Je mi zima. Pochmúrne počasie akoby presne vystihlo moju náladu. Kmene stromov sa zohýbajú pod náporom silného vetra. „Že stromy,“ napadá ma. Niekoľko zúbožených hrčovitých výrastkov uprostred betónovej džungle. Niečo zapraskalo. To sa láme vysušený červotočmi prevŕtaný kmeň zakrslého topoľa po mojej pravici. „He, že pravici,“ napadá ma. To čo mi zostalo z pravej končatiny sa už dávno nedá nazývať rukou. Odporný kýpeť. Päsť na oko. Presne ako ten zlomený kmeň stromu. Nikdy viac z neho nebudú padať listy.
Pristihujem sa ako sa už asi po miliónty raz utápam v sebaľútosti. Protivím sa sám sebe. „Nie, takto už nemôžem ďalej. Nechcem takto žiť.“
Vychádzam z podchodu v ktorom som stál, aby som nebol premočený od hlavý až po päty. Nepomohlo. Cez deravú striešku na mňa dopadali studené kvapky a nepríjemne sa pri tom zarezávali do skrehnutého tela.
„Koho trápi mrzák?“ pýtam sa sám seba.
„Nikoho. Prečo by aj mal,“ odpovedá mi tichý hlások vnútri.
Kráčam po chodníku. Do tváre mi šľahá studený vietor a celý mrznem, ale aj tak sa snažím nestúpiť na žiadnu prasklinu v betóne.
„Si taký patetický. Chce sa mi z teba grcať.“
Snažím sa nepočúvať ten hlas vo vetre. Jasne, že viem, že to nie je hlas vetra. Nie som až taký hlupák. „Ale si. Si sprostý. Pozri sa na seba. Čo ty komu môžeš dať? Úbožiak.“
„Diana!“ pred očami mi prebleskol známy obraz. „Áno, Diana! Ona videla vo mne viac. Nielen vychudnutého mrzáčika s jednou rukou. Ona ma dokázala presvedčiť, že nie som na svete zbytočne. Ona bola skvelá.“
„Áno, Diana bola skvelá. Ale kde je teraz, ha?“
Strkám ruku hlbšie do vrecka. „Prečo som si nevzal šál? Som hlupák a tvrdohlavec,“ nechcem počuť vyslovenú otázku.
„TAK KDE JE! Netvár sa, že nevieš. Vieš to veľmi dobre. Najlepšie ako sa len dá. Bol si predsa pri tom…“
„To nie je pravda. Nebol!“ Nechcem počúvať tie klamstvá.
„Ale no tááák. Načo sa tu hráš? Nielenže si bol vtedy pri tom. Nebol si len obyčajný divák. Ty si bol príčina, prečo sa to stalo.“
„Nebola to moja vina. Ja za nič nemôžem. Nestalo sa to kvôli mne,“ opakujem si stále dookola.
„Sám tomu neveríš. Len si spomeň. Pohádali ste sa. Nechcel si ísť na operáciu aj keď ti mohla vrátiť ruku. Bál si sa, že si ťa nebude všímať, keď budeš ‚kompletný’. Pohádal si sa s ňou a potom si utiekol. Vždy utekáš, pretože si zbabelec!“
„Nie nebudem to počúvať!“ kričím do vetra a pri tom si tlačím zdravú ruku na jedno ucho a amputovanú na druhé. Kričím a utekám. Neviem kam, nepozerám sa na cestu.
„Ale, ale. Maličký sa nám nahneval,“ znie mi posmešný hlas v hlave.
„Si nahnevaný?! Ale nie DOSŤ!!!“ hlas už takmer buráca. Zastavujem sa a padám do kolien ako by ma niekto zrazil k zemi dobre miereným úderom.
„Nie dosť. Nehneváš sa na mňa. To predsa vieš. Cítiš hnev voči sebe samému.“
„Pamätáš sa ako to bolo ďalej? Len spomínaj.“
Kľačím. Hlavu skláňam až k zemi. Tlačím ju medzi štrk na chodníku a v mozgu mi prebleskujú momentky z tej osudnej chvíle.
