Nikdy nemal rád zmenu. Práve preto sa i dnes neskoro večer vybral tou istou cestou ako vždy. Lialo ako z krhly, no rozhodol sa, že nepôjde autobusom. Koniec koncov to nebolo až tak ďaleko. Zababušený v teplej vetrovke s kapucňou na hlave kráčal po vyľudnených uliciach. Pouličné lampy vytvárali vo svojom okolí ostrovčeky svetla a dažďové kvapky sa v ich žiare ligotali ako malé kúsky diamantov. Kráčal pritisnutý pri výkladoch, vyhýbajúc sa spŕške kvapiek, ktorú z mlák na chodník rozstrekovali autá prechádzajúce okolo. Už len pár metrov a bude doma. V teple a v bezpečí. Svetlá reflektorov, zvuk kolies na mokrej vozovke a ďalšie auto zmizne v tme.
X X X
Muž v čiernom kabáte s vyhrnutým golierom až po bradu sa skryl pred reflektormi oproti idúceho auta. Nechcel predsa, aby ho zbadal. Sledovali tohto chlapca už vyše pol roka a stále si neboli istí, či je to on. Usmial sa. Dnes sa to však určite dozvedia. Ten plán vymyslel on sám! Niekedy musel žasnúť nad svojou inteligenciou. Chlapec sa mu skoro stratil z dohľadu, a tak pridal do kroku. Ani sa veľmi nečudoval, že ten fagan ešte neprišiel na to, kým je. Za ten polrok, čo z neho takmer vôbec nespustil oči, zistil, že je až priveľmi opatrný a puntičkársky a jeho život je taký nudný, až mal chuť si odrezať ucho, len aby sa dačo dialo. Začínal chápať počínanie Van Gogha.
„Bože!“ vzdychol si. „Ten chlapec je posraný ešte aj z obyčajnej tmy.“
X X X
Keď prechádzal popred tmavú bočnú uličku, začul akési zvuky. Podišiel bližšie a uvidel troch mužov, ako sa skláňajú nad postavou ležiacou na zemi a dávajú jej pocítiť silu svojich kopancov. Srdce sa mu rozbúchalo tak rýchlo a silno, až mal pocit, že mu každú chvíľu vyskočí z hrude a samo sa dá na útek. Zovrelo mu žalúdok. Mal si hľadieť svojho, ako to robil vždy, no tentoraz mu to nedalo. Nerozumel tomu. Netušil, čo sa to s ním deje. Nikdy nebol odvážny. Bol nekonfliktný, s nikým sa neškriepil, ani sa nikdy nebil. Podľa tejto typológie mal vziať nohy na plecia a utekať kadeľahšie. No niečo mu v tom zabránilo. Možno sa v ňom prebudila odvaha, možno hlúposť, a možno v každom z nás kdesi hlboko drieme hrdina. Alebo bol len zblbnutý z tých amerických filmov a seriálov, v ktorých sa hlavná postava vždy postaví proti zlu a zo všetkého vyviazne živá a zdravá.
„Nechajte ho!“ zakričal najodvážnejšie ako vedel, no sám počul, ako sa mu hlas trasie a jeho výkrik znie ako štebot zraneného vtáčaťa.
Keď sa traja chlapi otočili k nemu, vyschlo mu v hrdle a žalúdok mu zovrelo tak, až mal pocit, že sa povracia.
„Zavolal som políciu. Každú chvíľu sú tu,“ vykríkol po druhýkrát, dúfajúc, že ich tým zastraší.
„Prečo som vlastne nezavolal políciu,“ zúfal si v duchu.
Zhlboka vdychoval studený vlhký vzduch a nebol schopný urobiť jediný krok. Siluety troch mužov sa zatiaľ približovali k nemu. Svetlo z ulice im osvetlilo tváre. Žiaril im na nich úsmev a z chladných očí sálala škodoradosť a opovrhnutie.
„Čo chceš!“ vyštekol na neho najväčší z nich a bez varovania mu vrazil do nosa.
