Kráčali bez slov, dlhou tichou chodbou bez okien, kým neprišli k ťažkým oceľovým dverám.
„Ak vám môžem poradiť,“ zašepkal zriadenec, „ nepredlžujte to. Oslabuje sa tým odhodlanie.“
Pozrela naňho kamenným pohľadom predátora a on jej vrátil slabý, opovržlivý úsmev, doplnený nenávistný zábleskom v očiach. V tej chvíli však nenávidela ľudí viac ako boli oni kedy schopní a on to pochopil. Sklopil zrak, ustúpiac mrazivému zavrčaniu a vpustil ju do veľkej cely.
Vošla dnu a za dverami, ktoré sa za ňou okamžite zatvorili, zostala stáť. Nervozita, ktorá jej rozvibrovala vnútornosti, prerazila na povrch. V snahe aspoň na okamih oddialiť moment stretnutia, mihla očami po miestnosti.
Pôsobila ponuro a prázdno. Presne tak ako má poriadna cela smrti
pôsobiť. Sivé betónové steny boli holé, studené, s nedefinovateľnými
mapami.
Keby to bolo útulnejšie, bolo by človeku viac ľúto, že sa musí s týmto
svetom rozlúčiť? Prebehla jej hlavou absurdná myšlienka. Možno by to tu
mohli aspoň vymaľovať?
Zamatový záves svetla, padajúci z úzkeho okna pod stropom na stene oproti, ju trochu oslepoval. Pod ním bol hrubými reťazami prikovaný k stene jej syn. Dlane jej zvlhli.
„Mama,“ zafňukal chlapec a veľká slza sa mu spustila po líci k hornej pere. Jazykom ju stiahol do úst, akoby sa za ňu hanbil. Kľačal na kolenách, nachýlený k nej, s rukami spútanými za chrbtom a kovovým obojkom na krku. Z obojku a pút na rukách sa vinuli hrubé strieborné reťaze.
„Som tu,“ vzdychla s bolestným výrazom a hlas sa jej zatriasol tlmenou úzkosťou.
„Mama, musíš ma odtiaľto odviezť,“ vzlykal s prosbou v očiach.
Naprázdno prehltla a na okamih zadržala dych.
„Nemôžem…, zabil si…“ zašepkala, trasúc sa hrôzou. „Keby len zabil. Ty si ich…,“ hlas jej zlyhal od hnusu a sklamania.
„Nechcel som… bol som …bola to chyba…,“ koktal nepresvedčivo, uhýbajúc pohľadom.
Takmer cítila nenávisť, zlobu a strach, vyžarujúce z celej jeho podstaty.
„Poznáš zákony,“ zavrčala už pevnejšie. Prešla pár krokov a zastavila sa. Zavládlo ticho, prerušované len jeho zrýchleným dychom.
Pokľakla a rukami mu nežne zotrela z tváre slzy a pot. Jemne mu prihladila vlasy a láskyplne pozrela do krvou podliatych očí. Nemala silu povedať niečo povzbudivé ani upokojujúce. Jej syn bol takmer ešte dieťa. Dieťa bezohľadné, kruté a sústredené na seba, považujúce sa za stred vesmíru.
Opäť sa postavila, sledovaná jeho chmúrnym pohľadom a aby ukryla muky a zúfalstvo, obrátila tvár do okna. Náhle to už nevydržala. Hrdelné vytie, dokresľujúce mieru jej zúfalstva, zaplavilo miestnosť, ako mohutná morská vlna, nedovoľujúca im dýchať.
„Môžeš ma odtiaľto dostať. Môžeš trest odložiť o rok, aby si našla dôkazy, že som nevinný,“ vyrušil ju chlapec, v snahe oklamať nezvratný osud, zneužiť jej city, oslobodiť sa z pasce.
„Boli to len ľudia,“ chrčal prerývane s opovrhnutím.
„Nie si nevinný. Keby si mal čo len najmenší dôvod… Aj malicherný… Ani by si tu možno nebol,“ zasyčala v bezmocnej zlosti a odpore. „Keby si ich zabil za to, že ťa vyrušovali, zavadzali ti, alebo sa len omylom dostali do tvojej blízkosti, vedela by som s tým niečo urobiť. Ty si ich však musel vyhľadávať, organizovať poľovačky, prepady spiacich dedín…,“ stíchla, aby nabrala do pľúc vzduch páchnuci dezinfekčnými prostriedkami a nabitý uvoľnenými emóciami.
