Volám sa Teodor, som mechanik, mám továreň, štyridsaťšesť rokov a som slobodný. Zatiaľ. Teda, niežeby som nechcel už skôr, dávno ma omrzelo dívať sa na svet cez diery ponožiek, ale nedokážem si pomôcť. Nikdy sa mi nepodarilo dotiahnuť to za prvú schôdzku. A za všetko môžu oni.
Prvý prišiel v lete. Do mojej továrne, pochopiteľne. Ona nemá meno a ja ju ani nepomenujem, lebo podľa mena by ju mohli nájsť, a potom by už nebola moja. Továreň sa stratila počas Veľkej krízy. V baniach Čiernej Panvy sa minulo uhlie. Začali zanikať fabriky, ktoré mali veľmi nákladnú prevádzku. Dovoz uhlia z väčšej vzdialenosti by výrobu v nich neúnosne predražil. V mojej továrni tavili železo. V horúcich júlových dňoch sa chladím na dne taviacej pece. Moja továreň má mnoho zariadenia. Stratila sa preto, lebo sa do nej chceli vrátiť. Nič nebrali preč, len dočasne stiahli ľudí. Vyriešia zásobovanie, obnovia prevádzku, povedalo sa i môjmu otcovi. Môj otec aký bol trpezlivý, čakal. Chodieval som čakať s ním. Pod kaďu, kde sa mala chladiť tavenina.
„Cítiš, ako sála?“ povedal a upil si, ale len trocha, môj tatko vedel udržať mieru. Priložil som ruku ku kadi. Naozaj vtedy vyžarovala teplo, no čoraz slabšie. Dnu by sa už iste dalo vydržať. Lenže liezť dovnútra…lákalo ma, no v otcovej prítomnosti sa mi to zdalo akože… Akože ukazujem, že je to už mŕtve.
Musel som ovládnuť zvedavosť. Chcel som vedieť, čo je za. Nová krajina ako za zrkadlom alebo v skrini. Veril som, že raz môžem objaviť krajinu s ohnivými drakmi, ktoré hučali cez stenu čoraz tichšie. Prvý raz som zišiel dovnútra v deň otcovho pohrebu. Už som vôbec nebol zvedavý, len som sa chcel skryť. Vnútri nebol žiaden drak, len hrubá vrstva prachu. Kreslil som do nej hlavičku s očami, kreslím škaredo, ale aj tak ma nikto nevidel, možno tá hlavička bola otec, ale nepriznal som sa ani sebe.
V kadi bolo ticho, teplo, pokojne. Vedel som, že sa vrátim, priniesol som kreslo a pohovku, Počúval som chladnutie kovu. Niekde za ním, vnútri, hlboko v továrni, bola naozajstná krajina ohnivých drakov. Modré nebo, zelené ohňovzdorné stromy, nie les, pekne zvládnuteľne po jednom, lietajúce červené jaštery. Priestor vkusne podelený komínmi a stenami, takže nefúka a tlmí zvuk. Je, ticho, pokoj a nádherné krištáľovočisté jazerá, do ktorých budem skákať rovno z dračieho chrbta.
Na brehu každého z nich malebná obytná továreň. Spokojná až tak, že namiesto hukotu strojov bude priasť. Podľa toho pradenia raz krajinu nájdem. Keď bude pravý čas. Po otcovej smrti ešte nedozrel. Čakal som teda chladnutie stien tavnej kade, aby som zachytil presný okamih, kedy bude treba prikúriť, aby ani na okamih nebolo zima; moja továreň predsa nie je staničná hala, ale domov.
