Nikdy nemal rád zmenu. Práve preto sa i dnes neskoro večer vybral tou
istou
cestou ako vždy. Lialo ako z krhly, no rozhodol sa, že nepôjde
autobusom.
Koniec koncov to nebolo až tak ďaleko. Zababušený v teplej vetrovke
s kapucňou na hlave kráčal po vyľudnených uliciach. Pouličné lampy
vytvárali vo svojom okolí ostrovčeky svetla a dažďové kvapky sa v ich
žiare ligotali ako malé kúsky diamantov. Kráčal pritisnutý pr…
Posledných osem liet strávil tu, v Lendaku. Všetci sa starali len o seba
a
pokiaľ človek pracoval a nevytváral konflikty, mal pokoj. Bol tichý a
s nikým neudržiaval priateľské vzťahy, no nik sa naňho ani nemohol
ponosovať. Vedeli, že je tak trochu čudák, ale na prácu svojho šustra
nedali dopustiť a to, že s nikým nepreriekol ani slovo, pokiaľ nemusel,
žil za dedinou a i jeho zvláštny prízvuk prechádzali len mrdnut…
Armuel bol jedným z mnohých pracovníkov NEBO&COMPANY s.r.o.,
obyčajná
sivá myška medzi anjelmi a jeho jedinou povinnosťou bolo odprevádzanie
duší nebožtíkov k veľkému tunelu; kde ich následne preberali
takzvaní
odprevádzači. Ako anjel nebol veľmi pekný- asi preto sa mu vyhýbali
všetky
povýšenia- ale nezaraďoval sa medzi škaredých – keby bol škaredý
mohol
by sa uchádzať o horúce miestečko na pobočk…
Nenávidím susedu Blaškovú. Nie je o nič horšia, ale ani o nič
lepšia
ako iní susedia a to by veru byť mohla. Naše nedobrovoľné spolužitie
prebiehalo klasicky – viete si predstaviť, ona dole, ja hore. Bol som na
tom
relatívne lepšie, lebo, poznáte to, ja polievam kvety, ona má zmáčaný
celý balkón. Ale prúser bol, že moja pivnica susedila s tou jej.
A Blašková chovala zajaca, ktorého hrdo volala „králik“. Bo…
Svet by bol nádherný, nebyť tých odporných pavúkov. Nebyť mojich
premenlivých nálad. Nebyť tvojich hlúpych poznámok na moju adresu. Až
sa
najbližšie stretneme, viem presne, čo ti poviem. Nemusíš sa báť, až
tak
to zas nebolí… Eva stála na schodoch a pozorovala okolie. V preklade
to znamenalo pozorovať takmer prázdnu ulicu, zoschnuté ihličnany,
neustále
sa otvárajúce dvere obchodu naproti.
Oziabalo ho, no i tak sa ťarbavo vyšplhal na ďalšiu kopu odpadkov
v snahe
nájsť niečo, čo by ho zahrialo. Kus dreva slúžiaci ako jediný zdroj
svetla pomaly dohasínal a on vedel, že aj túto noc strávi kdesi
v tmavom
lese premrznutý do špiku kostí. Ticho preťal chrapľavý smiech –
predstava ďalšieho rovnako záživného večera ho pobavila. Sklonil sa
nad
kopu vyhodených starých vecí a začal s triedením. Dve kostna…
Ulicu osvetľovala len jedna lampa, ktorá svietila slabým zeleným
svetlom,
občas pohasla, nikdy však nie na viac ako pár sekúnd. Lampové svetlo sa
rozlievalo až do kým nesplynulo s tmou a miestami narážalo do hŕstky
tehlových domov, ktoré boli zničené a slúžili ako útočisko narkomanov
a
niektoré sa dokonca stali brlohmi besných psov. Do tejto časti mesta už
nikto nechodil a preto sa stalo domovom tých, ktorí nechceli b…
Videl som tvoju budúcnosť. Bola jasná a zreteľná. Stál si na vysokom
kopci
a v tvári si mal zdesenie. Zem už nebola taká, ako si ju poznal. Tvoje
mesto
bolo opustené a ošarpané. Boli z neho len ruiny. Tak ako z celého
ľudstva. Všetko bolo iné. Les, do ktorého si kedysi chodieval, bol
v plameňoch a všade sa vznášal odporný puch smogu a dymu. Tráva, po
ktorej si v detstve zvykol behať, zmizla a ostala po nej len holá z…
Natasha precitla na puknutie stehennej kosti. Oči jej rezali ostré
reflektory
auta, ktoré zastalo v podstate na nej. Snažila sa pohnúť, ale na kosť
zamrznuté telo ju väznilo ako okovy. Cez pery sa jej predral takmer
nepočuteľný ston, ale vnútri kričala. Začula kroky blížiace sa
k nej.
