Ohnivé pero Q1 2009: V zábere

Pán Eckert vbiehal ľuďom do záberu. Sprvu sa mu to stávalo nezámerne. Ponáhľal sa ulicou v centre mesta na dôležitú schôdzku, vkĺzol do prázdneho priestoru pred sochou, začul „cvak“ a sklamaný šepot „máme po zábere!“.

Bol by sa aj zahanbil, prípadne ponúkol finančnú rekompenzáciu za pokazenú fotografiu, veď iste nie je nič príjemné mať na obrázku namiesto siluety hradu, Dunaja či Michalskej brány človeka s absolútne nezapamätateľnou tvárou. „Eckert, poprosím vás, aby ste sa učiteľom aspoň raz týždenne hlásili…alebo radšej každý deň, viete hm…zabúda sa na vás.“ Triedny stál bezradne nad takmer prázdnym klasifikačným hárkom. Eckerta nik nevyvolával, nik si ho nepamätal. Absolútne všedný, nebolo ho vidno. Odvtedy hlásené na každej hodine. „prítomných dvadsaťsedem a Eckert. Traja chýbajú.“

Práve on vstupoval do záberov, aby ich kazil svojou bezvýznamnosťou. Možno v tom bola spontánna snaha aspoň takto vyniknúť, byť prítomný na fotografii v role zastupujúcej pamätihodnosť, aby bol konečne zapamätateľný. Jasný komplex menejcennosti, mohol si azda aj na chvíľu povedať, že je „in“ záber ale prečo by malicherným velikášstvom mali trpieť nezainteresovaní ľudia. Fuj, odporné, cítil sa vtieravo, akoby vstupoval temnej spálne počas súlože so stowatovou žiarovkou a výzvou k rannej rozcvičke, raz tak počas návštevy jedného z miest pri Jadranskom mori v skoré ráno skúmal pamätihodne úzke ulkičky, mačky, schodíky, kvetináče, múry, pavlače priechody, rohožky, stĺpiky, balkóny, priečelia, amorkovia, posteľ , v nej žena s rukou ovísajúcou vedľa budíka, pripravenou zacapiť ho pri prvom pokuse o prebudenie, ešte nebolo šesť, on sa vtedy vynoril z nočného autobusu. Opatrne vycúval chodbami, uši mu horeli … vstúpiť do záberu mu pripadalo ešte nepríjemnejšie. Hanbil sa za seba. Tým väčšmi, že sa neospravedlnil, lebo sa ponáhľal. Zakaždým, keď skočil do záberu. Stihol. Bol presný alebo ešte aj v predstihu niekoľko minút. Šokujúce, pretože pán Ecker bol všeobecne známy svojim meškaním na schôdzky. Na príčine boli meškajúce hodinky, dopravné zápchy, blúdenie v uliciach, zaujímavé výklady cestou na miesto schôdzky napríklad drevená soška neurčitých tvarov v starožitníctve, ktorej pol hodiny pridával význam za významom, nepredvídateľné okolnosti v podobe postavenia novej stavby v priestore, ktorým niekoľko rokov nešiel alebo stretnutia so starými známymi – spolu s novými stavbami sa vynárali zásadne iba cestou na schôdzku. Meškanie pána Eckerta bolo istotou, s ktorou sa vopred počítalo. Keď odrazu začal chodiť načas, musel čakať. Nevadilo mu to, čakanie bolo príjemnejšie než dobiehanie na poslednú chvíľu. Okrem toho – bol to voľný, nečakane nájdený čas. V jeho štvrťhodinkách sa pán Eckert naučil portugalsky a prečítal sériu Pratchettovej Plochozeme. Pocit radosti z čakania namiesto dobiehania nepoľavoval, pretože pán Deckert mal dojem že dobieha …ledva sa predsa odtrhol od obľúbenej Futuramy, zmeškal električku, mal tri minúty na presun celým centrom, už sa nedalo stihnúť – a predsa prišiel s predstihom – mierne namrzený, pretože vstúpil do záberu. Vyše roka mu trvalo, kým dokázal obe záležitosti usúvzťažniť. Netreba ho zato odsudzovať, nebol vedecký typ, pracoval na oddelení evidencie štatistického úradu, zaraďoval nehľadal súvislosti, a tak až po vyše roku mu zisšlo na um, že nemešká, keď skočí do záberu a to aj vtedy, keď by meškať mal, stíhal nestihnuteľné, v jednu sobotu za tridsať sekúnd štyri kilometre, zabudol sa pri osemdverovom svadobnom aute, musel odkrokovať dĺžku, ale sa pomýlil, že teda vytiahne z vrecka krajčírsky meter. Zabudol doma, našťastie odevy boli hneď vedľa. Vyše päť minút strávil obranou práva nekúpiť si krajčírsky meter, požičaný za chvíľu neopotrebuje, navyše odmeranie dĺžky auta je ak nie verejným záujmom, nuž iste záujmom obchodu, na základe tejto skutočnosti budú vedieť odhadnúť či sa auto bude schopné otočiť bez poškodenia výlohy, v prípade potreby potom bude čas prijať opatrenia, evakuovať najkrajšie šaty a. pod. Rozčúlená predavačka napokon hodila kotúčik krajčírskeho metra doprostred čela pána Eckerta. Poďakoval sa, dĺžka auta deväť a opol metra, šírka ulice desať „Predsa sa otočí!