Mal som nachystané plynové bomby, pretože občas som prespal i v zime, bolo jedno či v byte alebo tu sám. Ráno čo ráno som prstami prerážal diery do ponožiek a budil sa so sľubom, že niečo zmením. Príležitostí bolo mnoho – no nikdy sa nič nestalo. Zistil som, že v prírode na voľnom priestranstve sa cítim nesvoj. Nešlo o nič konkrétne, alergiu na peľ som musel vymyslieť PRE NE ako dôvod náhlych rýchlych odchodov. Pritom som cítil len nepokoj z až neprehľadného množstva života naokolo. Nedokázal som sa sústrediť na jej pery, keď zacvrlikal svrček, potrhávalo mi prstami, nie, vravím, park nie, prejdime sa tuto, budem sa cítiť bezpečnejšie za stenami,m len kúsok do továrne, „tam v šume rúr splynieme s elektrickým vedením, šťastne schúlení na škváre usmejeme sa zo začiernených tvárí“ napísal môj priateľ Cyril, básnik, keď sa so mnou rozišla ôsma, zanechali za sebou len vystrašený pohľad, viete, ony si mysleli, že som nejako vadný. Opustená továreň vyvoláva v mysli žien predstavy vrážd, násilia krvi. Majú pravdu asi. Žiaľ, nielen v mysli.
Neviem už ani, ako som presvedčil Karin, aby šla so mnou do útulnej tavnej kade s pohovkou, nechcel som nič inšie, než iný normálny zdravý muž, mal som v záhrení prichystanú kytičku fialiek, pri čele pohovky bol kvetináč s muškátmi, len som v suchom vzduchu továrne musel častejšie zalievať, aj chlebíčky so šunkou a syrom a víno.
Proste som chcel normálne klasicky, ale kto by mi veril, Karin určite nie po výstreloch z dvoch strán. Výkrik, doprostred pohovky spadlo telo, krv tečúca z brucha zasvinila moje plánované budúce hniezdočko lásky, Karin chvíľu váhala. Potom mi predsa najprv struhla až následne začala jačať a vybehla von. Priložil som si dlaň na napúchajúce líce, sadol si na peľasť postele. Mláčka krvi vedľa mŕtvoly rástla a rástli jej tiež rohy. Kurník. Mal rohy a nezvyčajne červenú pokožku. Možno ho vypálili v taviacej peci.
„Nebojte sa, už je po ňom.“ Ticho sa spustil po lane v modročervenej kombinéze. „Vedel som, že bude práve tu. Má zmysel pre klasiku. Starý dobrý Hell, finále v opustenej továrni. Ale časy sa menia, nikto nemladne.“
„Ale prečo v Mojej továrni? Pozrite sa, čo ste narobili!“ Krv kvapkala na zem vedľa prevrhnutého kvetináča s muškátom. „Zneuctili ste jej pokoj!“ Hala súhlasne zahučala. Modročervený pokrčil plecami, netváril sa však previnilo, vlastne sa vôbec netváril, kombinéza pokrývala i hlavu, vyzeral ako pančucháčový bandita z kreslených filmov, na ktoré som chodieval do malého kina v Dierniku, predtým než stavbu zbúrali buldozúrmi. Pančucháčoví banditi mali väčšie dierky namiesto očí, menšie pri nose a čiarku namiesto úst, lebo mali na tvárach husté pančuchy, cez ktoré sa nedalo dýchať. Lúpili banky, prepadávali dostavníky, okrádali starnúce osamelé slečny o pančuchy. Boli veľmi smiešni. Spravodlivý Horst ich vždy chytil veľmi rýchlo. Jeden film mal dvanásť minút. Banditov som vždy podozrieval, že sa pod pančuchou tiež smejú vlastným nešikovným nezdarom. U muža v modročervenej kombinéze, členenej švami na pravidelné štvorce (vlastne je to harlekýn bez tváre), som si bol istý. Usmieval sa celými ústami. Teda čiarkovitým výrezom.
„Taký je život. Viete, násilie k opusteným továrňam patrí. Ako krik k futbalovému štadiónu.“
„Nechodievam na futbal.“
„Nikto vás nenúti. Ale keby ste chceli, tu je moja navštívenka“ vložil mi do rúk modročervený papierik, vystrel ruky, z dlaní vystrelili laná, pritiahol sa k rímse najbližšieho domu. Zmizol mi z očí skôr než na zem dopadli útržky roztrhanej navštívenky.
