Ohnivé pero Q1 2009: Dedo Mráz

Posledných osem liet strávil tu, v Lendaku. Všetci sa starali len o seba a pokiaľ človek pracoval a nevytváral konflikty, mal pokoj. Bol tichý a s nikým neudržiaval priateľské vzťahy, no nik sa naňho ani nemohol ponosovať. Vedeli, že je tak trochu čudák, ale na prácu svojho šustra nedali dopustiť a to, že s nikým nepreriekol ani slovo, pokiaľ nemusel, žil za dedinou a i jeho zvláštny prízvuk prechádzali len mrdnutím pleca. Ani cudzinecká polícia sa vôbec nezaujímala o meno Mikuláš Zmrznutý, a tak tu bol spokojný. Asi nie šťastný, no spokojný áno.

Nemal rád zimu. Nevadil mu sneh , chlad ani dlhé noci a krátke dni. To všetko miloval. Neznášal však zahraničných turistov a lyžiarov. Hnusilo sa mu čo i len pomyslieť na to, že opäť začína sezóna a Lendak sa bude priam hemžiť cudzincami na veľkých drahých autách, ktorí na nich prešli desiatky, ba i stovky kilometrov, aby si na tunajších svahoch lámali končatiny a zo všetkých síl sa snažili spôsobiť si otravu lendackou slivovicou. Hlavne mu však vadilo, že ho niekto z nich mohol spoznať. Stalo sa mu to už neraz a bol to i dôvod, prečo posledných päťdesiat rokov vedie život štvanca a neustále žije v strachu z prezradenia. Počas lyžiarskej sezóny sa vždy úplne uzavrel pred okolitým svetom a žil so zásob, ktoré si starostlivo pripravil. Dedinčania to vedeli a rešpektovali. Tento rok nebol výnimkou, no sedem dní pred oficiálnym začiatkom sezóny zistil, že nemá pripravené dostatočné množstvo svojho obľúbeného destilátu. Dlho viedol vnútorný boj a napokon sa rozhodol zariskovať. Snehu bolo už vyše kolien, avšak len málokto prichádzal do Lendaku takto skoro.

Obchod bol, ako očakával, prázdny. Teda takmer prázdny. Na mliečnych výrobkoch sa medzi korbáčikmi prehŕňal akýsi párik. Keď okolo nich prešiel k pokladni čučali naňho ako pero z gauča. Nevenoval im žiadnu pozornosť. Bol totiž zvyknutý, že naňho ľudia čumia. Veď aj mali na čo. Jeho zavalitá postava a dlhá biela brada boli neprehliadnuteľné. Snáď ho nespoznali. Na koži mu naskočili zimomriavky a prial si, aby už bol naspäť doma. Zaplatil, zabalil si nákup a mieril k dverám. Vyšlo to, pomyslel si natešene.

„Poslyšte pane, že já vás znám?“ ozvala sa mužská časť páru. Zastal . To snáď nie!

„Vy jste…“ nedokončil, pretože pupkatý bradáč k nemu prekvapujúco rýchlo priskočil, chytil ho ľavačkou pod krkom, pridvihol a pohrozil mu pravačkou.

„Ešte raz sa ma to opýtaš, takú ti jebnem, že sa nespamätáš,“ povedal, pustil ho a vybehol z obchodu. Prekvapený Čech ostal stáť na mieste s otvorenými ústami.

Najprv chcel okamžite zdrhnúť, ale príliš si to tu obľúbil, a preto ostal čakať. Prešlo už šesť dní a nič sa nestalo. Pomaly sa upokojil i vďaka výdatnej asistencii svojej obľúbenej sedemdesiatdvojky, no i tak si neprestal nadávať. Reagoval zbrklo a tým sa sám prezradil. Do snehovej kalamity, zaklial v duchu. Koľkokrát si už opakoval ako sa v takej situácii zachovať!! A aj tak hlúpo spanikáril. Nikto však neprišiel, a tak si myslel, že to ten cudzinec pustil z hlavy. Nalial si ďalší pohárik a keď ho dvíhal k ústam, zdalo sa mu, že za oknom sa mihol akýsi tieň. Oklamali ho jeho alkoholom podporené zmysly alebo videl dobre? Opatrne sa presunul k oknu a vykukol. To čo videl ho vôbec nepotešilo. Po dvore sa mu zakrádalo komando v snežných maskáčoch s útočnými puškami. Zazdalo sa mu, že majú i sieť.

„Vločky a cencúle,“ zahrešil pošepky. Asi som si len predsa mal oholiť tú bradu, pomyslel si a štvornožky sa vydal k zadnému východu. Ak bude mať šťastie, podarí sa mu tadiaľ vykĺznuť. Otvoril dvere a rozbehol sa von, no po troch krokoch zastal. Vlasy sa mu postavili dupkom a brada naježila hrôzou. Proti nemu sa totiž rozbehlo asi štyridsať detí rôzneho veku, ktoré jedno cez druhé kričali: „Santa! Čo si mi priniesol? Santa Claus!!“ Strach z mrňavej armády v ňom vystriedalo odhodlanie zobrať čo najviac tých usoplených smradľavých bastardov so sebou. Nakreslil rukou vo vzduchu akési znamenie a čosi zašomral. Takmer polovica malých útočníkov ostala stáť zamrznutá. Zvyšní na okamih stíchli a zaváhali, no o sekundu sa s ohlušujúcim revom opäť vrhli vpred. Uvedomil si, že ich nestihne zastaviť, a tak siahol do vrecka a hodil medzi nich a seba plnú hrsť cukríkov, lízaniek a žuvačiek. Snáď ich to trocha zdrží. Vbehol dnu a zamkol za sebou dvere. Podarilo sa. Decká sa začali naťahovať o sladkosti. Vedel však, že nie je v bezpečí nadlho, pretože keď návnadu zožerú a tí zmrznutí sa rozmrazia ani dubové dvere neodolajú systematickému a premyslenému náporu tých malých beštií. A okrem toho, vpredu sú ešte… Čosi rozbilo okno izby v prednej časti domu. Vzápätí sa oval ohlušujúci výbuch a na chvíľu ho oslepil záblesk svetla. Vzápätí mu vyrazili dvere a vtrhli dnu. „Do snehovej gule,“ zreval a vrhol proti prvým dvom útočníkom snowball. Omráčení padli na zem. Využil to a rozbehol sa k oknu. Vyskočil von v poslednej chvíli, pretože od steny, pred ktorou stál, sa s klopnutím odrazila narkotizačná strela. Prekvapujúco ladne letel vzduchom, spravil kotúľ a dopadol do podrepu. Pred ním stáli šiesti zakuklenci so zbraňami a pomaly ho tlačili k stene.

„Vzdaj sa, Santa, nemáš žiadnu šancu,“ ozval sa jeden z nich. „A neskúšaj na nás svoje triky. Ak sa budeš správať rozumne, nič sa ti nestane. V opačnom prípade nás donútiš použiť násilie. Je to len na tebe Santa. Ako si vyberieš?“

Luskol prstami a pozrel sa hore. Šestica urobila podvedome to isté a nestihla ani vykríknuť, keď sa na ňu s rachotom zosypal všetok sneh zo strechy. Chlapík, ktorý pred lavínou stál na kraji a nebol preto úplne zasypaný, sa pokúšal vyhrabať.

„Mráz. Dedo Mráz. Zapamätaj si to, hlupák,“ povedal a knockoutoval nešťastníka ľavým hákom.