Nenávidím susedu Blaškovú. Nie je o nič horšia, ale ani o nič lepšia ako iní susedia a to by veru byť mohla.
Naše nedobrovoľné spolužitie prebiehalo klasicky – viete si predstaviť, ona dole, ja hore. Bol som na tom relatívne lepšie, lebo, poznáte to, ja polievam kvety, ona má zmáčaný celý balkón. Ale prúser bol, že moja pivnica susedila s tou jej. A Blašková chovala zajaca, ktorého hrdo volala „králik“. Bolo to nejaké divné hebedo, lebo ho musela, aspoň to tvrdila, každý deň pásť. Predstavte si, že ráno otvoríte okno, hodíte pohľad, pri troche šikovnosti aj kvetináč, na trávu pod vami a tam sa motá zajac. A veselo sa motá až k vašej sieťke proti hmyzu (a králikom), ktorú máte natiahnutú na prízemnom okne, a zožerie ju.
Potom nasleduje každodenný rituál: zbehnete dole, začnete lomcovať dverami vašej pivnice (zajac už je dnu – pozor, je to tvor, ktorý bol schopný zožrať drôtenú sieťku), počujete susedov rehot a ubezpečenie, že ten zajačik tam určite nakladie vajíčka, ktoré sa ihneď vyliahnu a jedného dňa zničia svet. Zahundrete, aký je sused vtipný, ale v tej chvíli začujete z pivnice podozrivé zvuky a je vám jasné, ktorou časťou sveta zajace začnú. Bežíte po kľúč. Pcháte kľúč dnu, odomykáte a opatrne otvárate. Nikde nič. Zakrádate sa zajačími bobkami a vydávate zvuk mrkvy, ale predátor stále nevyjde z úkrytu. Cez rozbité okno bez sieťky vidíte zajaca vo vašej kapuste. Pretláčate sa rozbitým oknom (keď to zvládne zajac, zvládnem to aj ja) a nadávate. Blašková sa rehoce.
Dnes som odmietol túto alternatívu. Namiesto toho som na zajaca vystrelil z kuše. Či som minul, zistím neskôr, teraz musím otvoriť nejakému egoistovi, čo ráno vstáva o tejto nekresťanskej hodine, aby mohol vidieť, ako jeho rozospatý susedia postávajú medzi dvermi v trenkách a župane.
Nemýlil som sa, bola to Blašková.
„Idem na víkend preč, postaráte sa o môjho králika.“
Rukou si rozčesávam plešinu a nevychádzam z úžasu. Otázky už vymreli?!
„Nepustím do svojho bytu žiadne zviera. To neprichádza do úvahy…“
Zaštrngá mi pred nosom kľúčmi a necháva ich v mojej ruke. Na rozlúčku mi venuje pohľad na jej chrbát a informáciu, že krmivo je pri dreze.
Kašľať na zajaca. Dôležité je, že mám na starosti kľúče od cudzieho bytu. Musím byť zodpovedný. Aj keď, koniec koncov, čo by sa tak mohlo stať?
O polnoci sa zobúdzam a hrozí, že sa dozviem odpoveď na túto otázku. Dole počuť divné zvuky. Podozrivo sa podobajú tým, ktoré vydáva zajac v zamknutej pivnici.
Otvorím okno, ale zelenej trávy niet. Zavrhujem možnosť, že ma uniesli mimozemšťania na svoju domovskú planétu, a priznávam, že je proste priveľká tma. Zlodejom je to zjavne jedno, vyrušujú ďalej. V tej chvíli mi dôjde, že zlodeji Blaškovej sú aj mojimi zlodejmi a musím bežať. Čo bolo potom, neviem celkom presne, ja si myslím, že som vyskočil oknom, ale na Supermana sa zatiaľ podobám len v tom, že sa mi raz podarilo obliecť si spodky na nohavice, takže to asi bolo trochu inak. Každopádne, o chvíľu som už pozeral do Blaškovej prízemného okna. Niekto tam bol.
Otvoril som okenicu a omráčil ma zvuk pokazeného mixéra. Hneď potom som v červeno-modro-zelenom svetle rozoznal blondínu, ktorej ofina tiež žiarila všetkými farbami dúhy. Keďže ľudia ani dievčatá sa o polnoci nevlámu do domu, aby si urobili čerstvú mrkvovú šťavu, musel som hľadať pôvodcu hluku inde. Našiel sa rýchlo – mašinka bola rozložená pri stene a druhú držalo dievča v rukách.
„Ahoj!“
Kývol som jej na to rukou. Hanblivo pozrela na gitaru a vypla keybord.
„Dúfam, že to nikomu nepovieš.“
„Blázniš? Na rockerinu si si nemohla vybrať horší čas a miesto ako o polnoci v prázdnom dome.“
„Mne ide o tých hore. Nehovor im, že som tu.“
„Čo?“ kričal som z kuchyne, kde by sa v tejto chvíli mal nachádzať zajac. Nebol tam.
