Všetko sa začalo tou prekliatou strakou. Ako slušný úradník a čistotný občan som v osudné ráno s pôžitkom pootváral plastové okná môjho kráľovstva. Kráľovstva dokonale zoradených šanónov, archivovaných záznamov, noriem, predpisov, zoznamov a formulárov. Kľúče úhľadne zoradené na vešiačiku od najmenšieho po najväčší, šálky v dokonalom zákryte, perfektne ostrúhané ceruzy, fixy napravo, ťažidlá naľavo. Tak, presne tak to mám rád, teplo mi slastne steká dole pažerákom a ďalší perfektný deň by mohol začať. Nebyť toho prekliateho vtáka, hovorím.
Chvíľu si spokojne voľkám v pohodlnom kresle, keď zrazu okrajom oka zachytím v okne niečo neprirodzené, niečo čo tam nepatrilo. Stuhol som. Neznášam prekvapenia; prekvapenia i náhle zvraty či čokoľvek nečakané, neporiadne, neorganizované by som zakázal zákonom, vyškrtol z kníh, filmov a ľudskej konverzácie vôbec a to pod hrozbou krvavých trestov, kastrácie a vyhnania z krajiny. Na mojej čistučkej parapete sedelo najodpornejšie, najúbohejšie a najšpinavšie stvorenie, aké kedy matka príroda vyvrhla so svojho lona. Omylom, predpokladám.
Zo špinavého zobáka a zmoknutého peria mu kvapkala kalná brečka, kúsky blata odfrkovali, keď potvora začala poskakovať a predvádzať sa mi vo v celej svojej úbohosti. Niečo také som jakživ nevidel, na prvý pohľad straka, na druhý chameleón, na tretí skackajúci diablik. Očiská vyvalené v prastarom výraze akejsi komickej nenásytnosti či pažravosti, jedna noha neprirodzene zhrubnutá, druhá len akýsi skrátený kýptik úplne bez pazúrov. Skackala a skackala ako zmyslov zbavená, šuchorila riedke perie za krkom a zobákom vyklopkávala do taktu skákania.
Z bezpečného gaučového úkrytu pred obrazovkou by sa mi celý ten cirkus videl náramne komický. Nuž ale v skutočnosti všetok môj zdravý rozum zamieral, lebo nad tým vtákom viselo čosi nenormálne. Čosi prehnité, prastaro zatuchnuté; to zviera akoby razilo lepkavo- sladkastým smradom dechtu, čo sa rozlial v podpalubí, aby do seba stáročia lákal, chytal, kántril a napokon v sebe rozkladal haldy a haldy mŕtvych tiel. Akoby lepkavo smrdel prísľubom a záhubou zároveň. S hnusom som sa obrátil, aby som sa poohliadol po nejakom nástroji, s ktorým ho vyženiem. Kým som sa však stačil otočiť na opätku, tá beštia hybko vyskočila ponad stôl a uchmatla mi nakusnutú briošku.
Podelil si sa, i ja sa podelím, zahučalo mi čosi do ucha a kým
som sa stačil spamätať, prefrnkol mi ten ďas okolo pleca a odletel von.
Takmer do večera mi trvalo, kým som sa, s výdatnou pomocou tekutého
liečiva, ako-tak upokojil. V tú noc sa mi paradoxne dobre spalo. Vietor ma
hladil po nahom tele a ja som sa cítil nesmierne ľahký a slobodný. Stal som
sa faraónom, čo stavia najnádhernejšiu pyramídu pre ženu svojho srdca. Bol
som kráľom noci. Málokedy mávam takéto farebné sny.
Hneď na druhé ráno, len čo som päty z domu vytiahol, som pochopil, že niečo nie je s kostolným riadom. Na uliciach, zvyčajne pedantne čistých, sa povaľovali hŕby odpadkov a špiny. Čím hlbšie som postupoval smerom do centra, tým smetí pribúdalo v čoraz väčších kopách a haldách. V mojej poriadkumilovnej mysli sa pomaly začal dvíhať údiv, odpor a nakoniec zdesenie. Ovocné šupky, smradľavé bagandže, polozhnité odrezky surového mäsa, chumáče prachu, dotrhané kožuchy sa dvíhali, kopili, padali na cesty, cestičky, dvory i strechy áut. A čo bolo nepochopiteľné, ľudia chodili, šliapali, brodili sa v tej džungli s úsmevom, spokojne, akoby sa nechumelilo. Napoly ohromene, napoly zúrivo som zastal pred Makovického ulicou už takmer úplne zasypanou hrôzostrašným haraburdím, strach pomyslieť akého pôvodu. Zmysel pre povinnosť a vidina dokonale upratanej kancelárie ma donútili zaťať zuby a prebrodiť sa až ku skleneným dverám úradu. To nie je možné, zbláznil som sa, zbláznil ! Obrovskú presklennú bránu, zaberajúcu celé prízemie nebolo vidieť, nebolo vidieť ani prvé ani druhé poschodie. Všetko do posledného kúsku pokrývala súvislá vrstva páchnuceho odpadu.