Zvalil sa na zem a schúlil sa do klbka, brániac sa pred dorážajúcimi kopancami a buchnátmi. V uličke sa ozýval odporný slizký smiech a jeho bolestivé stonanie. Cítil vôňu vlhkého asfaltu, ku ktorému sa tisol celým svojim telom, akoby ho mal zachrániť, zatiaľ čo mu teplá krv stekala po tvári. Šok mu rozbúchal srdce a zrazu sa mu všetko zdalo ako vo sne. Toto predsa nemôže byť pravda. To sa nemôže diať. Začul plechový zvuk. Otvoril oči a cez ruky, ktorými si bránil tvár, uvidel nôž, vyskakovačku.
„Ukážem mu, ako u nás nakladáme s hrdinami,“ zaškeril sa najväčší z chlapov a oči sa mu zaleskli od zvrátenej radosti.
Vedel, že toto je jeho koniec. Nechcel zomrieť. Mal ešte celý život pred sebou, toľko toho ešte nezažil. Zacítil, ako mu čepeľ vniká cez kožu až do mäsa. Ostrá pálivá bolesť mu pohltila celé telo a po nej nasledovala ešte ďalšia a ďalšia. Nakoniec všetko utíchlo. Počul len tlkot svojho srdca. Bum, bum… Bum, bum. Stále pomalší, stále slabší. Bum, bum. Zavrel oči a jeho myseľ sa ponorila do temnoty.
X X X
„Dobre, to stačilo!“ skríkol chlap v hnedom kabáte, ktorý len pred chvíľou ležal v kaluži krvi opodiaľ.
„A kde sú naše peniaze?!“ spýtal sa jeden z útočníkov a pevnejšie zovrel rukoväť noža.
„Tu máte. A vypadnite. Je mi z vás zle!“ okríkol ich a vtlačil mu do ruky balíček bankoviek.
„Vďaka! Možno by sme to urobili aj zadarmo, keby sme vedeli, že to bude taký ufňukanec,“ zasmial sa, oblizol si pery a s úsmevom sa pozrel na svojich kumpánov.
„Zmiznite,“ znechutene na nich zagánil chlap v plášti.
Chvíľku potom ako útočníci s dobrou náladou zmizli v tme, sa v slabom kruhu svetla pred bočnou uličkou objavil ďalší muž. Podišiel bližšie k dobodanému telu a pozrel na svojho spoločníka.
„Dobre,“ ozval sa. „Uvidíme, či je to on.“
„A čo ak nie je?“ pozrel na neho neveriacky jeho spoločník. „To ťa netrápi, že si možno zabil nevinného človeka?“
Muž v čiernom kabáte s vyhrnutým golierom sa zasmial. „Sledoval som ho pol roka. Môžeš zabiť niekoho, kto nežije?“
Jeho spoločník znechutene potriasol hlavou.
X X X
Dažďové kvapky nemilosrdne padali na jeho telo a miešali sa s krvavou mlákou pod ním.
Zhlboka sa nadýchol a zastonal od bolesti.
„Čo sa to stalo?“ nechápal.
Potláčajúc bolesť sa s námahou posadil. Uvedomil si, čoho bol svedkom, dych sa mu zrýchlil a srdce rozbúchalo ako veľký zvon. Pozrel sa k miestu, kde pred chvíľou ležalo dobité telo, ale v tomto momente bola ulička prázdna.
„Tak toto je vďaka,“ vzdychol si nahnevane.
Opierajúc sa rukami o múr sa pozviechal zo zeme a zamieril domov. Bol ako v tranze. Zo svojej cesty si pamätal len určité útržky. Mokrú ulicu, schody do svojho jednoizbového bytu, tak známe dvere a zakrvavená tvár pred zrkadlom, keď si prezeral zranenia.
Sadol si na posteľ vo svojej izbe. Načúval bubnovaniu neutíchajúceho dažďa a kvapky z mokrých šiat tvorili na koberci pod ním malú tmavú mláku. Mokré vlasy mu padali do očí a v rukách držal svoje zakrvavené šaty, nevediac z nich spustiť oči.
„Toto je len sen. Je to len sen,“ opakoval si stále dookola.
