Začalo to v deň, keď mi ohluchol telefón. Pevná linka. Chcel som zavolať do práce, že prídem neskôr, lebo sa ohlásili plynári. Mali nám prísť urobiť pravidelný odpočet a žena odišla na školenie. Počkal som teda, kým sa nabije mobil – trvalo to nezvyčajne dlho – a vysvetlil som šéfovi situáciu.
„Okej, okej,“ priam som počul, ako pri slúchadle mávol ruku. Aj tak ma vnímal len na pol ucha.
Plynárov som čakal do desiatej. Neprišli. Primerane nasrdený som utekal do firmy a keď som vybavil to najnutnejšie, zavolal som na telekomunikácie.
„Už sme to kontrolovali, porucha tam nie je,“ uistila ma pani na opačnom konci drôtu. „A poplatky máte uhradené?“
Nadiktoval som jej dátumy a variabilné symboly.
„Počkajte na linke, overím to.“ Jej hlas nahradilo klepnutie kávového hrnčeka o stôl, šuchotanie papiermi a klikanie myšou. Zatínal som zuby – súkromné hovory si vo firme platíme sami. Nakoniec sa ozvala: „Mgr. Jariabok, Hradná 1? Počúvajte, vy si tu zo mňa nerobte srandu, ja mám iné na práci ako kadejakých, čo sa nudia, kým sa druhí idú pretrhnúť!“
„Nudia? Akú srandu?“
„Ja tu žiadnu Hradnú jedna nemám. A nikdy sme tam ani telefónne vedenie nemali!“ Buchla slúchadlom, až mi v uchu zacvendžalo.
Ostal som ako obarený. Ani neviem, čím ma tak vytočila, ale do konca pracovnej doby som sa nevedel sústrediť, stále som rozmýšľal, komu tu haraší. Domov som kráčal ako vo sne, musel som byť totálne mimo, lebo som minul náš dom a všimol som si to až o ulicu ďalej.
Poštová schránka bola prázdna. Z chodby sálal chlad, radiátory ako cencúľ. Vbehol som do kotolne – pec signalizovala poruchové zastavenie z dôvodu prerušeného prívodu plynu. Vzdychol som si, vypol som ju a šiel som do kumbálu vykrutrať starý elektrický ohrievač.
Postavil som ho naprostred obývačky. Aj keď smrdel ako staré ponožky, teplota v izbe stúpala veľmi pomaly, zašiel som teda do kuchyne, že si uvarím čaj. S rumom.
Otočil som kohútikom – zbytočne. Zabohoval som a siahol do chladničky po fľašku s nápisom Um. Po chvíli váhania som si zobral väčší pohár, deku a posadil sa pred televízor.
Slovenský seriál, v ktorom herci, scenáristi, režiséri aj kameramani mali televízne umenie očividne v paži, som nevnímal. Ako sa mi mozog postupne zahrieval odseknutým rumom, napadali mi rôzne príčiny a riešenia. Zajtra by som si mal vybrať dovolenku a ísť na telekomunikácie, vodárne, plynárne a tuším aj na poštu. Možno niekde nejaký debil urobil v chybu počítači a skomplikoval mi deň. Možno mi to niekto urobil naschvál, ale narodeniny mám až v júni a o predvianočných kanadských žartíkoch som ešte nepočul. Ďalší štamperlík mi naznačil ešte niekoľko možností, ktoré som však zavrhol. Pre istotu som si dal si ešte za jeden, zakrútil sa do deky a zaspal som.
Zobudil ma chlad. Mobil ukazoval iba presný čas, 3:55. Televízor neukazoval nič. Nahol som sa k vypínaču – zbytočne. Po hmate som našiel fľašku, cucol som si rovno z hrdla, a kým sa teplo rozlievalo mojimi útrobami, v hlave som si poznačil ešte návštevu elektrární a mobilného operátora.
„V mieste, ktoré uvádzate, bohužiaľ, nedisponujeme pokrytím,“ povedala ráno s profesionálnym úsmevom príjemná slečna.
„Akože nedisponujete? Veď som vaším zákazníkom už päť rokov, normálne tam bývam, normálne odtiaľ telefonujem!“
Akomak ustúpila, asi jej môj dych práve nevoňal. „Bohužiaľ, nemám vám ako pomôcť,“ usmiala sa znova a pohľadom vyzvala ďalšieho klienta v rade.
