, aby to … ,“ zaklial, keď sa z čierňavy vynorilo koleso bicykla. Veď to musí mať koniec, začiatok či dvere, hútal. Musí tomu dať systém. Zvolil geniálnu stratégiu – od ležiaceho stroja sa pohol doľava.
„Boha,“ zahrešil po chvíli. Hlavou narazil do neviditeľnej prekážky. Plochej a teplej steny, vystavanej z rovnakého materiálu ako dlážka jeho väzenia. Zovretou dlaňou buchol do bariéry, päsť sa odrazila a vrazila mu do čela. „Heééj, čo sa to tu deje!?“ zakričal. „Tak je tu niekto!?“ Na druhej strane steny-nesteny sa prelievalo iba beztvaré čierne nič.
Odrazu pocítil mravenčenie. Usmial sa, cítil sa tak príjemne. Za prekážkou sa objavilo bledé modrasté svetlo, postupne vypĺňalo priestor pred i za stenou. Postavil sa, rukou podopierajúc priehľadný múr. Zaplavovali ho vlny príjemného chladu a vlažného tepla zároveň, akoby sa do neho s krátkymi prestávkami opieral letný, avšak nie horúci ranný vánok. Po tele mu nabehla husia koža.
Zo svetla sa vynorilo zjavenie s desiatkami dlhých úzkych ramien obrastených väčšími i menšími okrúhlymi prísavkami. Akoby čašník v reštaurácii s morskými príšerami servíroval na levitujúcej tácni polomŕtvu chobotnicu. Ružové polguľaté telíčko, posiate hnedými škvrnami, ležalo na vznášajúcom sa kovovom podnose. Podaktoré zošúverené a hnedé chápadlá viseli bez pohnutia, iné ružovejšie sa mierne pohybovali na sústave malých plochých podnosov vyrastajúcich z hlavného taniera.
Namiesto toho, aby uvažoval spôsobom ako: „Fuj, aký odporný sen!“ či „Čo za svinstvo ste mi to naliali!“ alebo „Toto som si určite neobjednal!“, meravo stál a usmieval sa. V hlave sa mu ozval cudzí a nevtieravý hlas, skôr spieval ako rozprával. Ani by to tušil, monológ sa mu vrýval do pamäte. Keď hlas potvorky utíchol, starec prehovoril: „ Ale veď hej. To nebude problém.“
Správa 47569, centrálnemu veleniu. Subjekt 789/B25, planéta 3, systém OKNLS. So subjektom transportované položky – uvedené v prílohe správy. Položka č.7 bola podrobená komplexným testom, laboratórne skúšky potvrdili deväťdesiatšesť percentnú úspešnosť, látka testovaná na štyroch dobrovoľníkoch výskumného týmu. Okamžité zlepšenie stavu zaznamenané u troch pacientoch. Končatiny testovaných pohyblivé, nervové spojenia sa zdajú byť trvalo obnovené. Pohyblivosť a koordinácia v normále. Syntéza látky neúspešná. So subjektom 789/B25 bola nadviazaná spolupráca.
Vypracoval: Thod Jakll-Ohksí
Ani nevedel ako sa v to tiché brieždenie, chladnejšie než tie predošlé, dostal do postele. Od nevšednej príhody uplynuli tri dni. Sedel v kuchyni. Kyvadlové hodiny s cinkaním odbili polnoc.
Striedavo poťahoval z čmudiacej cigary a odchlipkával z chladnúcej šálky cigorky. Náhle pocítil ako sa mu na predlaktiach zježili chĺpky. Vstal. Cigara oblúkom zaletela do drezu. Odsunul stôl, zo stoličky vzal do každej ruky po jednej taške a postavil sa doprostred izby.
Kto by to bol povedal – obyčajný burčiak, možno to bude tou sírkou alebo kvasinkami, uvažoval. Nemôžem im zabudnúť povedať, nech mi vrátia bicy …
Žiarovka v lustre sa prudko rozsvietila a pukla a v prázdnej kuchyni, nikým nevidený, sa vznášal tabakový dym.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.