Ohnivé pero Q2 2008: ViaNOČNÁ mora

„Neblázni,“ povedala modroočka, „čo sa ti na nej tak páči?“ Pozeral som na malú kamennú sošku v nemom úžase. Netušil som prečo. Bola ešte hroznejšia, než texty od Noname. Vyzerala, ako keby ten, čo ju robil, vlastne nevedel, či chce vymodelovať ženu, alebo verný model Boeingu 747. Modroočka právom pochybovala o tom, prečo si ju chcem vystaviť doma na stôl. Ale blížili sa Vianoce a to bol darček, ktorý som od nej chcel. Sklamane sa rozlúčila s ideou sexi frajera v novom svetri, ktorý mi chcela dať, a kúpila mi teda túto malú ohyzdku. Predavačka mi ju balila so značným potešením v očiach, ako človek s hnačkou, ktorý vbehol do bytu v poslednej chvíli. V tom čase som si ešte len myslel, že nešli na odbyt. Doma som s ňou urobil to, čo ľudia robia vždy, s tak vysnenými vianočnými darčekmi. Položil som ju na stôl, a zabudol na ňu.

„Mucko, vstávaj prosím ťa,“ zažiarili modré očká v tme malého bytu, „ niečo tu hučí.“ „Áno, počujem, ide to z tvojich úst, mazlík môj… a teraz už spi, nič okrem teba tu nehučí.“ prevrátil som sa na druhý bok a zavrel oči. Modroočka mi začala triasť ramenom. Lenivo som otočil hlavu… a s výkrikom spadol z postele. Za mojím chrbátom stál obrovský slintajúci netvor. Z výrazu v jeho očiach mi niečo napovedalo, že neprišiel debatovať o včerajšom krúžku spoločenských tancov. Chcel som sa postaviť a vziať nohy na ramená, no zrazu bolo ráno a ja som bol sám, celý prepotený, vo svojej posteli. Bol to len sen. Nepríjemný ako dych môjho učiteľa biológie na strednej, ale predsa len sen. Úľava zmizla vo chvíli, keď mi to došlo – nezjedli ma, a tak musím ísť do práce. Vlastne to bol pekný sen, len som si ho vtedy nevedel vážiť.

Oblečený, umytý, skákal som do topánok a otváral dvere na byte. Ale hop. Dvere nie a nie otvoriť! Zápasil som s kľučkou, nadával a preklínal všetkých čertov, ale dvere sa ani nepohli. Otvárali sa do vnútra, takže o žiadnom vykopávaní nemohla byť reč. Rozhodol som sa teda zobrať telefón a zavolať susedovi, kamarátovi, aby si rozbíjanie dverí užil miesto mňa. V tom som však ztuhol. Na stole, vedľa telefónu tancovala malá figúrka, ktorá bola ešte doteraz mojou soškou. Oči jej svetielkovali ako tuningová škoda 105 môjho 15 ročného bratranca – všetkými farbami. Zachoval som sa ako správny chlap mojej váhovej kategórie a odvahy. Zjašene som vykríkol a ozbrojil sa lapsíkom na muchy. Figúrka na mňa popri tanci veľmi škaredo zazrela. Pri tom ako vyzerala, asi nemala moc na výber. Nabudúce budem chcieť radšej notebook. Windows je síce tiež čisté, kryštalické zlo, ale aspoň mi nezamkne dvere. Lapsík v mojich rukách sa začal ohýbať smerom odo mňa. Udivene som sa naň zadíval, no to po mne očividne chcel, lebo sa hneď švihom vrátil, a plesol mi po ksichte. Figúrka na stole, teraz skúšajúc Mambo, sa škodoradostne zasmiala. Tak a dosť. Šmaril som lapsík rezkým forehandom, po onom nepodarenom vianočnom darčeku. Avšak šeredka len pri tanci vyskočila do piruety a lapsík jej presvištal pod nohami. Začínalo mi byť jasné, že toto bude dlhý boj mano i mano… teda skôr mano i hrôzo, aby som neurazil vlastné pohlavie.

„Cumlíček, som domáá!“ ozvalo sa od dverí. Modroočka! „Nezatváraj dvere!!!“ skríkol som s pohotovosťou pilota F1. Modroočka sa objavila vedľa mňa. „Čo si hovoril mucko? Nepočula som ťa, akurát som tresla dverami. Prepáč, viem že nemáš rád, keď to robím.“ Sklamanie vo mne bolo tak natlakované, že bola len otázka času, kedy vystrelí ušami von a odfúkne nejakého nevinného okolostojaceho až na severný pól. Alebo na južný. Poľa toho, pri ktorom uchu bude stáť. A to si netrúfam predpovedať, aká hlúposť by teraz bola stáť za mnou. „To nič múza moja, inak… aký si mala deň? Mňa sa snažila zabiť malá figúrka.“ Niečo v mojom vnútri mi šepkalo, že bude pochybovať o vážnosti a pravdivosti môjho výroku, ale nebol som schopný spomenúť si, prečo by mala. „Aha. Nó, mňa oklamal taxikár o 15 korún výdavku“ Predtým, ako som sa stihol vyjadriť sa k jej tragickému zážitku, vyletel spoza stola lapsík a plesol ju po nose. Krásna trefa, to sa musí uznať. Ešteže som ho nemal v ruke ja, to by som jej len ťažko vysvetlil. „Vidíš??? Vražedná figúrka!!! Hovoril som ti, kúp mi radšej ten sveter!!!“ hral som sa teraz na obeť. „Hm, zavolaj potom do tej taxi služby prosím ťa.“ povedala vyzliekajúc si svoj sveter. Bol presne taký, aký mi chcela dať ona, kúpil som jej dámsku verziu a bol som na seba patrične hrdý, ako som sa jej trafil do vkusu. Počkať. TAXISLUŽBA? To jej stačilo len pár sekúnd a jedno lapsíkovanie, aby sa načisto pomiatla? V byte máme vražedný boeing 747!!! „Čo? Taxi? A čo s týmto?“ ukazoval som opatrne prstom na sošku a pritom si druhou rukou chránil hlavu pred lapsíkom. Nepomohlo. Rana prišla na zadok. „Ach, áno. V tej krabici k nej bola aj knižka, pomocou ktorej ju zasa uspíš, ak ten démon, čo je v nej uväznený začne zasa vystrájať. Vraj sa to stáva každých 40 rokov.“ „Hm, soška s pravidelnými krízami stredného veku. Čo ešte nevymyslia.“ Lapsík mi bol odpoveďou na moju trúfalosť. „Že ty si tú knižku ani nevidel? To si celý ty!“ ozvalo sa pekné telo bez trička „najskôr žobreš o nejaký darček, a potom si ani neprečítaš manuál. Ako ten telefón, na ktorom ti musím kredit kontrolovať ja, lebo pán si nevie zapamätať, ako sa to robí! “ Soška si už uvedomovala, že dnes ma čaká niečo ďaleko horšie, ako jej výčiny. Manželská hádka. „Ale láska…“ snažil som sa vykrúcať. „Žiadne také! Vezmi si tú knihu, zakľaj tú … vec… a potom zavolaj do tej taxi služby, akých majú drzých zamestnancov! Ja si idem ľahnúť!“ ozvalo sa niekde v pozadí bytu. Bol som porazený. Pod váhou argumentov neostávalo nič než kapitulovať. Zobral som knihu a ukončil tú vianočnú moru. „Darčeky sú občas dosť na príťaž, keď sa nad nimi človek dosť nezamyslí,“ napadlo ma. A čo vy? Čo ste si priali na Vianoce?