Zasunul zásobník do pažby zbrane a trhnutím hlavne vsunul prvý náboj
do
komory. V núdzi poznáš priateľa, zaškeril sa. Ten jeho vážil
dobré dve kilá a hrdil sa menom Desert Eagle.
Prvým overeným faktom zostáva, že epidémia vypukla prakticky naraz na
dvoch
miestach, v bezpečnostnej agentúre a v nemocnici. Postihla väčšinu
zamestnancov agentúry, vrátane vedenia, v nemocnici bolo nakazených
niekoľko lekárov a sestričiek. Všetky prípady mali len jeden spoločný
príznak – ukrutný zápach.
„Poviem ti hádanku. Lieta to okolo stropu a nemôže si to
sadnúť.“
„Krokodíl?“ „Nie. Máš ešte jednu možnosť.“ „Vrtuľník na
šnúrku.“ „Nie. Lampolet nesedavý.“
„Konečne. Konečne,“ vydýchla si. „Všetko je už tak, ako má byť.
Už
tri mesiace ma preklínajú a zatracujú, len aby som im neunikla.“
Hladkala
knihu po obale. „Našťastie som ťa našla a teraz sa mi už nemôže
nič
stať. Nik ani netuší, že som teraz vo veži. Všetko dobre dopadlo.“
V prvých rokoch invázie sa šediváci nezastavili pred nijakou
taktikou,
ktorá mohla pomôcť poraziť ľudstvo – od orbitálneho bombardovania
štiepnymi náložami, až po biologické zbrane rozprašované z vrchných
vrstiev atmosféry. Ľudské kolónie v slnečnej sústave síce porazili a
obsadili, ale Zem, kolíska ľudstva, sa ubránila a stále odolávala.
Posledných niekoľko rokov šediváci akoby však ustúpili od plánu
pr…
„Ha, há!“ nedal sa kráľ a uskočil pred mečom, ktorým naňho
útočil
šašo. Skoro sa mi domotali šnúrky, ale zvládol som aj elegantnú piruetu
a
potom zákerný skok panovníka za chrbát dvorného blázna. Šklbnutím
nitky
som do kráľovej ruky vložil nôž a zahnal som sa.
V jednej chvíli som prišiel o všetko, celý svet, ktorý som poznal,
rodinu, prieteľov, VŠETKO! Bol som odkázaný na blúdenie v ruinách,
ako
prízrak, na bezmocné škrípanie zubami a prehĺtanie sĺz. Možno sa
ešte
niekto zachránil? Možno som jediný, ktorý prežil- pravdu povediac, hovno
ma
to zaujíma.
„Auuu!!! Ty prekliata beštia!“ zreval som. Chcel som psa zo seba
zhodiť,
no bol prirýchly a ešte niekoľkokrát ma uhryzol do ruky. A vtedy som
otvoril oči. Hlava mi išla prasknúť, krv divo búšila. Hrdlo zovreté
od
smädu. Ľavá ruka mi horela v jednom ohni. Prinútil som sa zdvihnúť
hlavu
a pozrieť na ňu. Predlaktie mi pokrývala vrstva zaschnutej krvi a zo
žily
trčala striekačka.
Nasledujúca poviedka prináša do súťaže Ohnivé pero osvieženie a
poskytuje čitateľom možnosť nadhľadu a zamyslenia sa nad inými,
„profesionálnejšími“ textami. Autorka poviedky mala v čase, keď ju
napísala, osem rokov. Bol raz jeden upír a volal sa Drakula…
Keď som v meste, vždy sa rád zastavím u Poctivého Jima. Väčšina
farmárov zamieri po nákupoch do krčmy, ja volím Jimov bazár. Možno
kvôli
spomienkam na svet, aký býval, stovky užitočných aj daromných
harabúrd
vám na chvíľu zastrú rozpálené pláne Antarktídy, ktorou sa ešte za
čias môjho deda preháňali snežné skútre.
Od narodenia som vedel, že votrelci u nás doma nie sú dobré
stvorenia.
Nechceli sme ich brať na vedomie. Bola to otázka našej cti. Nič viac
nám
už nezostalo. Zvykli sme si. Nič iné sme nepoznali.
Nie, to nebolo ono. Nemalo sa to stať. Lenže už bolo neskoro a nedalo
sa
s tým už nič spraviť. Izabela sa pozrela na výsledok svojej práce.
Mačka, ktorú toľkokrát od mačaťa operovala, cvičila a pripravovala,
aby
dokázala bez mihnutia oka poslúchnuť rozkaz svojho majiteľa, jej pred
chvíľou vynadala. To rozhodne nebolo v pláne. To zviera predsa vôbec
nemalo
rozprávať!
Kalendár
„Povyprávám vám teraz, jak trpajzlíci bojuvali s elfámi. Bolo to
v devadesátóm sédmom, išól som akurát na bicygli do roboty, vtedy som
ešče nebol nezamesnaný. Tutok, jak je to pole, som ich uvidzel.