Zrazu sa mykol. Pred ním stál muž v čiernom kabáte s bielymi krátkymi vlasmi a čierne prázdne oči upieral naňho.
„Kto ste?“ vydýchol. „A ako ste sa sem dostali?“
„Som ten, čo pozná odpovede na tvoje otázky,“ prehovoril chlap a na tvári sa mu objavil slizký úsmev.
„Kto ste!?“ skríkol ešte raz a od hnevu zovrel päste pripravený sa brániť proti tomuto votrelcovi.
„Nechcem ti ublížiť. Viem, čo sa ti stalo a chápem, že si rozrušený, ale musíš sa upokojiť.“
„Upokojiť?! Mám sa upokojiť?! “ skríkol na cudzinca.
„Vidíte moju tvár? Pred chvíľou som mal zlomený nos a určite niekoľko tržných rán na tvári. Teraz na nej nemám ani ranku.“
Vyhrnul si rolák a ukázal na brucho a hruď. „Bodli ma nožom najmenej trikrát a jediné, čo mi po tých ranách zostalo, sú malé jazvy. Jasné, že som rozrušený!“
„Chápem.“
„Chápete?! Ako to môžete chápať?!“
„Patrím ku skupine, ktorá sa stará o takých ľudí, ako si ty. Pomáhame im naplniť svoj osud.“
„Ľudí ako som ja? Ich osud? Čo to tu trepete?“
„Poviem ti jeden prastarý príbeh. Príbeh o skupine piatich ochrancov. Možno je to pravda a možno iba legenda. Bola im daná moc. Moc, ktorú mali využiť na ochranu nevinných a bezmocných, na presadzovanie spravodlivosti, na boj proti zlu. Ich potomkovia zdedili túto moc i poslanie. Aj ty si potomkom jedného z nich. Máš vzácny dar. Tvoje telo sa dokáže uzdraviť oveľa rýchlejšie ako telo obyčajného človeka.“
„To znamená, že… že som nesmrteľný?“ spýtal sa už pokojnejšie, nespúšťajúc zvedavý pohľad z cudzinca pred sebou.
„Kdeže,“ zasmial sa chlap. „Dokážeš sa len rýchlejšie regenerovať. No ak ti niekto odsekne hlavu, tak to nerozchodíš!“
„A ako ste vedeli, že som to práve ja?“
„Tvoj otec patril kedysi k nám. No potom zmizol a s ním aj ty. Trvalo nám to, no nakoniec sme ťa našli.“
„Vy ste poznali môjho otca?“
„Áno, no to teraz nie je dôležité. Prišiel som za tebou, aby som ti ponúkol našu pomoc. Nemusíš to prijať, ale ver mi, lepšie urobíš, ak povieš áno. Dobre sa o teba postaráme a naučíme ťa všetko, čo potrebuješ, aby si naplnil svoje poslanie.“
Nebol hlupák a vedel čítať medzi riadkami. Z tohto chlapa mal husiu kožu. Mal iba jednu možnosť.
„Dobre. Platí,“ povedal nakoniec a pokúsil sa o úsmev. Aspoň sa dozviem niečo o svojom otcovi, pomyslel si.
X X X
Muž v dlhom čiernom kabáte vyšiel do studenej noci. Striasol zo seba chlad a vyhrnul si golier, aby sa aspoň ako tak ochránil pred stále neutíchajúcim dažďom. Nastúpil do čiernej limuzíny značky mercedes, ktorá na neho čakala pred vchodom a usadil sa vedľa postaršieho muža s prešedivenými vlasmi.
„Tak čo? Presvedčil si ho?“ spýtal sa muž čakajúci v aute.
„Samozrejme,“ prikývol druhý.
„Hodí sa na tú prácu?“
„Sám som ho vybral.“
„Nič netuší?“
„Nie. Urobí čo mu povieme. Presvedčíme ho, že to musí urobiť pre dobro krajiny. Sledoval som ho dlho. Dá sa ľahko ovplyvniť. Bude skvelým prírastkom do našej agentúry.“
„Dobre. Dobre,“ prikývol postarší muž a zadíval sa do usmoklenej noci, ktorá sa rozprestierala za oknom idúceho auta.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.