Neosobný šum práce z kancelárií, chladné ozveny krokov na kamennej podlahe ma trochu upokojili. Na treťom ma odchytila šéfka OPOZP a s prísnou čiarkou namiesto úst zatiahla do svojej trónnej siene. Ledva som stačil zavrieť dvere, keď sa na mňa tá stará krívajúca semetrika, mrazivá ako noci v púšti, vrhla až mi roztrhala košeľu. Rozochvené stehná horúčkovito obtierala o moje. Bol som tak šokovaný, že som sa nezmohol na žiaden odpor. Jolanda, šedá eminencia úradu, žena zahalená hmlou, o ktorej vlastne nik poriadne nevedel, čo robí. Jedno ale bolo jasné: Jolanda oplývala silnou mocou a množstvom silných chrbtov z najvyšších miest za sebou. Bolo úplne samozrejmé, že ak niečo potrebovala, každý jej úslužne vyhovel .
Zacítil som jej živočíšne telo, zrýchlený dych, spotené dlane tak nechutné a zároveň nepochopiteľne vzrušujúce. Akoby som už toto absurdné predstavenie niekedy zažil. Zatúžil som po nej prudko ako ešte nikdy.
„Už o chvíľu budeš môj“, tá strašná žena neprehovorila ku mne, ale k niečomu, čo priam fyzicky nasávala z mojej hrude. Najstrašnejšie však bolo, že som vedel: áno, takto to má byť. Že celé toto príšerné, chlípne, amorálne a prehnité blúznenie je nejakým prapodivným spôsobom v súlade s mojou bezúhonnou podstatou. Musel som jej utiecť, ani neviem ako.
Horúčkovito som vybehol ku sebe. Keď som roztvoril kanceláriu, bolo mi jasné, že moje najhoršie predtuchy sa splnili. V mojom kráľovstve zavládla dokonalá spúšť, stoličky rozhádzané, vešiačik na cucky, črepiny z hrnčekov na poličkách medzi rozkmásanými šanónmi. Celý môj zmysluplný, usporiadaný svet sa mi zrazu rozpadol. Bezmocne som sa rozplakal.
Zvyšok dňa som prečkal schúlený v kúte, zamkol sa, nedvíhal telefóny. Do okna celý deň dorážali dotieravé straky a preberali sa v smetiach. Najviac zmätený som však bol z rozkoše, ktorá vo mne pulzovala z Jolandiných dotykov. Vrátil sa mi starý tik hlavy ešte z vojny.
Musel som asi zdriemnuť od únavy, lebo som zrazu otvoril oči do hustej tmy. Premkol ma chlad. Okno buchlo v prievane a ja som si jasne spomínal, že som všetko dôkladne pozatváral. S chladnou hrôzou som si uvedomil, že už pre mňa ide. Nechápal som, lebo zatiaľ čo sa časť mojej duše zvíjala v úzkostiach, tá druhá, s postupujúcou nocou čoraz silnejšia, dychtivo a vzrušene vetrila vo vzduchu. Pokožka po oboch stranách pier i nosa ma začala neuveriteľne svrbieť a tvrdnúť. Hruď sa mi dvíhala a akoby každým dychom mohutnela a rástla. Prsty rúk sa predĺžili a obrástli čiernym perím. Zrazu ma neznáma sila vyniesla do výšky a ja som všetko pochopil. Všetko do seba odrazu zapadalo, perfektné bolo, že vlastne vôbec nič perfektné nebolo a zo mňa sa stal opäť kráľ noci. Keď sa zjavila v okne moja kráľovná, bol som pripravený. Dnes jej znesiem k nohám celý svet a dokončím pyramídu na jej počesť. Obslúžim ju ako ešte nikto predtým.
Zakrúžili sme nad úradom, prerážali blažene nočnú temnotu, vzduch plný chaosu, zmätku a hlavne prísľubov. Chytili sme teplý vrchný prúd, čo stúpal lákavo z vývarovne vo Farskej uličke. Nad úradom, tou úbohou schránkou upjatých existencií, sa konečne vznášal pach života. Na treťom poschodí nevinne svietila do tmy malá ceduľka na dverách: Jolanda Straková, vedúca Oddelenia Pre Oživenie Zanedbanej Prirodzenosti.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
