Rok 2008–11–19
17:35
Bratislava
„Takže, ak tomu dobre rozumiem, zaspávate a zobúdzate sa v rôznych denných, no hlavne nočných hodinách bez toho, aby ste to mohli ovplyvniť? Ani sa vám absolútne nič nesníva?,“ spýtala sa ma doktorka a vrhla pri tom na mňa veľmi skeptický pohľad, v dôsledku čoho som mala chuť všetko poprieť a vyhnúť sa tak podrobnej psychologickej analýze črtajúcej sa v jej bledých očiach.
„Áno,“ s povzdychom som odpovedala a v očakávaní toho najhoršieho som zavrela oči.
Po pár sekundách, keď sa Dr. Helena Dobrá stále neozývala a škrabavý zvuk jej pera sa mi zarýval pod kožu, odvážila som sa na ňu pozrieť.
Pohrúžená do vlastných myšlienok si usilovne niečo zapisovala. Niečo o mne! Noha prehodená cez druhú, zápisník položený na stehne a pravidelné pohyby pravého zápästia ma rozčuľovali už dobrú hodinu, počas ktorej som jej rozprávala, rozprávala a rozprávala o mojich zvláštnych problémoch so spánkom.
Dr. Dobrá je už piata psychologička, ktorú som za posledné tri týždne navštívila. Samozrejme, že každá z nich bola jednotkou vo svojom obore a na sto percent mi mala pomôcť. Ale, bohužiaľ, som jedinečný prípad, s ktorým sa ešte nestretli, takže posúdenie a následné vyriešenie tejto anomálie si bude vyžadovať omnoho viac času ( a peňazí), ako pri bežných pacientoch …
Zatiaľ som teda v kabelke nosila štyri predpisy na lieky na nespavosť, keby som náhodou nemohla zaspať dvadsať dva hodín, ako sa mi to stalo zhruba pred mesiacom. Odložené mám aj všetky štyri primerané účty za konzultácie s odborníkom spolu s vizitkami z lesklých drahých papierov, ktorých zlaté písmenka priam kričali – Mám toľko peňazí, že do konca života už nemusím robiť. Ale ak chceš, príď.
„Myslím, že nateraz mám dostatok informácii, ktoré hovoria za ojedinelý, ak nie jediný, prípad tohto druhu. Moje poznatky sú v tomto smere zjavne nepostačujúce, ale ak mi dáte pár dní, možno týždeň …“, rozprávala Dr. Dobrá svojim monotónnym hlasom, ktorý by uspal aj netopiera v noci.
Ja som medzitým v duchu podpisovala šek na dvetisíc korún, ktorý mi na konci svojho, iste zaujímavého, monológu strčila pod nos. Ale musím uznať, že to spravila so všetkou noblesou, akej sú schopné len dámy s diamantovými prsteňmi na všetkých prstoch, okrem palca.
S úprimným úsmevom som si zobrala ďalší predpis, poďakovala sa a rozlúčila. Dvere som za sebou zabuchla asi rovnako úprimne, lebo osobná asistentka Dr. Heleny Dobrej, slečna Daniela Krátka, sa na mňa pozrela veľmi podozrievavo, až odsudzujúco.
Zanechajúc za sebou výsledok pár ťažko odpracovaných hodín a zvuk mojich ráznych krokov, som vyšla do daždivého počasia.
Nehľadiac na vzory, ktoré mi na nohaviciach vytvárali nespočetné kvapky striekajúce z kaluží, do ktorých som šliapla ( ako keby sa im dalo vyhnúť), som sa hnala vpred, do tepla. Ulice boli skoro prázdne a tak som sa nemusela, ako zvyčajne, uhýbať desiatkam nepozorných chodcov. S tvárou napoly zakrytou šálom a s mysľou úplne pohltenou nepríjemnosťami, spojenými s mojim problémom, som konečne dorazila domov.
Štrngot kľúčov v zámke vyvolal u Rickyho, môjho jack russel teriéra, pocit, že ak radostne nevrazí minimálne desať krát do dverí, nemôžem vojsť. Kým som sa vyzula, vyzliekla si kabát a prehodila ho cez operadlo stoličky v kuchyni, netrpezlivo okolo mňa poskakoval a dožadoval sa pozornosti. Nakoniec som neodolala možnosti vyváľať sa na koberci. Obývačka sa zmenila na ihrisko s poletujúcimi gumenými loptičkami, žuvacími kosťami a mojim asi sto ročným medvedíkom, nie čistotným, ale plyšovým. Rick vrčal, štekal a keď som si schovala tvár do dlaní, skučal.
Keď ma vyčerpal, čo nikdy netrvalo dlho, vstala som, aby som si uvarila šálku upokojujúceho čaju na zapitie jednej zo zaručene účinných tabletiek, ktoré som si vybrala po ceste.
Pohodlne som sa usadila na gauči a prepínajúc televízne programy som čakala. Podľa pribaleného návodu by malo trvať … približne dvadsať … až … až tridsať minút … kým… zaspíííím …
Rok 1956–11–19
19: 57
Londýn
Uááá zívla si Natasha, keď sa zrazu zobudila. Pohľadom skontrolovala hodiny. Namrzená, že je tak skoro hore, odkopla z postele deku a vstala. Ešte má minimálne dve hodiny, kým sa jej začne práca. Alebo presnejšie povedané, kým bude vôbec príležitosť na prácu …
Ale takto to bolo už odnepamäti. Zaspávala bez toho, aby bola vopred unavená a strhávala sa z čierneho spánku aj napriek tomu, že niekedy nespala ani dve hodiny.
