Dočasný úkryt mu poskytoval čiastočný pocit bezpečia, ale bolo to falošné bezpečie, Ryan to vedel.
Netušil koľko minút prešlo odkedy sa tu skryl, ale zrazu začul zvuky, pri ktorých mu naskakovali zimomriavky.
Kroky. Našiel ho. Znova!
Telo mu stuhlo, ale nechcel sa len tak vzdať.
Rozhliadol sa po sklade, v ktorom bol a uvidel vetraciu šachtu. Jej kryt sotva držal.
Ryan neváhal. Strhol kryt, odložil ho a vliezol do šachty. Bola dostatočne priestranná, no aj tak sa v nej necítil najlepšie.
Išiel za svetlom, ktoré videl na jej konci. Priplazil sa k ďalšiemu krytu. Chcel ho dať preč, no nemal žiadne náradie. Musel to urobiť násilne. Po niekoľkých silných kopoch kryt hlasne zletel a cesta bola voľná.
Ryan vyliezol zo šachty a obzeral sa.
Bol v obrovskej hale, ktorej jedna časť bola mierne osvetlená a tá druhá ponorená v tme. Všade neporiadok. Táto budova bola už roky nepoužívaná. Ako jediní ju využívali možno tak bezdomovci.
Ďaleko vpredu sa rysovala tabuľka s nápisom ,,východ” a doľava od neho viedla ďalšia chodba.
Rozbehol sa. Ako sa približoval k tmavej časti videl, že je zatarasený mohutnou železnou skriňou. Bežal čo najrýchlejšie a prebehol okolo veľkého kusu strechy. Nevšímal si ho.
Pribehol ku dverám, nad ktorými visela tabuľka a skúmal skriňu. Skúsil ju odsunúť. Bola príliš ťažká. Premýšľal čo urobí, keď v tom pozrel dole a zistil, že má niečo tmavé na teniskách. Otočil sa. Chcel vedieť, čo je to za tekutinu. Vzapätí uvidel obrys niečoho za kusom spadnutej strechy. Telo.
Zaostril. Bola to žena v kaluži krvi. Rozbehol sa tým smerom. Keď bol tesne pri nej, vnútro sa mu zovrelo zdesením.
,,KAITLYN!!!” skríkol a v okamihu kľačal pri tele.
Neveril, že je to ona, jeho snúbenica. Dotkol sa jej tela. Skúsil pulz. Neskoro. Bola mŕtva.
Pozrel do jej otvorených modrých očí. Prázdnota. ,,Nie,” tíško vzlykol. Z očí sa mu gúľali slzy a dopadali na jej mladú pokožku.
Svet sa zastavil a on cítil len utrpenie. Sklonil k nej hlavu a oprel sa čelom o jej čelo. Vtedy začul kroky. Pozrel sa tam odkiaľ prišiel. Rovno pod otvorom do šachty bola chodba so schodami.
Dostal sa sem tak rýchlo? Prečo sa s ním stále takto hrá?!
Ryan pozrel na schody a potom na mŕtvu snúbenicu. Premýšľal a vedel, že Kaitlyn by nechcela, aby tu len tak sedel.
Pozrel na ňu: ,, Prepáč mi to,” pobozkal ju na pery, zdvihol sa a utekal.
Jediná cesta bola chodba rovno pred ním. Dobehol ku dverám, otvoril ich a prudko zatvoril. Oči si chvíľu museli privyknúť na tmu. V tejto časti budovy bola strecha zničená kompletne a namiesto nej videl len hviezdne nebo s mesiacom, ktorý bol jediným zdrojom svetla. Zahľadel sa do miestnosti a zatajil dych.
Medzi haraburdami, častami rozbitých okien a kúskami z popadanej strechy sa nachádzali telá. Niekoľko desiatok tiel nahádzaných jedno na druhé. Vypĺňali celú šírku miestnosti. Bolo jasné kam zmizli bezdomovci.
Rovno za touto ohavnou kopou boli ďalšie dvere. Dvere, ktoré v ňom vzbudili novú nádej.
No keď pozrel na telá, strnul. Prejsť cez toto? Nie! Oprel si hlavu o stenu. Nikdy nemal supersluch, ale tie kroky počul jasne.
,,Preboha!”
Nedal mu vydýchnuť. ON za ním, mŕtvoly pred ním. Kým medzi ne vkročil, obzrel sa späť. Bolo neskoro sa vrátiť. Zhlboka sa nadýchol: ,,Zvládnem to, zvládnem,” hovoril si a vykročil. Mŕtvoly boli v značnom rozklade. Zápach z nich bol otrasný. Dlaňou si zakryl ústa.
Opatrne vkročil do medzery medzi telami. Hľadal ďalší priestor kam by stúpil. Čím ďalej postupoval, tým sa medzery zmenšovali. Zrazu ostal stáť uprostred veľkej haldy mŕtvych, zakrvavených a hnijúcich tiel. Srdce mu rýchlo búšilo. Chcel odtiaľ vypadnúť!