„Vybehol si na ulicu uprostred noci. Nechal si sa unášať hnevom. Bežal si presne ako teraz. Nestaral si sa kam. Chcel si iba dostať zo seba všetku tú nenávisť…“
„Nakoniec ťa to prešlo. Ako vždy. Opäť si išiel na ten hlúpy most. Ako vždy. Nechcel si naozaj skočiť. Na to si bol vždy príliš zbabelý. Ale ona to nevedela. Vedela len to, že vždy chodíš k svojmu mostu, keď si plný horkosti a potrebuješ si uľaviť. Lenže tentokrát to bolo iné. Tá hádka bola fakt drsná a ona sa zľakla, že urobíš niečo hlúpe. Aká irónia, keby si nebol zbabelec a urobil to, mohla teraz žiť.“
„Nie. Prosím ťa, nechcem to ďalej počúvať…“ utápam sa v mori sĺz.
„Musíš to počúvať. A budeš,“ Hlas znie nekompromisne.
„Ne- nebola to moja..“ záchvat plaču mi nedovolí dokončiť vetu.
„Stál si na zábradlí a pozeral dole. Nechcel si skočiť. Na to si nemal nikdy dosť odvahy. Ale ona to nevedela.“ Hlas sa priam vyžíva v mojej bolesti.
„Tá hádka bola fakt drsná a keď ťa vtedy zbadala stojaceho na zábradlí. Pod tebou len masy ľadovej vody, napadlo ju len jediné. Nevšimla si auto idúce oproti nej.“
„NIEEEEE!“ Ten hrdelný výkrik akoby nevyšiel z mojich zúbožených pľúc.
„Ty si za to nemohol. Odkiaľ si mal vedieť, že za tebou pobeží. Ako si mal tušiť, že zrovna vtedy pôjde prázdnou ulicou to auto? Kto mohol predvídať, že si ho nevšimne?“
„Nie ty si to nemohol vedieť,“ hlas znel skoro nežne. Upokojujúco, chlácholivo. „Nemohol si s tým nič robiť, ale mohol si tomu predísť. Keby si hneď nabral odvahu a urobil to, na čo si sa vždy odhodlával. Keby si nerozmýšľal a rovno konal, ona mohla žiť. Popíjala by teraz kávu a na nohách by mala obuté tie rozkošné papučky, čo si jej daroval na Vianoce. Ale to sa už nikdy nestane. Nemôžeš to nijako zmeniť. Ani odčiniť.“ „Keby som to tak mohol zmeniť.“
„Možno…možno keby si našiel odvahu na to, čo si toľkokrát nedokázal. Možno by si ju znova uvidel.“
„Urobil by som čokoľvek, aby som bol s ňou. Aj keby len na okamih.“
„Čokoľvek? Tak zdvihni hlavu.“
Odtrhol som pohľad od zeme a obzrel sa okolo seba. Srdce sa mi zastavilo.
„Ten most.“ Stál, teda kľačal som na tom mieste kde Dianu zrazilo auto.
„Možno keby nájdeš v sebe odvahu na to, čo si nedokázal toľkokrát predtým…,“ zneli mi v ušiach tie slová. Stále dookola. Postavil som sa a tackavým krokom prešiel k zábradliu. Presne na to miesto, kde som vtedy stál.
„Nie presne,“ ozval sa mi hlas v hlave takmer šepotom.
„Nie, nie presne,“ zachytil som sa ľavou rukou stĺpu a vyliezol na zábradlie. Pohľad som uprel do víriacich más vody pod sebou. Dovtedy mi hlavou behalo milión myšlienok, no teraz som mal myseľ úplne čistú a jasnú. Zrazu som vedel, čo chcem. Zaryl som pohľad do spenenej hladiny rieky pod sebou a…na okamih som prestal dýchať. Medzi spenenou olejnatou vodou som zazrel Dianinu usmievajúcu sa tvár. Telom sa mi rozbehli potôčiky horúčavy a stuhnuté telo sa pohlo vpred. Ako som padal dole, z pier mi splynulo jediné slovo: „možno“.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