Z kancelárie operátora som doslova vyletel. Cestou do plynární som si pre istotu prichystal prejav i argumenty.
„V tej ulici nemáme prípojku,“ presviedčal ma technik s ceruzkou za uchom, potom, ako som sa prebojoval cez pani v informáciách a tri úradníčky.
„Akože nemáte?“ rozčúlil som sa. „Včera dopoludnia som sedel doma ako taký čurák a čakal som vašich ľudí kvôli meraču spotreby. A vy mi zatrhnete plyn a ešte aj tvrdíte, že ste ho tam nikdy neviedli?“
Neviem, čo všetko som mu povedal a urobil, ale nechali ma vyviesť a vraj mám byť rád, že na mňa nepodajú trestné oznámenie za výtržnosť.
Podobne som pochodil aj na ostatných inštitúciách, hoci som si skoro zodral nohy i hlasivky.
Večer som sa celkom vyčerpaný najedol vo fast-foode, cestou som si kúpil liehový varič a bezbublinkovú vodu. Tiahol som sa domov ako kôpka nešťastia, upierajúc oči na spásonosný roh s domom číslo jedna.
V prvej chvíli som si myslel, že je to od vyčerpania. Videl som ho, ale len preto, lebo som vedel, kam sa mám pozerať. Len čo som mrkol, opäť sa mi stratil pred očami, len s vypätím vôle som zachytával jeho tvary. Múry, strecha, dvere, zárubne boli celkom priesvitné, až do takej miery, že som sám pochyboval, či dom ešte stojí.
Na konci ulice zahrkotal kočík. Doručovateľka reklamných letákov nadávajúc na počasie tlačila pred sebou svoj náklad, pri každej bráne sa zastavila a vtisla do schránky objemný kotúč farebnej inzercie. Upol som sa na ňu ako na záchranné lano, držal som ju očami, posúval smerom k nášmu domu. Poďte sem, doneste mi ten JYSK či Hypernovu, čokoľvek mi je teraz dobré, len aby som to mal v schránke, panebože, nech mi nešibe, sľubujem, že už to nebudem hádzať rovno do kontajnera ani čistiť do toho zemiaky…
Pani hundrajúc minula bránku, o ktorú som sa opieral, ani sa na mňa nepozrela. Díval som sa za jej širokým zadkom a bolo mi do plaču. Potom som trasúcimi sa rukami siahol do vrecka.
Kľúč zaštrkotal v zámke ako ozvena mušieho prdu. Dvere, na omak mäkké a poddajné, sa pod mojím dotykom pohli a vošiel som dnu. Na liehovom variči som si urobil čaj a hojne ho pokrstil rumom. Nie, nevedel som, čo a prečo sa to deje, ale pomaly som začal chápať. Náš dom kape exponencionálne, lebo ho nikto nemá. V evidencii, v obvode, v kompetencii. Jediným jeho majiteľom je moja žena a tá je na školení.
Dolial som si rum do ešte stále horúceho hrnčeka a potriasol som hlavou. Veď je to čisté šialenstvo. Schroedingerova teória kombinovaná s teóriou vlastníctva. Čo nemáš, neexistuje.
Žena ma zabije, keď sa vráti. Na zdravie.
Ani ma veľmi neprekvapilo, keď som na druhý deň prišiel do práce a za mojím stolom sedel úplne cudzí človek.
„Koho hľadáte?“ spýtal sa nevraživo, ani nezdvihol hlavu od mojej klávesnice.
„Pána Jariabka. Magistra Petra Jariabka.“
„Nepoznám,“ pokrútil hlavou.
Prikývol som.
„Takého zamestnanca vo firme nemáme a ani sme nikdy nemali,“ presviedčala ma pani na Oddelení riadenia ľudských zdrojov.
Na odchode som slušne pozdravil, už som nemal síl vzdorovať. Keď som siahal na kľučku, na okamih jej tvar presvitol cez moju ruku.
Celý deň som sa potuloval po meste. Hľadal som niečo známe, čo by navrátilo môj život do normálu, no akosi som sa nevedel ničoho zachytiť. Nemal som komu a čím zavolať, nemal som kam ísť. Vari nemám priateľov? Kolegov, učiteľov? Mám, aspoň pred pár dňami som mal. Ale hoci som prešiel tri sídliská a zvonil na dvadsiatich miestach, nik mi neotváral.