“ zvolal veselo, pozrel na hodinky, hrôza, bol presne čas schôdzky s Margarétou Klinlovou , nervóznou matkou jedného z menej talentovaných žiakov hudobnej školy, majiteľkou parfumérie a sponzorkou zmienenej pedagogickej ustanovizne, už s ňou mal byť, presnejšie o 23 sekúnd podľa digitálnych hodiniek, rozbehol sa vlastne len tak, aby sa nepovedalo, že sa nevzdal, biele schody, chlad vnútra katedrály, závoj, sako, cylinder, družička sa potkne o vlečku, cvak, vrieskajú cikády … na schodoch pred katedrálou? , nie stojí v parku na konci mesta, „Už som si myslela, že neprídete načas“ Margareth poklopká prstom po hodinkách. „Viete, vraveli mi…to je jedno. K veci. Ste určite presvedčený o Andrejkovej virtuozite, musíme doriešiť len niekoľko drobností…“ pán Eckert vydýchol, nadýchol sa. Zázrak. Bol tu, je tam… ale nie… veď by sa bola zľakla, keby sa bol naraz zjavil…“Prepáčte… nepamätáte si z ktorého smeru som presne prišiel na miesto schôdzky? Akosi sa neviem zorientovať…“ „Neviem. Jednoducho som sa pozrela na hodinky – a boli ste tu. Na chlp presne. Veľmi príjemné.“ Nie, Margareth vôbec netrápilo ako sa sem dostal, hlavne, že bol. „Ale venujme sa Andrejkovi. Iste…“ prikývol, utrel si vreckovkou z čela pot, súhlasil so všetkým, len aby už bol koniec, prepána, nový spôsob dopravy – transport fotoaparátom …ale ako to funguje…možno by aj bolo lepšie nechcieť vedieť, spomína si na nádhernú vodnú pištoľ, ktorú dostal na ôsme narodeniny, rozobral, lebo chcel vedieť odkiaľ vychádza voda, potom mu v rukách ostali zvyšky žltého a zeleného plastu plus nejaká zvyšková vlhkosť. Nie, netreba sa nasilu pýtať, ako veci fungujú. Zázrak, mágia, fantasy nie vedecká fantastika. Hotovo povedal si, rozjarene vbehol do záberu dvom japonským dôchodcom, šedivá Japonka mu pripomínala striebornú líšku, sám by bol rád odfotil …“Prečo vy vstúpiť mame a otcovi do záberu?“ Ou, nie Japonci, Vietnamci. Plecitý syn ho tlačil späť k dvojici. „Prepáčte, ponáhľam sa, mám už len dve minúty, musím sa stretnúť pri Novom moste. „Sa už aj tak nedá stihnúť.“ „Ale keby…“ „Vysvetli, prečo drzo narušiť mojim rodičom pekný záber radnice. Kto zvedavý na tvoja ksicht. Pozri.“ Mladík vzal šedivej mamke fotoaparát, posunul na okienko posledného záberu, už len desať sekúnd do schôdzky, odpočítaval pán Eckert, odmiestni sa? „Pozri čo ty narobiť!“ Vietnamec mu prudko stlačil hlavu k prístroju. Zazrel hodiny na veži, priečelie radnice a inak nič, zdalo sa mu, ale nebol si istý… preboha kde je, prečo nie je…cvak, stál vedľa bufetu na zastávke tridsaťsedmičky smerujúcej do Záhorskej Bystrice. Nad ním sa týčil oblúk mostu. „Teda, pán Eckert, vy ste sa ako chlapec veľmi rád hrali na na Indiána, ani som nezbadal, kedy ste prišli…Úplne presne, vynikajúco, mám rád dochvíľnych ľudí.“ Hoci bolo príjemných až chladivých pätnásť stupňov nad nulou, pán Eckert sa potil. „Ako ste dokázali takto ma prekvapiť?“ „Viete, nie som si celkom istý“: pán Eckert preglgol. Autobus číslo tridsaťsedem rušil jeho prehovor štartovaním. Navyše pod mostom štebotali lastovičky, asi bude pršať. Zvýšil hlas „mávam chvíle, keď som rýchlejší než svetlo.“ dokončil, pričom sa zo všetkých síl snažil nemyslieť na stovky fotografií, na ktorých nebol.