Raz sa jej dokonca stalo, že zaspala rovno pri práci! Pri inom remesle, by to možno nebolo až také hrozné, ale Natasha tým stratila nie len toho dotyčného zákazníka, ale i zopár ďalších, ktorí sa o tom dozvedeli.
Už len pri samotnej myšlienke na onú noc hanbou očervenela a tak sa radšej rýchlo pobrala do malej, špinavej kuchynky, ktorá bola spoločná pre deväť žien.
Ako predpokladala, bola prvá. V starej peci už oheň dávno vyhasol, preto rýchlo založila nový a zavesila nadeň kanvicu. Kým počúvala šum zohrievajúcej sa vody, nepokojne sedela na tvrdej stoličke. Spomínala na dni, keď sedávala v mäkkom kresle a mala okolo seba svoje mladšie sestry, s ktorými spievala, alebo vyšívala a večer im čítavala z veľkej knihy plnej rozprávok. Nevedela si však spomenúť, či už vtedy mala ten problém …
Z kanvice prskali kvapky vriacej vody a to Natashu vrátilo späť do ponurej miestnosti. Do obitého hrnčeka si nasypala trochu nekvalitnej stuchnutej kávy a rýchlo ju zaliala, pričom si popálila ľavú dlaň. Od bolesti zasyčala a miesto zanadávania si radšej zahryzla do jazyka, aby nezobudila ostatné. Nemala síce svoje kolegyne príliš v láske, ale bez značnej dávky tolerancie by sa už dávno navzájom pozabíjali. Na vnútornej strany dverí mali kostrbatým písmom napísané: Nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe. Každá si to musela prečítať skôr, ako vyšla zo svojej izby. Začiatky síce boli ťažké, ale postupne si zvykli. Bez rodiny a priateľov. S blednúcimi obrázkami minulosti a so žiadnou budúcnosťou.
Vypila nechutnú akože kávu a šla sa obliecť, lebo cez tenkú košeľu, v ktorej spala, sa jej prehrýzol nepríjemný chlad.
Na povinnú rovnošatu si prehodila čierny pánsky kabát a vykročila medzi husto padajúce snehové vločky, ktoré ju okamžite pohltili. Pohľadom prebehla okolité okná. Z niektorých presvitalo slabé svetlo, pravdepodobne zo sviečky, z niektorých zízala tma.
Keď bola Natasha malá a náhodou s mamou prechádzali cez pochybné štvrte, ktoré boli vždy tiché, vyzvedala, čo tí ľudia robia. Spia, Tasha, lebo to je jediný čas, kedy si neuvedomujú, že nič nemajú.
Vtedy tomu nerozumela, teraz áno. Dennodenne vídala, ako sa stovky mladých, či starých radšej uloží do postele, akoby mali čo i len sekundu navyše vnímať, v akej biede žijú. Aj ona by to najradšej spravila vždy po šichte, aby zabudla nielen na chudobu, ale i poníženie, ktoré opätovne zažíva len preto, aby mala strechu nad hlavou …
Pod mohutnými čižmami jej vržďal sneh. Ani poriadne nevidela, kam kráča. Ulice boli zasypané a časť vyhradená pre chodcov splývala s tou pre autá. Ignorujúc teda pomyselnú hranicu, kráčala stredom cesty, zanechávajúc tak za sebou stopy od nikadiaľ, do …
Rok 2008–11–19
20: 02
Bratislava
Určite ešte neprešla noc. To bolo prvé, čo mi napadlo, keď som precitla na ostrú bolesť v krku. A bodaj by aj nie, keď mi hlava neprirodzene prevísala cez operadlo.
Prešla hodina, čo som upadla do moci liekov. A to mali pôsobiť minimálne osem hodín!
Začala som si šúchať krk, aby som tak povolila stuhnuté svaly, ale kvôli páleniu na dlani, som musela prestať. Zasvietila som si lampu na stolíku za sebou, nech si prezriem príčinu.
Krížom cez ľavú dlaň som mala červenú jazvu.
Tak tomu som už nerozumela vôbec. Preskúmala som preto kuchyňu, či náhodou nenájdem zdroj ten rany, na ktorý som mohla v dôsledku tabletky zabudnúť. Nič.
Otvorila som chladničku, nech sa aspoň konečne po celom dni najem. Ani neviem, prečo som to spravila, keďže na nákupe som už pár dní nebola a tak niet divu, že som hľadela na takmer prázdne poličky.
Z kabelky som vytiahla mobil a ako správna žena v domácnosti som mala na prvom mieste v rýchlej voľbe donáškovú službu. Hovor som vybavila rýchlo. Mladík ma poznal už po hlase tak, ako všetci pracovníci z mojej obľúbenej pizzerie. Syrovú s kuracím mäsom a ananásom? Uhm. Za trištvrte hodiny sme u vás.
Vytiahla som si fľašu vína, ktorú som načala deň predtým a načiahla som sa po pohár na stopke, ktorý som ešte ani neumyla. Naliala som si skoro doplna a aj s pohárom som šla do kúpeľne pod horúcu sprchu, lebo z nepochopiteľných príčin ma pochytila silná triaška. Posledné, na čo si pamätám je pocit, že sa všetko okolo mňa akosi nelogicky hýbe.
Pokračovanie o týždeň
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