Niečie ruky ju opatrne oprašovali od vrstvy snehu, ktorý ju od
nešťastného
pošmyknutia stihol dôkladne prikryť. Natasha nechápala význ…
Hory a neštěstí, to docela ladí, ale jde z toho hrůza. Po maléru,
který
se stal, jsem musel pryč. Nevydržel jsem. Stačilo ráno otevřít oči a
hned
na mě padla prázdnota. Vědomí, že nikdo nestojí po mým boku, mě
ničilo,
já si to denně ochutnával znova a znova, a bylo to zatraceně odporný.
Žádná medicína, žádný zvykání, jenom bodání někde kolem srdce.
Pravidelně čerstvý rány, to je podklad pro depku jako …
Ležali sme v posteli vo vnútri Oblasti. Ja a moje dve dcérky. Prvá
dostala
vyššiu Dávku, druhá menšiu, napriek tomu už mali obe tie prekliate,
zlovestné Sny. V tých Snoch neskutočne živých a farebných, až sa
zdalo,
že sa dotýkate skutočnej reality, sa im snívalo o zvláštnom zástupe
ľudských bytostí. Kráčali v zástupe a náhle sa im začalo rozpadať
kostné a svalové tkanivo. Uprostred kroku sa im náhle podlomi…
„Takže, ak tomu dobre rozumiem, zaspávate a zobúdzate sa v rôznych
denných, no hlavne nočných hodinách bez toho, aby ste to mohli
ovplyvniť?
Ani sa vám absolútne nič nesníva?,“ spýtala sa ma doktorka a vrhla
pri
tom na mňa veľmi skeptický pohľad, v dôsledku čoho som mala chuť
všetko
poprieť a vyhnúť sa tak podrobnej psychologickej analýze črtajúcej sa
v jej bledých očiach. „Áno,“ s povzdychom som odpoved…
„Adam Smith!“ Ticho. „Adam Smith!“ zopakoval učiteľ o čosi
hlasnejšie. „Chýba!“ ozval sa znudený hlas jedného zo študentov.
Mona
sa nervózne pomrvila a uprela pohľad na Adamovu prázdnu stoličku. Ešte
pred
týždňom by si myslela, že jej miláčika zrejme náhla choroba pripútala
na
lôžko a dokonca mu spôsobila aj dočasné ochrnutie končatín, takže
jej
nemohol zavolať ani poslať sms-ku, že nepríde do školy…
Zadávateľ: Fratres Rosae Crucis – Njvyššie prezídium.
Príjmateľ:
Horváth Imre Rozkaz 18.1.999.14: Zmariť plán spoločnosti Gregarius
Commitiones Ordis Custodiae, za každú cenu sprostredkovať otvorenie
Brány.
Trvanie rozkazu: neexspiruje Priorita: 4. stupeň „Hlavička písomného
rozkazu z Rosenkruciánských archívov“ Televízor v hotelovej izbe
zhasol
a nočné ulice zrazu osvetlila obrovská žiara. Imre sedel otočen
Vevierunka sedela vo svojej novej izbe, v dome tety Gabiky. Na prvý
pohľad
vyzerala veľmi smutne. Ale ak si myslíte, že sa vzdáva ľahko, veľmi sa
mýlite! Zúrila! Chodila po izbe a s vášňou kopala do všetkého, čo
sa
tvárilo nebezpečne. Agresívne ružové steny so zajačikmi v smokingu,
posteľ s ružovým baldachýnom, kvietkami ozdobená skriňa a samozrejme
dievčenský toaletný stolík s Barbie voňavkou. Zabiják, Vevi…
Pomaly si na to zvykal. Musel. Nemal na výber. Starenka mu nasadila
nenávidený obojok a pripla vôdzku. Bolo to ponižujúce – cítil sa
ako
otrok. Žena mala vyše sedemdesiat a asi dvadsať kilogramov nadváhy.