„Keď zistia, že tu cvičím, dolezú sem a spustia reči… Lebo oni vždy všetko vedia, nemusia skúšať…“ a znovu pozapínala svoje mašiny a zavyla do mikrofónu.
Viac som sa nepýtal, pobral som sa hore po požiarnom schodisku a ocitol som sa na streche. Bojím sa výšok, ale tu to bolo dobré, lebo som nevidel hĺbku podo mnou. Zaoberal som sa tým iba sekundu, potom mi nejaký chlapík podal ruku a už som bol medzi húfom ľudí, ktorí si ma popri preskakovaní zo strechy na strechu zabudli všimnúť. Znie to šialene, ale v skutočnosti to nebolo až také. Spomenul som si na reportáž regionálneho kanála, kde ukazovali súťaž v parku… nie, v par coure! Čudoval som sa, že mi to slovo vôbec napadlo, ale určite to bolo ono. Páni, to ste mali vidieť! Jeden z nich, pripomínal mi synovca, sa hral s loptou, vlastne, čo to hovorím, kopal ju a stále chytal inou časťou tela, potom ju nahral niekomu dole a presne sa mu vrátila späť… Krása. Nejaká slečna urobila roznožku a pomedzi to všetko znelo akási neurčitá hudba, ktorá dávala ich napohľad chaotickému pohybu zdanie tanca.
Ach, kašľať na to, hľadám Blaškovej králika!
Nie, našiel som Blaškovej králika! Ten malý had poskakoval pomedzi nich a muňkal. No asi nemuňkal, ale ja by som pokojne veril, že aj hej.
„Hoďte mi toho zajaca!“
Neverím, že som to naozaj povedal.
Niekto mi hodil muškát. Fakt zlý vtip!
Zliezol som dole a dúfal, že má ta potvora chlpatá predbehla. Neviem síce čí vedia zajace liezť po požiarnych schodoch, ale veriť som mohol. Vtedy mi pri uchu zasyčal had. No dobre, kecám, ale znelo to tak! Keď som sa obrátil, videl som, ako nejaký maník sprejuje múry. Krv mi zovrela a inštinkt rokmi vycvičeného lovca deciek nevychovaných mi velil vpred.
„Čo to tu robíš?!“
„Soráč, brácho… teda, starý!“ pustil sa do piskľavého predpubertálneho smiechu. „Ale musíme vymaľovať bytík, inak to nejde!“
„No určite! Daj to sem!“
Ako som spomínal, roky praxe mi už dali aj tradičný dedovský chrapčák, ale mladý sa nezľakol. Chvíľu sme krvopotne bojovali o plechovku, keď sa mi ju podarilo stlačiť a ostriekať mu ucho.
„Čo ste sa zbláznili?! Teraz to nezlezie!“
„No tak, chlapče! Keď sa pekne pritlačíš o stenu, máš na nej krásnu arabesku ani nevieš ako!“ Túžbu ťuknúť mu hlavičkou o stenu aj sám som potlačil a vrátil som sa k speváčke.
„Nevidela si králika?“
„Čo?“ Zrazu bola akási nervózna. „Museli ste sa zmýliť…“
„Vlastne áno, nie je to žiaden králik. Zajac.“
„Čo to skúšate?“
„Tak nie?“
Keď som vyšiel von, nikto tam nebol. Decká zmizli aj zo strechy a všetko čaro noci akoby si zobrali so sebou. Obligátne netuším, ako som sa dostal do postele, ale pravdepodobne som z nej nikdy ani nevstal.
Ráno ma zobudil zvonček a Blaškovej nastavená dlaň pýtajúca kľúče.
„Dúfam, že vám nevadilo, že ich bolo trošku viac.“
„Ako prosím?“ Dve minúty po prebudení by malo byť zakázané viesť s človekom dialóg.
„No mojich králikov! Asi ste si mysleli, že mám len jedného.“
„To je… Ale sú všetci, však?“
„Áno,“ usmiala sa. „Ďakujem vám. Sú v poriadku.“
„Keď sú sami, robia strašný bodrel.“
„To je v poriadku.“
Prečo mi to hovorí? Veď ona to bude upratovať.
Ráno som otvoril okno a hodil pohľad na trávu. Ale najskôr som skontroloval múr – no jasné, nič, žiaden sprej. A teraz môžem zase pozorovať trávu. A bez zajacov. Á, nie, jeden tam je.
Jejda! Asi budem musieť zaskočiť k Blaškovej na menší pokec. Králikovo ucho bolo nastriekané na zeleno. Ale to máte tak, keď necháte králikov na noc v nore samých…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.