Odvtedy som roztrhal dvadsaťsedem. Oni vždy musia mať navštívenky. Zelené, červené, lesklé i ošúchané. Mám od chlapíkov i diev s lukmi, samopalmi, vrhacími nožmi, dýkami, mečmi, jeden dokonca žongloval s granátmi. Zo zásady sa zjavovali uprostred mojich pokusov o schôdzky. Zrejme cítili blízkosť finále – a zakaždým ho usporiadali po svojom. Tresk, škŕk, bum, prásk, grhrr, vuaaz. Prehlušovali pradenie tovární v krajine ohnivých drakov, vyháňali mi slečny. Keby po sebe aspoň upratali. Ale kdeže, lenivci. Musím postupovať rýchlo. Podlahe továrne pri dotyku mŕtvych tiel naskakuje husia koža. Napokon, akoby ste sa cítili, keby vám hádzali, dajme tomu na brucho, mrciny? Moja továreň je veľmi citlivá. Po každej smrti sa čoraz väčšmi sťahuje do seba. Pradenie tovární z krajiny ohnivých drakov už takmer nepočuť.
Ale ja sa nevzdávam. Telá porazených zakopávam na smetisku. Len tak, bez krížov. Humus si, na humus sa obrátiš. Potom večer opriem krompáč o stenu, zbraň čerstvo zakopaného odložím do kôlne, ľahnem si. Na peľasť postele urobím ďalší zárez. Zavriem oči. Čakám. Raz si to s nimi rozdám. Naraz so všetkými. V skutočnom veľkom finále. Na rovnej zelenej lúke. Ako voľakedy pred Trójou. Na trávu zložím hŕbu zbraní z kôlne, pripevním o šnúru. Počkám, kým nastúpia v šíkoch, vrecká, plné navštíveniek, im praskajú vo švíkoch. Vystriem sa, pozriem tvrdo a ostro – pohľad typu kalená oceľ som si rokmi pobytu v tavnej kadi natrénoval naozaj dokonale. Potiahnem šnúru. v jednom okamihu vybuchne odistený granát, vystrelia šípy, revolvery, kolty, pištole, samopaly, bambitky, zadovky, predovky, lefošky, hašlerky i winchesterky; švihnú meče, kordy, rapiere, krisy, dopadnú budzogáne, vytryskne hnis. Nastane praskot lebiek, mozgy s hlasným „čľap“ vystrelia z hlavy v kaskádach nie nepodobných ohňostroju pri oslavách Dňa Nezávislosti. Medzi vencami čriev vykúkajúcimi z brúch rozpáraných halapartňami sa, ako dieťatká v kolíske, hompáľajú žalúdky. Rebrá trčiace z hrudníkov rozdrvených strelami väčších kalibrov pripomínajú povrch otvorenej konzervy šprotov s kečupom, ktorú som práve zamiešal lyžičkou. Laserometmi rozčesnuté telá si doprajú posledný epileptický záchvat, potom znehybnejú. Vzduchom letia a s hlasným „žuch“ a „plesk!“ do trávy či medzi telá dopadajú granátmi odtrhnuté ruky a nohy. Zovšadiaľ pršiace uši už ani neberiem na vedomie. Prebrodím sa cez riavy dynamicky udatne remeselne zvládnuto bublajúcej krvi (v zátočinách jej jazierok sa tu a tam zatrbliecu zatúlané očné gule). Poberám sa domov. Na smetisku vedľa mojej továrne z porazenými akčnými hrdinami pohnojenej hlušiny medzitým vyrastie štvorlístok. Odtrhnem rastlinku, zanesiem JEJ. Potom spolu, ohlušení pradením, pôjdeme dovnútra továrne hľadať krajinu ohnivých drakov. Tam v tieni komína napíšem báseň o lipe, ktorá nešumí.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