V trasúcich sa, stareckými škvrnami pokrytých dlaniach držala
náhubok.
Prečo to robila? Zamýšľala sa niekedy nad tým, aké je to nepríjemné?
A keby jej niekto také niečo nasadil – som zvedavý ako by
vtedy spiev…
Zima. Mráz štípajúci líca. Necitlivá brada od chladu. Ligotajúci sa
pod
lúčmi slnka, praskajúci pod nohami sneh. Toho dňa sme ostali s otcom
sami.
Mama bola v nemocnice, kvôli veľkému bruchu, v ktorom ako mi vysvetlili,
sa
nachádzal môj súrodenec. A skutočne, po troch dňoch sme išli pozrieť
bračeka. V prvom momente som bol znechutený – to malé, zvráskavené,
notoricky vreštiaci škaredník, to má byť môj brat?…
Sally išla v noci po meste… sama… Zrazu sa rozbehla a zastala až
pri
lavičke, na ktorú si sadla a rozplakala sa. Bola s ním v kine…
konečne
sa na to odhodlal a pozval ju. Boli na prekrásnom romantickom filme. Držal
ju
za ruku a usmievali sa na seba. No v jeho pohľade bolo čosi, čomu
nerozumela. Ako keby mal ešte niečo v pláne… No bola doňho
zaľúbená
už veľmi dlho, tak sa tým pohľadom veľmi nezaoberala.
Je mi zima. Pochmúrne počasie akoby presne vystihlo moju náladu. Kmene
stromov sa zohýbajú pod náporom silného vetra. „Že stromy,“ napadá
ma.
Niekoľko zúbožených hrčovitých výrastkov uprostred betónovej
džungle.
Niečo zapraskalo. To sa láme vysušený červotočmi prevŕtaný kmeň
zakrslého topoľa po mojej pravici. „He, že pravici,“ napadá ma. To
čo
mi zostalo z pravej končatiny sa už dávno nedá nazývať ru…
Zapáchajúcu šatňu zdobili rôznofarebné uteráky rozvešané po
plechových
dvierkach skriniek. Tento model odkladacieho priestoru pre robošov prežil
všetko. Aj prvé úniky. Od prvých únikov sa ináč zmenilo úplne
všetko.
Gras otvoril dvere. Prievan zatrepotal uterákmi. Pripomenulo mu to
modlitebné
vlajočky rozvešané na pútnických miestach kdesi v Tibete, kdesi kde
Gras
samozrejme tiež ešte nebol. Ale raz sa tam dostane. V…
Pán Eckert vbiehal ľuďom do záberu. Sprvu sa mu to stávalo
nezámerne.
Ponáhľal sa ulicou v centre mesta na dôležitú schôdzku, vkĺzol do
prázdneho priestoru pred sochou, začul „cvak“ a sklamaný šepot
„máme
po zábere!“. Bol by sa aj zahanbil, prípadne ponúkol finančnú
rekompenzáciu za pokazenú fotografiu, veď iste nie je nič príjemné mať
na
obrázku namiesto siluety hradu, Dunaja či Michalskej brány človeka…
Dva páry chladných očí hľadeli bez pohnutia na seba. Dve ruky sa
vystrčili
a dotkli jedna druhej, identické, na chlp rovnaké. Jeho prázdny život.
