„Adam Smith!“
Ticho.
„Adam Smith!“ zopakoval učiteľ o čosi hlasnejšie.
„Chýba!“ ozval sa znudený hlas jedného zo študentov.
Mona sa nervózne pomrvila a uprela pohľad na Adamovu prázdnu stoličku. Ešte pred týždňom by si myslela, že jej miláčika zrejme náhla choroba pripútala na lôžko a dokonca mu spôsobila aj dočasné ochrnutie končatín, takže jej nemohol zavolať ani poslať sms-ku, že nepríde do školy. No dnes už vedela, že pravda je oveľa jednoduchšia – Adam zrejme znova zachraňuje rozprávkový svet pred ekonomickou katastrofou.
Dievčina sa hneď po skončení hodiny ponáhľala k domu svojho priateľa. Ráno v nej horel len malý ohník hnevu, no ten sa postupom času rozrástol a momentálne by bol schopný podpáliť celú ulicu aj s neďalekým parkom. Nevzal ju so sebou! A to mu niekoľkokrát zdôraznila, že ju má brať na každú výpravu! Cítila voči tým úbohým hospodárskym subjektom nevysvetliteľnú náklonnosť a vždy ju hrialo pri srdci, že im môže byť nápomocná (to, že pri tom dávala pozor, aby k Adamovi nezačala príliš inklinovať nejaká princezná, s tým nemalo nič spoločné).
A on ju nevzal!
Ako si to mohol dovoliť?
Toto mu tak ľahko neprejde. Dievčina siahla do vrecka bundy po mobil. Rozhodla sa, že ak jej to jej zlatúšik nezdvihne, definitívne s ním skončila.
Keď v to ráno dostal Adam Smith pozvánku na ďalšiu výpravu, ani len neuvažoval o tom, že by vzal Monu so sebou. Mal totiž jedinú úlohu – zabiť draka, ktorý pustošil polia v širokom okolí svojho hradu a spôsobil tak kolaps v miestnom poľnohospodárstve. A každý predsa musí uznať, že na takéto výlety sa dievča neberie. Jedine keby to bola panna, ktorú by hroznému jašterovi predhodil.
Adam Smith pokladal úlohy tohto typu za jedny z ľahších – draci väčšinou žili osamote, takže chlapec proti nim mohol bez obáv použiť ktorúkoľvek zo svojich zbraní. A skutočne si mal z čoho vyberať.
Na počudovanie sa najväčšie problémy začali až potom, čo beštia dodýchala.
Prvý zádrhel spôsobila pomerne príťažlivá dievčina, ktorá sa mu pri východe z dračieho hradu vrhla okolo krku a s prehnaným nadšením mu ďakovala za záchranu. Ďalší problém sa dostavil o niekoľko okamihov neskôr, pretože o dievčinu – z ktorej sa, prirodzene, vykľula princezná strategicky významného kráľovstva – mala záujem skupinka nie príliš prívetivo sa tváriacich, no zato po zuby ozbrojených chlapov. Zločinci si na draka zrejme netrúfali, no na Adama Smitha očividne áno. Netušili, s kým majú dočinenia.
Chlapec samozrejme plánoval nechať princeznú napospas krvilačným zlosynom, len čo im však nad hlavou preletel prvý šíp, dievčina ho chytila za ruku a začala ho kamsi ťahať. A Adam si odrazu uvedomil, že nemá na výber, len ju nasledovať, lebo kone na jeho vlastnom koči sa splašili a rozbehli do neznáma.
Potom sa čas akoby zrýchlil. Dievčina ťahá chlapca do maštale. V maštali čaká kôň. Vysvitne, že princezná koňa osedlala, kým Adam bojoval s drakom. Adam pochváli princeznú za jej predvídavosť (V skutočnosti povie „Fajn.“). Adam vysadá na koňa. Pomáha princeznej sadnúť pred seba. A v tej chvíli Adamovi Smithovi zazvoní mobilný telefón.
Chlapec si vzdychol. Už predtým párkrát premýšľal o tom, aký druh roamingu Mona používa, že sa mu dovolá aj do tohto sveta. Teraz však nad tým nemalo zmysel uvažovať, pretože mal vlastných starostí nad hlavu. Popohnal koňa za v diaľke miznúcim vozom.
„Čo to je?“ spýtala sa princezná reagujúc na zvonenie vychádzajúce z Adamovho vaku.
