Snežilo. Nebola to výdatná nádielka, len také mrholenie. Drobné snehové vločky vytvárali jemný závoj hmly. Ten spôsobil, že krajina sa priskoro ponorila do šera. V lese pod hustými konármi však už zavládla noc. Postava, potkýnajúca sa v temnote medzi stromami, ticho zavrčala. Na takúto situáciu nebola pripravená. Batérie mobilov sa v chlade vybíjajú rýchlejšie.
Vedma ponorila zaťatú päsť do neveľkej hlinenej misky. Kľačala. Neforemný odev drsne obopínal jej boky a zlepená, blatom a slamou pretkaná hriva jej padala do tváre. Z jej zvyčajnej krásy nebolo vidno vôbec nič. Zista mal nutkanie odhaliť aspoň kúsok jej obličaja, jej oči. Zrkadlí sa v nich už jeho budúcnosť?
Diaľnica pripomínala nekonečný tunel. Holé stromy po jej bokoch pokrývala niekoľkocentimetrová vrstva snehu. Vrcholy hôr v diaľke splývali so šedou oblohou. Snehová kaša sa lepila na predné sklo auta a zanechávala na ňom nepriehľadný povlak, cez ktorý sa pozerala na svet ako cez clonu.
Vstúpil som dnu a skúmavým pohľadom si premeral izbu. Asketicky zariadená, nič výnimočné: drevená podlaha, okno dokorán, pri stene posteľ. A všetko bolo bledé. Bledé parkety, bledá obloha za oknom, bledé steny, bledá posteľ, bledé obliečky. A bledá hlava na vankúši.
Sklamte ho a roznesie vás v zuboch. Vo veľkej firme si túto skutočnosť o generálnom riaditeľovi uvedomuje každý od členov správnej rady až po doručovateľa pizze. Môžete preto chápať, že odkedy som pokašľal istú lukratívnu nemeckú zákazku, kravata na krku sa mi zdala tesnejšia a ani stolička v mojej kancelárii akoby odrazu neoplývala zvyčajnou stabilitou.
„Pane nevolal by som ťa, keby nestál môj život na vlásku,“ prehovoril pošepky, sotva by ho niekto počul. „Títo ľudia sú ako hyeny.“ „Minule to bola vec života a smrti, teraz život na vlásku. Zdá sa, že nie si schopný vykonávať úrad, ktorý zastávaš, keď sa nevieš rozhodnúť.“ „Toto je iné. Mám odsúdiť človeka na smrť.“
Bolo mu jasné, že zajtra cez kontrolu neprejde, rozhodne nie bez úplatku. „A ten teraz nemám, lebo mojej sprostej žene Yrwe sa podarilo zistiť kombináciu sejfu a zobrala mi všetky prachy do posledného terránu,“ zúril. Gardän však musel priznať, že asi nie je až taká sprostá, keď prišla na 20-miestnu kombináciu. „Nie, nie je sprostá, ona je iba zákerná mrcha!“
Z tej výšky vyzeralo všetko iné. Malé, chaoticky sa pohybujúce stádo pestrofarebných postavičiek, miniatúrne autá a cesty, ťahajúce sa kolmo až k horizontu, ako odpočívajúce plazy. Všetko mu pripadalo tak nereálne. Sedel úplne na kraji a nohy sa mu voľne hompáľali v chladnom vzduchu. Obloha bola jasná, blankytne modrá a kdesi v diaľke si ťahalo lietadlo svoju ostatkovú, bielu stuhu. Bolo mu príjemne.
Angelo sa náhlil lesom. Pre náhodného okoloidúceho by to bol rozhodne zaujímavý pohľad. Vysoká postava v klobúku so širokou krempou a v šedom koženom plášti siahajúcom až pod kolená beží lesom, pričom obratne preskakuje jamy a vyvrátené kmene stromov. Na chrbte sa mu pohupuje zavesená brokovnica a spod plášťa trčí slonovinová rukoväť dlhého noža. Nik ho však nevidel, pretože les bol ľudoprázdny.
Málokto tuší, aké magično sa ukrýva v čísle 12. Dokonca len hŕstka ľudí z jeho šľachtického rodu. Doteraz nepochopil, prečo tomu tak je, no na druhej strane, to bral, ako pozitívny fakt. Dúfal, že tajomstvo pozná čo najmenej ľudí. Iba nepatrná časť.
Ak by Aronof nebol už mŕtvy, práve by umieral. Nevadská púšť spečená na popol ho ubíjala a spaľujúceho slnka mal plné zuby až po konce upírskych špičiakov. Po trojtýždňovom blúdení pustatinou bol na pokraji zrútenia a pokrytý spáleninami. Za celú dobu sa mu podarila vysať len jedného svišťa, dve jašterice a kojota – aj keď ten sviniar sa bránil a odhryzol mu ucho.
Pri mojich nohách leží čerstvý prachový sneh. Sneh je pre upíra viac než len obyčajný zradca. Môže byť z neho skvelý dozorca, lebo, kam mi až pamäť siaha, keď som bol kačka na rane a napadol čerstvý sneh, zostal som trčať niekde zavretý, hladoval som a čakal kým príde odmäk.
Hakil si zaumienil, že dnes sa bude pozerať. Čupol si za truhlicu, na ktorej stál puknutý hrniec s múkou a dúfal, že striga si ho nevšimne. Mal strach, ale utešoval sa tým, že v zemľanke je šero a ona má zlý zrak. Bosorka mu nikdy nedovolila pozerať na jej pravidelné rituály a nikdy mu nevysvetľovala prečo – ona bola už taká.
