Ohnivé pero Q1 2009: Otvorenie

Zadávateľ: Fratres Rosae Crucis – Njvyššie prezídium.
Príjmateľ: Horváth Imre
Rozkaz 18.1.999.14: Zmariť plán spoločnosti Gregarius Commitiones Ordis Custodiae, za každú cenu sprostredkovať otvorenie Brány.
Trvanie rozkazu: neexspiruje
Priorita: 4. stupeň „Hlavička písomného rozkazu z Rosenkruciánských archívov“

Televízor v hotelovej izbe zhasol a nočné ulice zrazu osvetlila obrovská žiara. Imre sedel otočený chrbtom k obloku. Jeho uvoľnené oči boli celý čas upriamené na jeden bod v koberci. Ruky mu bez života viseli z kresla. Upustil ovládač. Prešlo pár sekúnd a okno roztrieštila nárazová vlna. Rozstrapatila mu vlasy, poprskala ho úlomkami skla a posunula jeho kreslo o kúsok bližšie k zhasnutej televízii. Ani sa nepohol. Len zodvihol hlavu, privrel oči a čakal.

Smrť neprichádzala. Jas postupne strácal na intenzite, až zostala v celom meste tma a ticho. Kvapky v sprche odpočítavali večnosť, v ktorej si Imre prechádzal celý svoj život. Na ulici sa pozvoľna začínali ozývať hlasy. Najradšej by skočil k oknu a kričal na nich, aby zobrali svoje rodiny a zutekali, ale nebol dôvod. Všetci boli stratení.

Otvoril oči rovnako odovzdane, ako ich pred tým zavrel. Podišiel k oknu a roztraseným dychom nasal čerstvý vzduch. Oprel sa čelom o rám obloka a so skrivenou tvárou sa díval na ľudí ako s úžasom hľadia na tvory, ktoré prilietali zo zdroja slabnúceho svitu.

Dalo sa orientovať iba vo svetle mesiaca a hviezd. V takomto šere sa dali rozoznať mávajúce krídla s ozrutným rozpätím. Letci pomaly zahalili celú južnú oblohu a rozleteli sa na všetky smery. O chvíľu vytvorili čierne mračno, ktoré postupne zosadalo na zem.

„Vy sa nepôjdete aspoň schovať?“ objavilo sa vo dverách počerné dievča.

Imre sa otočil a hľadel na ňu s neprítomným pohľadom.

Sklopila tmavé oči k zemi.

„Si voľná, Markétka,“ sucho prepustil Imre svoju zverenkyňu a pokračoval v sledovaní udalostí vonku.

„Voľná?“ vstúpila hlbšie do izby.

„Je neskoro, maličká. Neexistuje východisko. Všetci zaplatia za to, že som splnil, čo odo mňa chceli.“

Dievčina zabuchla dvere, sadla si do kresla a chodidlá schovala pod seba. Celá sa chvela od strachu. Rukávy na nemodernom zelenom svetri si stiahla až po prsty. „Potom zostanem pri vás, majster. Mám na tom tiež svoju vinu ako váš učeň.“

Imre sa pokúsil o úsmev, ale bola to ľútosť, čo sa mu zjavila na tvári.

Nad mestom rozťahoval svoje perute Mujinelen. Ako Prvý mal zistiť bezpečnosť terénu, aby jeho druhovia mohli napadnúť obyvateľstvo. Letel tak vysoko, že ho ľudské oko zo zeme nemohlo zazrieť. Jeho perfektný zrak mu však umožňoval vidieť každého z nich. Skrútil obrovskú orliu hlavu na juh. Zmenil polohu operených krídiel, vyrastajúcich z levieho chrbta, aby zmenil smer letu. Svoju myseľ otvoril a zaostril na vedomia nachádzajúce sa vo vzduchu. Vytvoril v hlave myšlienku: Je tu len nič netušiace civilné obyvateľstvo. Máte voľnú ruku.

Skôr ako uzavrel svoje vedomie pred svetom, zacítil, že všetci pochopili a peruť určená na útok týmto smerom sa dala do pohybu.

„Utekajme!“ zaznel výkrik z užasnutého davu, ktorý spustil lavínu bolesti a bedákania. Ľudia začali panikáriť. Myriady tvorov, s orľou hlavou zdobenou lesklým pancierom, sa z neba vrhlo na nevinný dav. Prednými nohami, pripomínajúcimi jastrabie pazúry, vyhadzovali a trhali na kusy ľudské telá. Tí, ktorí niesli na chrbte jazdca, zostávali vo väčšej výške. Obrnenci, sediaci na ich chrbtoch, chŕlili do tlačiaceho sa davu šípy a oštepy, iní hádzali do budov ohnivé gule, ktoré zmenili mesto na horiace peklo.

Všade ležali mŕtve telá, po ktorých šliapali ešte živí ľudia. Ulicami tiekli potoky krvi. Vzduch zapáchal spáleným mäsom. Nárek. Plač. Zúfalstvo.