Trpajzlíci,
celá armáda. Mašíruvali smerom od Krupej. Povím vám, já som kukal jak
puk. A vtedy hen, od Kátlovéc, druhý regiment. Zlézol som z bicygla,
reku,
dočkám, čo bude.
Na zimný slnovrat 2012 sa ako obvykle zišlo zopár pohanských nadšencov
na
vrcholkoch hôr, aby vykonali spoločné rituálne obrady. V tú noc sa mi
nedarilo zaspať, skoro ráno som zobral ťažký batoh a prvým ranným
autobusom vyrazil do zimných hôr. Vo vzduchu vyselo nebezpečie
prorokované
nafetovanými jasnovidcami a prorokmi od najstarších dôb. Prekliatie,
ktoré
si nesieme ako balvan na chrbte od chvíle ako sme osídlili p…
Znova snežilo. Minul zle osvetlenú uličku, z ktorej vystúpila bledá
krásavica s červenou perou, vyzývavo sa naňho usmiala a vystrčila
boky.
Sarazin naznačil poklonu, ale ženu elegantne obišiel. Pre ženy
predávajúce
svoje telo existujú mnohé nelichotivé pomenovania, ale Sarazin ich vždy
nazýval dámami – muži si nedokážu predstaviť, ako ťažké to
majú,
preto trocha úcty nikdy nie príliš. Rovnako pre mužov využ…
Už nevládze. Pľúca mu vypovedali. Z okna tejto zavšivenej kúpeľne sa
mu
naskytne pohľad na spiace mesto. Decembrové, popraškom osypané mesto.
Padajúce biele vločky jemne narážajú o sklo okna. Konečne trošku
kľudu.
Svaly sa mu uvoľnili. Začne trochu miernejšie dýchať. Zavrie oči.
V kúpeľni je tma. Zhlboka sa nadýchne. Kľud. Pocit bezpečia. Čo?! Čo
to?
Už ide! To bezmenné pradávne stvorenie. Prepadla ho hrôza!…
Už je to piaty deň našej výpravy. Včera sme vystúpili na tretí
najvyšší vrch tunajšieho okolia. Výstup po neoznačených chodníkoch
bol
dlhý a riadne sme sa pri ňom spotili. Na vrchole sme zastihli zapadajúce
slnko. Ivan tu už bol pred mnohými rokmi a tak vedel, že z druhej strany
hory je previs a v ňom jaskyňa. Ideálne miesto pre táborisko. Tá
strana
hory však bola strmšia ako stena. Spustili sme sa teda lanami a natr…
…čierna je farba našich dní a pustých nocí. Nocí, čo
prežiarené
umelým červeným svetlom stekajú na mesto a vypaľujú do ľudí
prázdnotu.
Sivé prízraky, s bielymi prázdnymi očami, míňajú vás na ulici a do
srdca sa vkráda železná nepríčetnosť. To radšej nechodiť von…
…veď
ani nechodím, len dnes som musel. Musel som zliezť zo siedmeho poschodia,
lebo
ubytovne pre fóliové typy, ako som ja, výťah nemajú. …
Čaf sused. Som ten vozíčkar, čo býva oproti tebe. Požičal som si na
pár
dní tvoje telo. Asi si z toho zmätený, ale nejde o nič zložité.
Trochu
mágie a trochu amatérskej chirurgie. Aby si sa nenudil, nechal som ti oko
a
pustil telku. K oku som prirobil aj také chápadielko, ktorým si môžeš
prepínať kanály. Veľmi sa ale nemykaj, aby si neprevrhol misku. Občas
sa
celý do nej ponor. Poplávaj si vo výživnom roztoku, ab…
Sedel pri okne svojej kancelárie a hľadel na areál pomaly sa strácajúci
vo
večernom šere. Zapadajúce slnko premenilo parčíky, terasy, lavičky a
schodiská na labyrint svetiel a tieňov. Svet zdrsnel, každá nerovnosť
získala spolu s tieňom aj nádych dramatičnosti. Tmavé zákutia
rozťahovali pazúre a vytláčali ustupujúce slnečné lúče. Súmračná
obloha s krvavo sfarbenými oblakmi sa zrkadlila na sklenených
mozaikác…
Dnes po západe slnka bolo ukončené hlasovanie za víťaznú poviedku
súťaže Ohnivé pero Q1 2009. Víťazka získava knihy vo
podľa vlastného výberu v hodnote 80 € (2410 Sk) z kníhkupectva
Brloh alebo, tiež podľa vlastného výberu,
finančnú čiastku 60 € (1808 Sk). | Poviedky kola Q1 2009
Nikdy nemal rád zmenu. Práve preto sa i dnes neskoro večer vybral tou
istou
cestou ako vždy. Lialo ako z krhly, no rozhodol sa, že nepôjde
autobusom.