“Teraz tu kľačíš so spútanými rukami a obojkom na krku ako zviera postihnuté besnotou…“ hlas jej preskočil a slza v hrdle nedovolila pokračovať. „Už to nikdy neurobím. Potrestaj ma, vydeď, zatvor doma, zamuruj na sto rokov, čokoľvek,“ modlikal, bojujúc s reťazami, ktoré mu nedovolili vstať. „Vieš, že to nejde,“ vydýchla takmer prívetivo. „Vieš čo musím urobiť,“ hlesla takmer nehlučne, sama vystrašená tou vetou. „Nie,“ otvoril v údese doširoka oči. „To nemôžeš. Nesmieš. Nechcem zomrieť, ešte nie. Musíš mi dať ešte šancu, polepším sa, sľubujem,..“ rozkašľal sa, zadúšajúc sa slzami, stekajúcimi mu dolu hrdlom.
„Ak to neurobím, doplatia na to všetci, ktorých milujeme,“ prerušila ho, chvejúcim sa hlasom. „Rodiny tvojich obetí dostanú právo na odplatu a prepukne vojna. Stále je dosť ľudí, ktorí čakajú len na to. Ich strach a nenávisť k nám, sú držané len slabými opratami zákonov.
A ty si ich potrhal. V mojich rukách skončili tie potrhané konce a ja ich teraz musím pospájať.“ Stíchla a o krok ustúpila.
„Nedovolím, aby sa vrátili staré časy,“ stvrdli jej svaly na tvári. „Musím chrániť ostatných. Tvojich bratov, sestry… Aj otca,“ dodala s kratučkým zaváhaním.
„Bože, bol si jeho obľúbený,“ šepla, so zahmleným pohľadom, pri spomienke na dve postavy, naháňajúce sa po labyrinte z vtáčieho zobu. „Vyhrali by sme,“ vykríkol. „Sme mocnejší, rýchlejší,…“
„A drsnejší?“ skočila mu do reči. „Sme dravce, nie netvory,“ zaškrípala zubami, snažiac sa prekonať tlak na prsiach, prekážajúci jej v dýchaní.
„Mali by sa pred nami plaziť.“ Svaly na krku sa mu napli a ostré špicáky trochu vysunuli. „Som tvoj syn… Aj mňa musíš chrániť… Som ešte mladý… Ty si ma vychovala,“ vyrážal kvílivé výkriky, v snahe presvedčiť a zlomiť jej odhodlanie.
Prudký nával nevoľnosti ju takmer zrazil k zemi. Privrela oči, z ktorých sa vyliali slzy.
Áno, cítila vinu. Vinu, ktorej sa obávajú všetky matky sveta. Vinu z toho, že z ich lona vzišlo zlo. Zlo, ktoré napriek jeho odmietaniu milujú.
Pretože ona svojho syna milovala, navzdory jeho zvrhlosti. Už dávno tušila a potom aj vedela o zverstvách, ktorých sa dopúšťal na svojich obetiach. Nedokázala to v ňom potlačiť, spútať ani zastaviť. Zlyhala. Nevedela ako, prečo a kde sa stala chyba a hoci okolie ju zo zlyhania nikdy nahlas neobviní, ona si ho nikdy neodpustí.
„Do kedy?“ schladol jej pohľad. Čo myslíš, do kedy by som ťa mala chrániť? Vysvetľovať veci, ktoré sú jasné aj malému dieťaťu? Apelovať na česť, láskavosť, silu vzoprieť sa neprirodzeným chtíčom?“ Roztiahla prsty a dlane si priložila k spánkovým kostiam.
Bože, nedokážem to? Zovrela pery, zhlboka sa nadýchla a siahla po rukoväti meča, zasunutého v puzdre pripevnenom na chrbte. Zahatala myšlienkam priechod a silným švihnutím mu odsekla hlavu. Potom s tupým výrazom nemo civela na neúplné telo, kľačiace na kolenách, šikmo naklonené nad podlahou. Bezduchý trup visel na reťazi, pridržovaný obojkom, obopínajúcim mu krk a z otvorenej rany stekala po ňom tmavá, lepkavá krv.
Meč jej vykĺzol z ruky a pri dopade na podlahu hlasno zazvonil. Tiež padla na kolená a telom jej prebehol kŕč bolesti. Činnosť mozgu sa neochotne obnovila. Až potom prišli slzy. Plné žiaľu, oslobodzujúce, vyplavujúce dusivé vlny utrpenia, zo straty syna, netvora, ktorého mohla popraviť podľa zákona len ona, jeho vlastná matka. Taký bol zákon.
Dych sa jej uvoľnil a prudko sa vlniaca hruď upokojila. Po hodnej chvíli vyšla z cely.
Sadla si na pripravené kreslo a na líce pod ľavým okom, si nechala vytetovať od zriadenca veľkú modrú slzu. Taká bola tradícia.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