Chlapec zaváhal. Nemôže predsa obyvateľovi rozprávkovej ríše vysvetľovať, čo je to mobil. Ako by nestačilo, že horda zbojníkov im už šliape na päty. Kopol koňa do slabín. Ešteže sa mu do rúk dostalo také silné a rýchle zviera. „Volá ma frajerka,“ povedal po chvíľke tak nahlas, aby prerušil dupot kopýt a zlostné výkriky, ktoré sa ozývali za nimi. „To zvonenie je naše znamenie.“
„Tak jej odpovedz!“ zakričala dievčina s nosom a ústami plnými konskej hrivy.
„To sa ti ľahko…“ Adam prehltol. Vedel, že ten telefón musí zdvihnúť. „Chyť opraty!“ zahučal na dievča. „A ani nemukni!“ Potom sa začal hrabať vo svojom vaku. Na to, akým šialeným tryskom sa hnal kôň pod ním, sa chlapcovi pomerne rýchlo podarilo nájsť mobil.
Nad hlavami im opäť zasvišťali šípy. Dievčina trhla uzdou a prinútila koňa zbehnúť z cesty medzi stromy, stále však nespúšťala oči z unikajúceho voza. Adam takmer vypadol zo sedla, no podarilo sa mu jednou rukou chytiť princeznej okolo pása a druhú aj s telefónom pritlačiť k uchu.
„Ahoj, pusa!“ pozdravil sa s predstieraným veselým tónom v hlase.
„Kde si?!“ skríkla naňho tak hlasno, až sa kôň splašil a rozbehol sa opačným smerom – priamo do rúk krvilačných zbojníkov.
„Vieš, teraz nemám veľmi čas…“
Nádejných únoscov princeznej náhly obrat Adamovho koňa riadne vydesil. Ale, úprimne, koho by nevydesilo veľké a až neuveriteľne odhodlané zviera rútiace sa na človeka šesťdesiatkilometrovou rýchlosťou?
„Ó, tak ty nemáš čas! Radila by som ti, aby si si pre mňa čo najskôr nejaký našiel, lebo keď zistím, že si išiel na jednu z tých svojich výprav bezo mňa…“
„Mona, ja…“ Adam znovu takmer vypadol zo sedla. Princeznej sa totiž
konečne podarilo otočiť koňa správnym smerom.
„Čo sa deje?“ hlasno zašepkala princezná.
Chlapec bleskurýchlo pritlačil mobil k hrudi, aby Mona nezačula hlas jeho
momentálnej chránenkyne.
„Hm, no, hnevá sa na mňa.“
„Daj mi tú vec!“ povedala dievčina nadmieru rozkazovačným tónom. „A chyť opraty!“
Adam sa poobzeral okolo seba. Blížili sa ku koču. Banditi sa blížili k nim. „Vieš, princezná, keď vložíš drôt do ohňa, rozpáli sa do červena,“ vysvetľoval. „Keď ho tam však držíš dostatočne dlho, začne získavať bielu farbu. No a Mona, keď sa nahnevá…“ Potom si vzdychol, chytil jednou rukou opraty a strčil dievčine k uchu telefón. „Hovor, čo chceš.“ Koč bol už iba niekoľko metrov od nich.
„Dobrý deň! Vy musíte byť snúbenicou toho úžasného mladého muža, ktorý ma zachránil z dračích pazúrov a teraz riskuje život kvôli… Niečo sa s tým stalo – začalo to pípať.“
„To nič,“ povedal Adam smutne a hodil mobil do vaku. „Teraz máme horšie problémy. Už sme takmer pri koči. Vziať ťa so sebou nemôžem (Hlavne kvôli tomu, čo ma zrejme čaká doma, pomyslel si.) Zvládneš to sama?“
„Zvládnem, o chvíľu som pri svojom zámku a tam ma už ochránia. Veľa šťastia s frajerkou!“ povedala a popohnala koňa, aby cválal zarovno s kočom. Skôr, ako doňho Adam skočil, ešte mu dala pusu na líce.
Až neskôr si uvedomila, že mala na perách rúž.
Keď vložíte drôt do ohňa a držíte ho v ňom dostatočne dlho, rozpáli sa do biela. No len ak ste skutočne veľmi vytrvalí, po čase môžete vidieť, ako sa biela farba mení na bledomodrú
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