Mujinelen, s krídlami stiahnutými k telu, strmhlavo svišťal k hŕstke ľudí, ktorí sledovali vraždenie v meste. Nesmie nikto uniknúť. Také boli rozkazy. Určite zahynie veľa nevinných ľudí, ale je nutné využiť moment prekvapenia. Ak zlyháme my, môže neskôr zomrieť veľa našich. Musia ale zomrieť všetci? Tam dole sú nevinní! Ale medzi nimi aj tí, ktorí môžu neskôr znamenať nebezpečenstvo. Rýchlo striasol zo seba kacírske myšlienky, lebo sa blížil k zemi. Hlavne sa nikomu nedívať do očí.

„Priprav sa, Markéta! O chvíľu sú aj pri nás,“ odskočil Imre jeden krok od okna, keď sa z nebies znieslo pred hotel obrovský zver.

Ostrým zobákom rozhryzol na polovicu muža, ktorý si ho nestihol ani všimnúť. Mohutným skokom zachytil ďalšie dve ženy a pazúrmi im rozdrvil hrudník. Ohromným krídlom odhodil desiatky metrov od seba utekajúceho čašníka, ktorý sa snažil schovať sa v hoteli. V tom momente sa zniesla zo zadymenej oblohy na hotel ohnivá guľa. Bolo to, akoby sa rozjasnilo v deň. A potom výbuch. Hotel horel ako suché drevo.

V okamihu sa k Mujinelenovi zniesli traja útočníci a trhali každého, kto sa snažil z horiaceho domu dostať.

Mujinelen vyskočil k oknu na prvé poschodie, zachytil sa prednými pazúrmi a mocným zobákom vybúral stenu okolo obloka. Imre stál v kúte a rukou hladkal Markétku po vlasoch. Dievča čupelo pri jeho nohách s dýkou v roztrasených rukách. Obrovské zviera sa zrazu ocitlo v apartmáne.

„Tu nestojí obyčajný smrteľník!“ bleskovo vyslal Imre myšlienku, ktorá prelomila Mujinelenovo vedomie ako kameň sklo. Prvé, čo ucítil v hlave zvieraťa bolo prekvapenie.

„Nechaj nás odísť.“

„Ovládaš komunikáciu bez zvuku. Si nebezpečný.“ Zver sa stále nedokázal ovládnuť, ale prekvapenie vystriedal strach.

„Nie sme bojovníci. Ovládame toho veľa, ale nie sme nepriatelia. Ak musím zomrieť ja, nechaj žiť aspoň môjho učňa.“

„Strach zo smrti je prirodzený. Nerobíme výnimky.“

„U nás veríme, že každý má právo žiť. Ja, ty, ona,“ pozrel na Markétu, ktorá nechápala, čo sa skrýva v tichej mimike jej učiteľa a grifa. „Chcem tak veľa? Chcem život len pre ňu!“

Mujilenen stál ako socha. Z vtáčej tváre sa nedalo zistiť, ako to na neho zapôsobilo a svoje vedomie si už dobre strážil. Počul, že aj na svete za Bránou, môže naraziť na bytosti ovládajúce Starú moc, ale nečakal, že ich stretne hneď.

„Prečo by som jej mal darovať život?“ vyslal napokon myšlienku.

„Poznám ju od mala, vychoval som ju, je ako moja dcéra. Najväčšiu radosť som zažil, keď mi práve ju pridelili ako učňa. Nezaslúži si zomrieť. Je to len dieťa.“

V izbe sa už nedalo vydržať. Podlaha pálila a hotel sa pomaly začínal rozpadať.

„Nemáme čas,“ vyslal naposledy Mujinelen a zobákom chmatol Markétu. Mocným švihom vyskočil cez otvor, ktorým sa dostal dnu.

Zoslabnuté múry hotelu sa vzápätí zrútili ako drevené kocky.

Hora mäsa s Markétou v zobáku dopadla rovno pred svojich spolubojovníkov, ktorí už len hľadeli na dielo skazy. Položil dievča jemne na zem.

Markéta sa ocitla v kruhu štyroch grifov. Chcela sa rozhliadnuť, ale v tej chvíli ucítila na svojom drieku ostrú bolesť. Jeden z grifov jej, hneď ako ju Mujinelen položil, prenikol pazúrmi medzi rebrá. Dýka, ktorú stále zvierala v ruke jej vypadla a posledný výdych, ktorý z nej vyšiel, vyniesol so sebou aj teplú krv.

Grif odhodil mŕtve telo do sutín hotelu a spolu s ďalšími tromi odletel, aby pokračovali v útoku. Zostal tam len Mujinelen. Dlho hľadel na horiace mesto, ale napokon vzlietol k svojim druhom. Nebol priestor na pochybnosti, rozkaz znel zaútočiť a nenechať nikoho na žive.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
brloh-ico.pngbrokilon-ico.pngfantomprint-ico.png

16. februára 2009
Martin K. Strobus