Ohnivé pero Q1 2009: Za zrkadlom

Dva páry chladných očí hľadeli bez pohnutia na seba. Dve ruky sa vystrčili a dotkli jedna druhej, identické, na chlp rovnaké.

Jeho prázdny život. Jeho osamelosť. Jeho smútok. Tak moc si prial, aby to všetko patrilo tomu druhému, tomu v odraze. Namaľovať obraz, nie aby miesto neho zostarol, či umrel, ale aby na seba vzal všetku tú prázdnotu v jeho živote. Pomaly, ako rakovina mu rozožierala telo a dušu. V zrkadle sa odrážala i jeho izba, jeho posteľ, jeho dievča na jednu noc. Zamračil sa a zahryzol si do pery… Prial si, aby už vypadla, ale ona spala, ruka prevesená cez koniec postele, svetlé vlasy rozhodené po vankúši a telo prikryté dekou. Telo, ktoré v noci miloval a v tejto chvíli nenávidel.

Pomaly prešiel do kuchyne a zapálil si cigaretu. Jednu, druhú, tretiu. Vtedy konečne vyšla z izby a pomaly podišla k nemu. No keď zbadala výraz na jeho tvári, zastala.

„Obleč sa a vypadni,“ povedal potichu a roztvoril si noviny, hľadiac na hlúpu báseň od neznámeho autora, ktorá mu padla do oka.

"Má tisíce kníh,
no ani jednu
neprečíta z nich.“

Začul buchnúť dvere a zapálil si ďalšiu. Aspoň sa konečne vzdal tých večných, typických rečí typu „Zavolám ti“ , „Bude to skoro?“, „Jasné, neboj sa. Zavolám.“ Takto to bolo jednoduchšie. Úprimnejšie. Chladnejšie.
Opäť jedna z tisíca bezmenných.

Vždy si myslel, že to spoločnosť z neho urobila to, čím sa stal. Iba ďalší z mnohých prázdnych tvárí, na povrch úspešných, nezávislých, dokonalých. Vrhol sa do víru večierkov a spoločenských udalostí, drahých áut a ešte drahších žien. Cítil sa kráľom napriek tomu, že bol iba jedným z tých, ktorí si o sebe mysleli, že udávajú rytmus a sú jedineční.

Čo ho vlastne zabíjalo? Prázdnota, ktorú cítil keď bol obklopený ľuďmi, ktorí sa nazývali jeho priateľmi? Túžba, ktorú zamieňal za lásku? Možno jeho vlastná unudená duša …

Snáď milión krát stál pred zrkadlom a hľadel do očí tomu druhému, tomu na opačnej strane, zvaľujúc naňho všetky svoje trápenia a zároveň aj samého seba. Ani si nevšimol, kedy sa z jedného stali dvaja.

Tatianu stretol na jednom z mnohých firemných večierkov. Zo začiatku ju vôbec neregistroval, napriek tomu, že z jej strany bol záujem očividný – avšak ona nebola ten typ, ktorý patril do jeho okruhu záujmu. Nižšia, vkusne, slušne oblečená – naňho až príliš slušne – s jednoduchým účesom a skoro žiadnym make-upom.

Možno to bol jej smiech, čo ho prinútilo otočiť hlavu a znovu ju vyhľadať pohľadom. Na okamih prestal vnímať tie červené pery, ktoré sedeli oproti nemu a patrili dlhonohej, dokonalej žene, ktorá v ňom na prvý pohľad rozprúdila krv.

Počúval ten smiech a niečo v ňom sa akoby pohlo. Nechápal prečo. Iba tam sedel a vnímal, že mu červené pery niečo rozprávajú, ale nepočul ich. Ten smiech. Úplne ho pohltil. Bol tak úprimný, srdečný. Neveril, že sa niekto vie ešte takto smiať. Keď na ňu hľadel, napadalo mu, že sa smeje celá – nielen jej ústa, nielen jej oči, ale celé jej telo sa smialo s ňou, a to bolo doslova pohlcujúce. Bez slova sa vstal a vydal sa k nej. Vedel, že červené pery naňho kričia a hnevajú sa, ale bolo mu to jedno. Podišiel až k jej stolu, bez okolkov si sadol vedľa na stoličku a keď naňho prekvapene pozrela, povedal jej, že má ten najkrajší smiech aký kedy počul.
A ona sa opäť zasmiala.