Jeho
osamelosť. Jeho smútok. Tak moc si prial, aby to všetko patrilo tomu
druhému, tomu v odraze. Namaľovať obraz, nie aby miesto neho zostarol,
či
umrel, ale aby na seba vzal všetku tú prázdnotu v jeho živote. Pomaly,
ako
rakovina mu rozožierala telo a dušu. V zrkadle sa odrá…
Kráčali bez slov, dlhou tichou chodbou bez okien, kým neprišli
k ťažkým
oceľovým dverám. „Ak vám môžem poradiť,“ zašepkal zriadenec, „
nepredlžujte to. Oslabuje sa tým odhodlanie.“ Pozrela naňho kamenným
pohľadom predátora a on jej vrátil slabý, opovržlivý úsmev, doplnený
nenávistný zábleskom v očiach. V tej chvíli však nenávidela ľudí
viac
ako boli oni kedy schopní a on to pochopil. Sklopil zrak, …
Volám sa Teodor, som mechanik, mám továreň, štyridsaťšesť rokov a
som
slobodný. Zatiaľ. Teda, niežeby som nechcel už skôr, dávno ma omrzelo
dívať sa na svet cez diery ponožiek, ale nedokážem si pomôcť. Nikdy sa
mi
nepodarilo dotiahnuť to za prvú schôdzku. A za všetko môžu oni. Prvý
prišiel v lete. Do mojej továrne, pochopiteľne. Ona nemá meno a ja ju
ani
nepomenujem, lebo podľa mena by ju mohli nájsť, a potom …
„Neblázni,“ povedala modroočka, „čo sa ti na nej tak páči?“
Pozeral
som na malú kamennú sošku v nemom úžase. Netušil som prečo. Bola
ešte
hroznejšia, než texty od Noname. Vyzerala, ako keby ten, čo ju robil,
vlastne
nevedel, či chce vymodelovať ženu, alebo verný model Boeingu
747. Modroočka právom pochybovala o tom, prečo si ju chcem vystaviť
doma
na stôl. Ale blížili sa Vianoce a to bol darček, ktorý som o…
Vzduchom sa niesla vianočná riekanka spolu s vábivou vôňou perníkov.
Cez
veľké okno s ľadovými kvetmi hľadeli na zasnežený svet dve malé
deti.
Odkedy sa prebudili, striedavo spievali a jedli sladké koláčiky
s farebnými
polevami, zapíjajúc ich mliekom. Spoločne počítali snehové chuchvalce
neprestajne sa valiace z oblohy a podchvíľou opatrne otvárali okno, aby
si
do dlaní nabrali trochu z toho vianočného zázraku…
Kalendár
Do šera ponorenú miestnosť oživoval už pol hodinu len svit lesknúcich
sa
detských očí. Intímnosť scény náhle narušil záblesk teleportu. Dlho
očakávaný hosť nemohol oneskorený príchod na vianočnú oslavu
vynahradiť
efektnejšie. Keď si oči opäť privykli na prítmie, deti zhromaždené
okolo
návštevníka začali rumázgať. Santa totiž nedorazil celý. Vyviedol
som
malých nešťastníkov na chodbu, a vrátil sa do mie…
Všetko sa začalo tou prekliatou strakou. Ako slušný úradník a
čistotný
občan som v osudné ráno s pôžitkom pootváral plastové okná môjho
kráľovstva. Kráľovstva dokonale zoradených šanónov, archivovaných
záznamov, noriem, predpisov, zoznamov a formulárov. Kľúče úhľadne
zoradené na vešiačiku od najmenšieho po najväčší, šálky
v dokonalom
zákryte, perfektne ostrúhané ceruzy, fixy napravo, ťažidlá naľ…
„Hľadá sa kráľovná, kráľovná sa hľadá!“ spievali vtáci,
minuloročné lístie sa skrúcalo vo vzduchu do nápisov, trubač chripel a
potom už len rozhadzoval inzeráty na brezovej kôre. „Hľadá sa
kráľovná
s nástupom ihneď, pracovná doba nepretržitá, plat – polovica
stredne
veľkého kráľovstva, farba vlasov ľubovoľná, vek: pätnásť až
dvadsaťpäť rokov, znalosť cudzích jazykov sa nevyžaduje. Špeciá…
Začalo to v deň, keď mi ohluchol telefón. Pevná linka. Chcel som
zavolať
do práce, že prídem neskôr, lebo sa ohlásili plynári. Mali nám
prísť
urobiť pravidelný odpočet a žena odišla na školenie. Počkal som teda,
kým sa nabije mobil – trvalo to nezvyčajne dlho – a vysvetlil som
šéfovi situáciu. „Okej, okej,“ priam som počul, ako pri slúchadle
mávol ruku. Aj tak ma vnímal len na pol ucha. Plynárov som čak…