 |
V normandskej družine som prišiel do tejto prekliatej zeme. Pred siedmimi mesiacmi sme opustili Konštantínopol. Aké mesto! Aké bohatstvo?! Zostali z toho len chabé spomienky.
Cez Anatóliu sme spolu s ďalšími, čo prijali znamenie kríža, potiahli k Taurusu: obľahli Nikáju; rozbili seldžucké voje rúmskeho sultána pri Doryleu; soľ a páľava nám vliezli do rán na tej ceste za hrobom Krista Spasiteľa. A najnovšie sa spoza kopcov, keď Sväté vojsko zišlo na sýrsku planinu, ukázalo mesto, ktoré ku sláve Konštantínopola nemá ďaleko. Obrovská a nedobytná Antiochia. S múrmi do neba a štyristo vežami; jej citadela svietila na kopci ako maják, slnko sa spoza nej škerilo.
Takú baštu si žiadne vojsko nemohlo nechať za chrbtom. Rozložili sme šiatre a v modlitbách prosili Boha, aby rozváľal jej múry ako kedysi rozváľal múry Jericha, keď ho o to prosil Jozue.
Opieram sa na nočnej stráži o kopiju. Kde je gloriola, čo predtým zaháňala Turkov už len svojou žiarou? Stačilo, že ju na míle uzreli vznášať sa nad našimi hlavami. Zapudili sme ju od seba, Božiu priazeň – najsvätejší talizman – ktorý sme pri sebe mali: pýchou, lakomosťou, zvadami medzi najvyššími veliteľmi i zradou, ktorej sme sa dopustili voči byzantskému cisárovi, hoci na kríž prisahali takmer všetci, že od Turkov znovuzískané zeme vrátime jemu.
V ústach cítim horkosť. Žalúdok sa dožaduje stravy, jeho šťavy mi stúpajú hore krkom. Odpľujem si a pocit hladu prekrývam myšlienkami: jeseň už zabudla, že bola, minula i zima. Suchá, s mrazom a vetrom v noci, zavčas rána s dychom pred tvárou. A Boh neodpúšťa. Obliehanie Antiochie nepokročilo ani o kus. Okolie sme vydrancovali tak, že nenájdeš trs minuloročnej trávy pre koňa. Ľudia kapú, nedá sa tomu prizerať. Ženy; deti. Vlastné hriechy nás trescú storakými ranami.
„Bohemund?“ začujem z tmy.
Ozvem sa, ale odpoveď už nechodí. Nohy sa mi podlomia od náhlej slabosti. Ak by ma niekto obral o kopiju, možno spadnem. Myseľ si však udržiavam čulú. Lepšie nastražím uši – nepočuť nič. Zrejme vietor im čosi skomolil; od mora sa marcovou nocou zakráda k planine.
More… Všetka nádej je v tomto slove, miesto, odkiaľ čakáme spásu. Každým dňom by mala doraziť flotila so zásobami.
S pripomenutím si jedla ma v bruchu bolestivo pichlo.
„Bohemund!“
Strhol som sa. Odprisahám pri Kristovej krvi, že teraz som zreteľne začul svoje meno. Vravím heslo – znovu žiadna odpoveď. Pomedzi pľuvance žalúdočných štiav chytro prečesávam okolie.
Naľavo, pri rieke Orontes, vidno ohne ležoviska Provensálcov. Siluety kopijníkov pokojne prejdú kedy-tedy popred plamene. Poniže druhej strany počuť pravidelné kroky telesnej stráže – obchádza stan môjho lénneho pána, tarentského vojvodu. Doniesli sa k nám strašné zvesti o hašašínoch z hôr, ktorí za svetla i v noci dokážu človeka zniesť zo sveta bez toho, aby sa prezradili… A za mnou sa akurát rozchrápal Simon Čierny Pes. O polnoci som si s ním vymenil službu. Vpredu trčia temné hradby Antiochie a splývajú s oblohou – ako dobyjeme túto stenu siahajúcu až po nebo?
Vzrastajúce zúfalstvo vo mne zaplašil norman na najbližšej hliadke. „Čo buntošíš?!“ okríkol ma. Odrapotal heslo a skontroloval náš úsek. Nato mi vynadal do ustrašenej časti tela, ktorú majú ženy medzi nohami.
Nazval som ho podobne; a cítim, ako mi odľahlo. Hlas druha v zbrani mi dodal odvahu. Bolo nás málo a hradby pridlhé, takže sme ich ani pri širokých rozostupoch neobľahli celé. Provensálci hovorili, že medzerami sa po nociach zakrádajú sukuby. Radšej nemyslieť, do svitania je ešte ďaleko…
Noc utíchla. Hoci sa bránim, nemôžem odolať. V obrazoch som zablúdil k Tankrede. Plavé vlasy jej padajú cez prsia. Nemá nič spoločné s Tankredou, ktorá hnije v hline na pobreží. Ešte týždeň po tom, čo jej hlad vyžral vnútornosti, dozeral som na hrob, lebo podaktorí by dokázali kvôli kúsku šľachy vykopať i to málo, čo z nej zostalo.