Do zrkadla sa nepozrel pekných pár dní. Pekných pár dní strávených s Tatianou – hovor mi Táňa. Pekných pár dní, kedy nespoznával sám seba. Neustále ju pozoroval. Nechápal prečo ho tak fascinuje. Nebola ani krásna, ani škaredá, bola jednoducho… úplne iná, ako ktorákoľvek, čo skončila v jeho posteli. Až neskôr si všimol, ako pekne má formovanú postavu, aké má jemné, voňavé vlasy, oči za ktorými sa skrýval všetok svet a úsmev, ten úsmev, kedy bola skutočne krásna.

Možno ho hnal aj fakt, že sa mu nepodvolila hneď na prvý krát. Dokonca ani na druhý, či na tretí. To už bola výzva, ktorej sa nemienil vzdať! Prekvapila ho jeden večer, keď ho pozvala k sebe a už keď mu otvorila dvere, mala to napísané v očiach. Prekvapila ho aj v noci, keď zistil, čo všetko má skutočne v sebe. Bola plná kontrastov – nežná a divoká, smutná a šťastná, detinská a dospelá zároveň. Táňa.

V tú noc, nadránom, to bolo prvý krát, kedy sa pozrel do zrkadla po dlhom čase – jeho vlastný odraz ho vydesil. Oči viac neboli prázdne. Boli takmer mŕtve a strápené. Napriek tomu, že sa skúšal usmievať a robiť grimasy, jeho odraz sa ani nepohol. Iba naňho hľadel a jemu z toho pohľadu behal mráz po chrbte.

Ešte ten týždeň odstránil v byte všetky zrkadlá. Až keď sa k nemu nasťahovala Táňa, priniesla si so sebou zopár svojich, no tým sa vyhýbal. Kedykoľvek vo výklade zazrel svoj odraz, bol čoraz prázdnejší a čoraz desivejší. Hľadel naňho pohľadom plným nenávisti a výčitiek – jeho vlastný odraz, jeho druhé ja.

On však bol čoraz šťastnejší. Mal pocit, že konečne našiel to, čo mu v živote tak chýbalo – a tým bola ona. Žena, ktorú mu závidel snáď každý. Nie pre jej krásu, ale preto aká bola celá – aká bola úžasná. Bolo zvláštne pozorovať, ako sa spolu s ich vzťahom menia aj oni dvaja. Už to nebolo také, ako na začiatku. Zrazu bol kľudný, pokojný, začal rozmýšľať o iných veciach – o deťoch, o vlastnom dome. Svadba nikdy ani jedného nenapadla – to bola ďalšia vec na ktorej sa zhodli. Zatiaľ ju nepotrebovali. Čas ukáže…

Prišiel dom. Prišlo prvé dieťa. Prišli problémy, hádky, uzmierenia. Život po akom túžil od nepamäti. Život ktorý ho napĺňal aj napriek ranám, či bolesti. Aspoň cítil, že žije. Zrkadlá však neustále obchádzal a nikomu, dokonca ani Táni, nikdy nepovedal prečo. Pár krát zazrel svoj odraz – bol z neho už len prázdny tieň, hladný a skrivený, mrak nenávisti a pomsty, so znetvorenou tvárou a očami lačnými po živote.

Netušil, prečo to spravila. Netušil, prečo kúpila to obrovské zrkadlo s nádherným, starožitným rámom, priamo do haly, no bola z neho tak šťastná, že nič nepovedal. Vyhýbal sa mu ako čertovi, odvracal pohľad, niekedy doslova utekal. Utekal pred vlastným tieňom.

V ten deň prišiel z roboty skôr. Nikto ešte nebol doma. Táňa ešte pracovala a syn mal dnes po škole stráviť deň so starými rodičmi. Sadol si do kuchyne a zapálil si cigaretu, no nestihol si ani potiahnuť druhý krát, keď začul volanie. Táňa. Prichádzalo to z haly. Znelo to ako plač, či stonanie, tlmené niečím, alebo niekým… Rozbehol sa do haly a uvidel ju v zrkadle. Stála tam a vzpierala k nemu ruky, volajúc jeho meno, vzlykajúc. Rozbehol sa k nej, plný hrôzy, ale pred zrkadlom zastal a ako vytesaný z kameňa pozrel na svoj odraz. Ten sa usmial.

Keď sa v ten večer Táňa vrátila domov, našla svojho muža sedieť v kuchyni popíjajúc kávu a čítajúc noviny. Prekvapene naňho pozrela, spýtala sa ho, odkedy pije kávu. Usmial sa na ňu a povedal jej, že oddnes pije kávu a nefajčí. A že mu je ľúto, ale to zrkadlo z haly budú musieť presunúť niekam inam, lebo jej kúpil nádherný, obrovský obraz ktorý sa tam hodí viac. Obraz, ktorý ťa zbaví starostí.
Táňa milovala obrazy.

---

Jennka