Atmosféra okolo mu vôbec nepomáhala sa upokojiť. Počul zavŕzgať zhrdzavené kusy strechy, ktoré zázrakom nespadli. Zvonka pofukoval vánok, ktorý pôsobil ako tichý šepot. Ryanova paranoja rástla.
Mal pocit, že aj tmavé tiene sa pohybujú. Potom sa poobzeral okolo seba. Hľadel na mŕtvoly.
Bol z nich nervózny, ale stále hľadal cestu. A našiel. Medzera, do ktorej mohol vkročiť bola však dosť ďaleko. Skočiť alebo nie? Nepotreboval si ani odpovedať. Musel skočiť!
Sústredil sa na svoj cieľ a skočil. Dopadol do medzery jednou nohou. Chvíľu napäto balansoval, kým sa mu podarilo získať rovnováhu. Potom konečne stúpil na zem aj druhou nohou.
Vydýchol si a pozrel pred seba. Už mu do cieľa neostávalo veľa.
Chystal sa znova skočiť, keď v tom ho prepadol čudný pocit. Ten pocit, akoby niekto stál za ním. Naskočila mu husia koža. V okamihu sa otočil, v tom istom okamihu vytreštil oči a zacítil zovretie srdca v absolútnej a šialenej hrôze. Stála za ním hnijúca mŕtvola, jej oči boli otvorené a divoké. Plné nechutnej túžby po ľudskom mäse. Nohou šmátral dozadu a vtedy jeho členok zovrela ruka a potiahla. Spadol.
Zrazu ležal medzi telami, ktoré k nemu vzpínali hnilobné ruky. Obzeral sa. Plazilo sa k nemu niekoľko zombíkov a spredu prichádzal ďalší.
Ryan sa snažil vymaniť zo zovretia ruky. Silno do nej kopal a potom sa ozvalo puknutie. Ruka sa zlomila. Kým zombie natiahol druhú, Ryan sa rýchlo odplazil mimo. Tí čo ležali sa pomaly postavili a tackavo mierili k nemu. Cúvol ku stene, z kopy sa dvíhalo stále viac a viac mŕtvol.
Pozrel na dvere vedľa a utekal k nim. Stlačil kľučku, zamknuté. Pokúsil sa ich vyraziť.
Dal do toho všetky sily, ale dvere sa ani nepohli.
Zombíci sa však približovali . Ryan sa znova zaprel a chcel dvere vyraziť, no zrazu sa otvorili.
Tma. Z nej do mesačného svitu vyšla postava v čiernom. Ryan sa zahľadel do vyblednutých očí. Dúhovky nemali žiadnu farbu. Čierne zreničky ho bez mihnutia sledovali. Ústa sa roztiahli do úsmevu a vtedy odhalili perlovobiele zuby. Očné boli neprirodzene dlhé. Ryan preglgol.
Tento upír ho sledoval dlho. Chcel ho veľmi dávno, ale prečo? Prečo chcel práve jeho krv??
Zrazu pokojne prehovoril galantným a nadprirodzeným hlasom.
,, Zabudni na všetko, je to minulosť. Mysli radšej na seba, na svoj život, na svoju budúcnosť.”
Ryan samozrejme vedel, čo má na mysli. ,,Zabudnúť?! Ako by som mohol zabudnúť?! Vzal si mi rodinu, priateľov, blízkych, všetci sú mŕtvi! A teraz, teraz si mi zobral to posledné, čo som mal. Kaitlyn! AKO by som mohol zabudnúť?!!!” ťažko dýchal.
Upír sa potichu zasmial. ,,Ach, áno.” Ryan naňho vyvalil oči. Chcel kričať!
,,Pozri sa za seba,” povedal. Ryana to zmiatlo, ale urobil to. Zombíci sa
nehýbali. Ostali stáť na mieste ako kamenné sochy.
,,Sú hladní a ty si pre nich ako šťavnaté kuriatko. Ale chceš to? Chceš
zomrieť rukou týchto príšer? Naozaj to chceš??”
Ryan zamrzol, upír pokračoval.
,,Alebo chceš žiť ďalej ? Silnejší, mocnejší, lepší?” nadšenie z jeho slov bolo hmatateľné.
Cítil, že to myslí vážne. Pozrel na mŕtvoly za sebou, na ich zakrvavené ústa a potom znova do očí upíra. Rozhodol sa.
,,Mám pre teba odpoveď,” povedal a v tej chvíli sa vrhol do náručia živých mŕtvol. Vedel, že ho čaká krutá a pomalá smrť, ale nikdy by si nevybral tú druhú cestu. Nechcel byť rovnakým netvorom. Už cítil zápach hniloby, ale v rovnakej sekunde ho niečie ruky zdrapli za tričko a ťahali dozadu. Snažil sa brániť, ale upír bol silnejší.
Vtiahol ho do temnoty a budovou sa ozval Ryanov hrôzostrašný výkrik. Upír preňho vybral večnosť.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.