Toto je vojsko, ktoré má potiahnuť až k Jeruzalemu? Ak čo nevidieť nedorazia lode, Antiochia bude našou mohylou. Preklínam ťa.
„Bohemund!“
Prežehnal som sa. Obrazy ma obchádzajú ako hašašíni. Živá Tankreda, mŕtva Tankreda.
Čo to? Cítim prítomnosť kohosi cudzieho.
Prudko uskakujem, aby som vykryl výpad z každej možnej strany. Dych mi stojí v hrdle. Srdce kleslo do žalúdka; zmiešalo sa s odpornou horkosťou jeho štiav a roznáša ich po celom tele.
„Pater noster,“ pamätám si prvé dve slová, ako ich vraví kňaz.
Málo. Vzduch okolo mňa hustne. Úchytkom zazriem pohyb.
Tamto!
Ale ja som rýchlejší.
S revom som kopiju bodol do prvého útočníka. A tu je druhý! Môj mandľový štít pohltí jeho úder, ruka mi brní od ramena po končeky prstov. Revem a ten zvuk mi drnčí v lebke. Prebodnem i tohto a klesám, štít je zrazu priťažký.
Sú svalnatí. „Oni mali čo žrať.“
Sedím medzi mŕtvymi hašašínmi a čakám. Prvý ku mne isto príde norman z vedľajšieho stanovištia. Krikom som musel zobudiť celý tábor. Kým ma obklopia druhovia, obzerám si hradby mesta.
„Kde ste, hovädá?!“ Antiochijčania, ženy i muži, často vyjdú na hradby, smejú sa nám, nadávajú a hádžu po nás výkaly. Teraz nevidno nikoho. Nič to, vyjdú ráno. Ukážem im výkaly hašašínov.
Takto tam sedím už dlho. Hnevá ma, že nikto nechodí ani z našich, aj sa sám seba pýtam, či ten rev nebol iba v mojej hlave. Aspoň kamarát od vedľa sa mohol unúvať. Na mŕtvoly už ani nepozriem. Doľahla na mňa neskutočná samota.
„Vidíte?“ hladím ich po studených tvárach, „zomrieť ako žiť.“
A potom láskavý hlas: „Bohemund.“
Prvý raz som sa nezľakol. Tento patril Tankrede.
Aký som pokojný. Ešte ju nevidím, s istotou však rozoznať šuchot jej šiat od ševelenia vetra. Dobrá Tankreda, kto iný by za mnou mal prísť? Aj mesiac vyšiel. Už osvecuje jej plesnivý rubáš, vlasy sa hýbu od hmýrenia hmyzu.
„Poď,“ načahujem ruku a ona sa usmieva. „Pripravil som pre nás kniežaciu hostinu.“ Skramasaxom so zadosťučinením kúskujem hašašínov. Najlepšie časti dávam Tankrede. Lačne si ich strká do úst, medzi obnaženými ďasnami jej milo mľaskajú a krv z nich strieka až na mňa. Radostne zisťujem, že s každým hltom sa jej prinavracia mäso do tváre. Áno, najprv tvár, tá je najdôležitejšia. Zvyšok tela môže počkať. Len jedz, drahá, kým prídeme do Jeruzalema, budeš najkrajšou ženou výpravy.
Sebe doprajem málo. Uspokoja ma aj zvyšky. A pohľad, ako milovanej chutí. Nedbám na červy ani puch a túžim ju pobozkať. Ešte pár takých výdatných večerí a opäť to bude moja Tankreda. Bozku sa však bráni. Rozumiem tým polovičatým posunkom – pred zavŕšením zmŕtvychvstania žiadne telesnosti.
Ani som sa nenazdal a svitlo; odchádza späť na pobrežie, kým ju tma nezavolá na nové stolovanie. Mávame si, usmievame sa, od šťastia vzlykám. Nedovolí mi, aby som ju odprevadil, len čo si skrvavenú čeľusť otrie na znak spokojnosti o moje plece. Z hašašínov ešte zostalo dosť, o stravu sa netreba báť. Starostlivo som ich ukryl, v tábore by sa našli takí, ktorí by Tankrede nenechali nič.
Chcem sa s niekým podeliť aspoň o radosť, ak už nemôžem prezradiť jej príčinu. Idem za Simonom Čiernym Psom. Hľadám ho však márne. Našiel som len skrvavené kožušiny, kde nocoval. Keď som sa neskôr dozvedel, že rovnako tak zmizol ďalší norman na vedľajšej hliadke, prepadla ma hrôza. Hašašínov muselo byť viac a druhov som nevaroval. Iste preto ma vedú pred tarentského vojvodu. Lénny pán a môj menovec Bohemund je zamračený, ide z neho búrka. S opovrhnutím sa ma pýta na krvavé šmuhy na mojom pleci.
Ničomu nerozumiem. Vlečú ma za tábor, kde vykopú jamu; vraj si nezaslúžim ani meč alebo aspoň povraz, iba zaživa zahádzať hlinou. A nech. Tankreda ma večer príde nakŕmiť.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.