Podvečer som sa vybral na stanicu. Podupkával som na peróne s vedomím, že tu premrznem ešte viac, ale vlak prišiel na počudovanie načas. Škripot bŕzd mi prerezal obnažené nervy. Keď som však uvidel dôverne známu postavu mojej ženy, ako vystupuje z vagóna, zrazu mi bolo teplejšie. Keď už nikto iný, aspoň ona predstavuje v mojom živote to racionálne a skutočné.
„Lenka!“ rozbehol som sa, aby som ju objal a zobral jej kufor z rúk.
Zháčila sa a strhla batožinu naspäť. „Čo to má znamenať?“
„Taký som rád, že ťa konečne vidím, musím ti niečo povedať, ale sľúb mi, že sa nebudeš hnevať.“
„Dajte mi pokoj, kto vlastne ste?“
Po chrbte mi prebehli zimomriavky. „Predsa Peter, tvoj muž.“
„Ale ja nemám muža,“ šplechla mi do tváre s takým pobúrením, akého je schopná iba žena osamelá z princípu.
Prišlo mi zle, zapotácal som sa. Lenka si ma ešte raz premerala pohrdlivým pohľadom, vytiahla rúčku kolieskového kufríka a ponáhľala sa k najbližšiemu taxíku. Adresu, ktorú zadala šoférovi som nezachytil celú, ale rozhodne to nebola naša ulica.
Pomalým krokom som sa vydal naspäť domov. Slzy sa mi rinuli po tvári, ale nikto ma nezastavil, snáď preto, že sa už celkom zotmelo a každý sa snažil byť čím skôr v teple svojho bytu. Vyšliapal som celú cestu hore vŕškom, vyhol sa rozbitému sklu, čo na križovatke zčasu-načas nechávali nervózni šoféri, a zastal som pred naším domom.
Aby som bol presný, na mieste, kde stával náš dom. Osamelá pouličná lampa osvetľovala prázdne priestranstvo porastené suchou, primrazenou trávou. Ani základy, ani výkop kanalizácie nenaznačovali, že tu ešte pred nedávnom stál.
Začalo snežiť. Vrazil som si ruky hlbšie do vreciek a otočil som sa nazad. V hlave sa mi horúčkovito preháňali myšlienky. Presviedčali ma, že to nemá zmysel, že najlepšie urobím, keď si ľahnem kamsi v parku na lavičku, lebo v postate je jedno, či tam zmrznem alebo nie, lebo do rána alebo o pár hodín neskôr aj tak zmiznem. Nemám nikoho a nikto nemá mňa.
Ale nechcel som sa dať, nie tak lacno. Ešte jedno, jediné som snáď mohol urobiť. Cestou som sa snažil spomenúť si na slová modlitby, aby vyšlo aspoň toto, aby to fungovalo. Moja posledná šanca.
Kľúč od firemných dverí bol už mierne priesvitný, ale v zámke sa otočil. Nemusel som si robiť starosti, či narobím nejaký hluk – aj keby nočný strážnik o tomto čase už dávno nepreklikával televízne programy, nebol by ma počul.
Potichu som vybehol hore schodmi do svojej bývalej kancelárie a zapol svoj bývalý počítač. Fungoval. Priehľadné prsty sa rozbehli po klávesnici, i keď som sa oproti svojmu zvyku musel nútiť nedívať sa na prsty, lebo sa mi pri tom pohľade robilo zle od žalúdka.
Keď som bol hotový, pripojil som sa do svojho konta a otvoril novú poštu. Priložil som text, ktorý som napísal, a začal zadávať adresy – musel som to robiť rýchlo, mizli z adresára rovno pred mojimi očami. So zatajeným dychom som nakoniec klikol na ODOSLAŤ, tesne predtým, ako moja ruka hladko a bezbolestne prešla myšou.
Prosím. Ak vám to prišlo, venujte mi pár minút a prečítajte si text v prílohe. Nemám už nikoho okrem vás, a len vy rozhodnete o tom, či ešte niekto niekedy bude mať mňa.
Vopred ďakujem.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