Bol chladný aprílový večer roku pána 1614. Slnko sa už počalo kloniť k západu. Od Hradného vrchu zadul studený vietor a mladý zeman Štefan Šóka sa lepšie zavinul do svojho plášťa. Bol už na štúdiách tretím rokom, ale na ten vietor si stále nezvykol. V Prešporku stále fúkalo. Vykročil a zamyslene kopol do ploského kameňa na brehu. Ten vyletel do vzduchu, dvakrát sa odrazil od hladiny širokej rieky a napokon sa s…
Odišla? Peter nemohol uveriť, že by Klára opustila zotavovňu bez rozlúčenia s ním. A to jej chcel práve dnes povedať to najdôležitejšie. Ale ešte nie je nič stratené, Klára má dnes poslednú kúru, zastihne ju v hlavnej liečebni. Pridal do kroku.
Tí dvaja mu boli neustále v pätách. Krátke, čiernymi tieňmi pofŕkané tváre, malé čuchové orgány, a bezodné oči, obkolesené vejárom stareckých vrások. Netypické, kolísavé pohyby a divná reč.
Rok si štrngol s rokom, naši čitatelia si štrngli so svojimi blízkymi, známymi a náhodnými okoloidúcimi a my, ako sme sľúbili, prinášame výsledky z druhého kola súťaže amatérskych literárnych mikropoviedok žánru fantastiky roku 2010.
Kalendár
Vianoce sa nezadržateľne blížia a na www.fantazia.sk sa čitateľom predstavili posledné poviedky druhého kola súťaže Ohnivé pero v roku 2010. Nastal čas hlasovať o tom, kto bude víťazom.
Od kmeňa stromu sa odlepila štíhla postava v plášti dlhom až po zem. V temnote pod kapucňou sa rozhorelo drobné svetielko nasledované za okamih kúdolom vyfúknutého dymu. „Všetko v poriadku,“ zaševelila Hanka hlasom, pri ktorom sa staršiemu bratovi podlomili kolená.
Sedela a čakala. Už to mohlo byť pekných pár minút, no nevadilo jej to. Oplatí sa čakať, on vždy vedel ,ako na ňu, no aj napriek tomu bol samozrejme jedinečný. Takých je dnes málo, pomyslela si. Tých rozumných a uvážlivých. Odhryzla si z kakaovej sušienky a pozrela na hodinky. Meškal presne 15 minút. Nevadí. Asi je opäť nedochvíľny, ale jeho rozumnosť kompenzuje všetko.
Priznám sa, nemyslel som si, že sa vyberiem do sveta takýto mladý. Ale nesťažujem sa, som celkom rád. Byť pripútaný ku kúsku rodnej zeme ma už otravovalo. Čaká ma predsa Život. Život s veľkým Ž.
Dočasný úkryt mu poskytoval čiastočný pocit bezpečia, ale bolo to falošné bezpečie, Ryan to vedel. Netušil koľko minút prešlo odkedy sa tu skryl, ale zrazu začul zvuky, pri ktorých mu naskakovali zimomriavky. Kroky. Našiel ho. Znova!
Konečne unavený Erk dovalil poslední kámen na místo. Nikdo by teď nehádal, že před nimi je vchod do jeskyně. Na chvíli se posadili, aby pomyslně uzavřeli tuto etapu.
Minulý rok nás pri Štedrej večeri naša štvorročná Lucka prekvapila otázkou, prečo ešte nikto nevidel Ježiška ako nosí darčeky. Sedela pokojne, v ruke držala lyžičku a s nenapodobiteľným detským úsmevom na mňa ticho hľadela, čakajúc na odpoveď.
Opustenou ulicou sa zakrádala polnoc. Kandelábre ovíjala hmlou a chodníky menila na zrkadlá hustým mrholením. Vietor stíchol a zaliezol do temných kútov, kvapky sa z oblohy spúšťali kolmo ako struny na bábkach v divadle.
Z útrob podzemia sa linulo zelenkasté svetlo. V tesnom závese ho nasledovalo strašidelné jačanie a „tuc-tuc“ automatického bubeníka. Pri dverách stál plešatý chlap s plecami ako berlínsky múr. Párkrát som sa nadýchol, aby som upokojil rozbúšené srdce. Otrčil som holohlavcovi zápästie označené pečiatkou a vkročil som dnu.
Veronica stála v temnej uličke a fajčila cigaretu. Už piatu počas polhodiny. Bola neuveriteľne nahnevaná. Dnes ju ani cigarety neupokojili. Mala chuť do niekoho si udrieť alebo ho rovno zabiť! Niekedy nedokázala ovládať svoj hnev. Rozčúlene cigaretu hodila na zem a špičkou čižmy ju zahasila.
Bob veľa inteligencie nepobral a mladosti sa pretĺkal ako to len išlo, a väčšinou práve na tej úplne nesprávnej strane zákona. Lovil zločincov a prepadával vlaky. Hľadal zlato a strieľal Číňanov, čo utiekli od stavby pacifickej železnice. Hnal kravy a kradol kravy. Strieľal živých aj nemŕtvych, červených, hnedých aj bielych. Pri tom všetkom si dával pozor, aby starostlivo splatil všetky dlhy, hlavne tie krvavé.
Procházel jsem se po zasněžené krajině, když pak se stalo něco, co mi vyrazilo dech. Kolem mě totiž proletělo prase a za ním hned dalších pět. Zběsile mávaly křídly a hnaly se severním směrem. Na mobilu jsem vytočil číslo mého kamaráda Sergeje, prasopsychologa.
Před velkým zrcadlem stála nahá žena. Zírala na svůj odraz nechápavě, nevěřícně, s uslzenýma očima. Zkoumala svou tvář, prsa i boky stále dokola skrz pavučiny prasklin ve skle, které byly dílem času i její nenávisti a zloby.