Koniec koncov to nebolo až tak ďaleko. Zababušený v teplej vetrovke
s kapucňou na hlave kráčal po vyľudnených uliciach. Pouličné lampy
vytvárali vo svojom okolí ostrovčeky svetla a dažďové kvapky sa v ich
žiare ligotali ako malé kúsky diamantov. Kráčal pritisnutý pr…
Posledných osem liet strávil tu, v Lendaku. Všetci sa starali len o seba
a
pokiaľ človek pracoval a nevytváral konflikty, mal pokoj. Bol tichý a
s nikým neudržiaval priateľské vzťahy, no nik sa naňho ani nemohol
ponosovať. Vedeli, že je tak trochu čudák, ale na prácu svojho šustra
nedali dopustiť a to, že s nikým nepreriekol ani slovo, pokiaľ nemusel,
žil za dedinou a i jeho zvláštny prízvuk prechádzali len mrdnut…
Armuel bol jedným z mnohých pracovníkov NEBO&COMPANY s.r.o.,
obyčajná
sivá myška medzi anjelmi a jeho jedinou povinnosťou bolo odprevádzanie
duší nebožtíkov k veľkému tunelu; kde ich následne preberali
takzvaní
odprevádzači. Ako anjel nebol veľmi pekný- asi preto sa mu vyhýbali
všetky
povýšenia- ale nezaraďoval sa medzi škaredých – keby bol škaredý
mohol
by sa uchádzať o horúce miestečko na pobočk…
Nenávidím susedu Blaškovú. Nie je o nič horšia, ale ani o nič
lepšia
ako iní susedia a to by veru byť mohla. Naše nedobrovoľné spolužitie
prebiehalo klasicky – viete si predstaviť, ona dole, ja hore. Bol som na
tom
relatívne lepšie, lebo, poznáte to, ja polievam kvety, ona má zmáčaný
celý balkón. Ale prúser bol, že moja pivnica susedila s tou jej.
A Blašková chovala zajaca, ktorého hrdo volala „králik“. Bo…
Svet by bol nádherný, nebyť tých odporných pavúkov. Nebyť mojich
premenlivých nálad. Nebyť tvojich hlúpych poznámok na moju adresu. Až
sa
najbližšie stretneme, viem presne, čo ti poviem. Nemusíš sa báť, až
tak
to zas nebolí… Eva stála na schodoch a pozorovala okolie. V preklade
to znamenalo pozorovať takmer prázdnu ulicu, zoschnuté ihličnany,
neustále
sa otvárajúce dvere obchodu naproti.
Oziabalo ho, no i tak sa ťarbavo vyšplhal na ďalšiu kopu odpadkov
v snahe
nájsť niečo, čo by ho zahrialo. Kus dreva slúžiaci ako jediný zdroj
svetla pomaly dohasínal a on vedel, že aj túto noc strávi kdesi
v tmavom
lese premrznutý do špiku kostí. Ticho preťal chrapľavý smiech –
predstava ďalšieho rovnako záživného večera ho pobavila. Sklonil sa
nad
kopu vyhodených starých vecí a začal s triedením. Dve kostna…
Ulicu osvetľovala len jedna lampa, ktorá svietila slabým zeleným
svetlom,
občas pohasla, nikdy však nie na viac ako pár sekúnd. Lampové svetlo sa
rozlievalo až do kým nesplynulo s tmou a miestami narážalo do hŕstky
tehlových domov, ktoré boli zničené a slúžili ako útočisko narkomanov
a
niektoré sa dokonca stali brlohmi besných psov. Do tejto časti mesta už
nikto nechodil a preto sa stalo domovom tých, ktorí nechceli b…
Videl som tvoju budúcnosť. Bola jasná a zreteľná. Stál si na vysokom
kopci
a v tvári si mal zdesenie. Zem už nebola taká, ako si ju poznal. Tvoje
mesto
bolo opustené a ošarpané. Boli z neho len ruiny. Tak ako z celého
ľudstva. Všetko bolo iné. Les, do ktorého si kedysi chodieval, bol
v plameňoch a všade sa vznášal odporný puch smogu a dymu. Tráva, po
ktorej si v detstve zvykol behať, zmizla a ostala po nej len holá z…
Natasha precitla na puknutie stehennej kosti. Oči jej rezali ostré
reflektory
auta, ktoré zastalo v podstate na nej. Snažila sa pohnúť, ale na kosť
zamrznuté telo ju väznilo ako okovy. Cez pery sa jej predral takmer
nepočuteľný ston, ale vnútri kričala. Začula kroky blížiace sa
k nej.
Niečie ruky ju opatrne oprašovali od vrstvy snehu, ktorý ju od
nešťastného
pošmyknutia stihol dôkladne prikryť. Natasha nechápala význ…