Ohnivé pero Q2 2009: Tretia strana mince

Systém včasného varovania jemne zavrnel a polkruh veľkoplošných obrazoviek, dovtedy svietiacich pokojnými modro-zelenými svetlami, sa rozžiaril červenými znameniami.

„Ďalší šedivácky samovrah,“ skonštatoval Filip pokojne.

„Už som rozmýšľal čo sa deje, že tak dlho nič neskúšali,“ dodal sledujúc obrazovku pred sebou.

Jeho kľud bol úplne na mieste – celé zariadenie, od reaktora takmer pol kilometra pod povrchom Antarktídy, cez zameriavanie a laserové delo ktoré sa v týchto chvíľach práve vysúvalo do ľadovej búrky, bolo úplne automatizované. Ľudská prítomnosť bola len doplnkom, slúžiacim hlavne pocitu, že ľudia majú veci stále pod kontrolou. Aj v najhoršom prípade, ak by z nejakého dôvodu laser zo základne nachádzajúcej sa v miestach kde kedysi stávala Ruská antarktická stanica Vostok zlyhal či nezasiahol loď votrelcov, zálohu tvorili desiatky podobných staníc rozosiatych po celom povrchu Zeme. Ich radarom a detektorom neuniklo nič väčšie ako pomaranč, čo by vstúpilo do zemskej atmosféry.

To čo do atmosféry práve vstupovalo bolo podstatne väčšie ako ktorýkoľvek citrusový plod.

„Ale aspoň že nás už nebombardujú, svine mimozemské,“ súhlasil Lucas, preverujúc hlásenia reaktora, ktorý bleskovou rýchlosťou dosahoval požadované hodnoty. „Asi sa šediváci poučili že invázia na Zem nie je prechádzka rúžovým sadom a ľudstvo sa tak ľahko nevzdá. Tak zmenili taktiku, aj keď nechápem prečo práve takto. Ale kto už má rozumieť mimozemšťanom, však?

Akú majú vlastne trajektóriu?“ nadhodil po chvíli.

„Choromyseľnú,“ zaznela lakonická odpoveď. „Alebo mieria niekam medzi Káhiru a Istanbul, alebo sa mienia spáliť v atmosfére. Do minúty to bude aj tak jedno. Čo náš tokamak? Nebolo by lepšie týchto prenechať kengurám zo stanice Mawson?“

„Ani náhodou, za posledný polrok to je prvá výsadková loď a tú si nenechám ujsť,“ zaprotestoval Lucas. „Aj tak to nie je nič veľkého, že?“

„Malý výsadkový čln, možno len pre dvoch, troch šedivákov. Aj keď sú menší ako ľudia, viac ako štyria sa doňho nemôžu zmestiť.“

V prvých rokoch invázie sa šediváci nezastavili pred nijakou taktikou, ktorá mohla pomôcť poraziť ľudstvo – od orbitálneho bombardovania štiepnymi náložami, až po biologické zbrane rozprašované z vrchných vrstiev atmosféry. Ľudské kolónie v slnečnej sústave síce porazili a obsadili, ale Zem, kolíska ľudstva, sa ubránila a stále odolávala. Posledných niekoľko rokov šediváci akoby však ustúpili od plánu priamočiaro zničiť ľudstvo, a skúšali prístup iný, psychologický.

„Už zase to skúšajú,“ poznamenal Filip. „Vysielajú naprieč celým spektrom, odtiaľto až po Severný Pól.“

„Tak ich pusti, nech sa pozrieme či vymysleli niečo nové.“

Tvár z vysielania prichádzajúceho z lode v atmosfére bola nepochybne ľudská. Ženská, mladá a dokonca aj pekná. Vysielanie bolo dostatočne detailné aby bolo vidieť že žene sa na hornej pere perlia kvapôčky potu a vlasy má strapaté. Jej hlas sa chvel, možno strachom, alebo len obyčajným napätím.

„Nestrieľajte na nás, prosím,“ znela nástojčivo. „Sme ľudia, ľudia ako vy všetci na Zemi. Vojna sa skončila už dávno, šediváci boli porazení a invázia bola odrazená, to len vaše vlády vás držia v nevedomosti a svoj útlak ospravedlňujú neexistujúcou mimozemskou hrozbou. My traja na tejto palube sme slobodní ľudia čo riskujú svoje životy aby sme vám priniesli pravdu. Nezabíjajte nás a dovoľte nám pristáť! Nijakí šediváci už v slnečnej sústave nie sú…“

„Nič nového, stále to isté. Kým bombardovali, aspoň to nebolo také trápne,“ zahundral Filip. „No aj tak by som rád vedel ako to tí šediváci robia. Myslíš že ide len o sfalšované vysielanie, alebo časť ľudí nechali prežiť a teraz ich prinútili spolupracovať? Alebo sa im podarilo nejako sa infiltrovať do kolónií a presvedčiť ľudí že vyhrali, pričom ich stále z pozadia ovládajú?“

„Netuším a v každom páde im práve letí bozk matičky Zeme.“

Tokamak hlboko v podzemí zakašľal a infračervený laserový lúč si prerazil cestu smrtiacim mrazom a antarktickou búrkou. V ionosfére, vo výške takmer 300 kilometrov, sa dotkol vesmírnej lode a v jednom žiariacom záblesku ju premenil na zhluk voľných atómov, črepov a úlomkov.

xxx

Zo stanice umiestnenej v Lagrangeovom bode L1 medzi Mesiacom a Zemou bolo zničenie malej lode v ionosfére vidieť ako záblesk trvajúci len zlomok sekundy. Poručík veliaci neveľkej posádke stanice sa znechutene poškriabal na plešatejúcej hlave a vzdychol si,

„Strašní hlupáci títo aktivisti. Nehovoriac o tom, že nám robia len problémy, teraz aby sme veleniu vysvetľovali, že sme naozaj nemali možnosť ich zachytiť pred tým ako vstúpili do atmosféry a nebudeme predsa strieľať na vlastných. Nech to urobí radšej tá banda šialencov tam dole.“

Jeho zástupca zaniesol do denníka všetky údaje o práve ukončenom incidente, odoslal hlásenie veliteľstvu na Mesiaci a obrátil sa k poručíkovi.

„Ktovie čo sa pokazilo, že sa celá planéta zbláznila a uverila tým nezmyslom. Pripomína mi to príbehy z druhej Svetovej vojny, keď sa japonskí vojaci ukrytí v džungliach tichomoria odmietali vzdať ešte celé roky po vojne a neverili, že Japonsko prehralo.“

„Ale teraz ľudia vyhrali a šediváci boli porazení,“ namietol poručík, „Tieto konšpiračné teórie sú skaza, ale nikdy by som neveril, že môžu zblbnúť miliardy ľudí.“

„S tými konšpiráciami sme na tom podobne, asi to je nejaká ľudská vlastnosť,“ súhlasil zástupca, jedným okom sledujúc obrovskú modrú guľu pomaly sa otáčajúcu za oknom. „Oni si myslia že šediváci neprehrali, len sa skryli a ovládajú nás bez toho aby sme o tom vedeli. A u nás je tiež nemálo ľudí čo si myslia, že sa šediváci infiltrovali do pozemských vlád a teraz rozdúchavajú paranoju aby Zem izolovali. A ak je pravda že šediváci ovládajú technológiu neviditeľnosti, teoreticky by to možné aj bolo…“

„Dajte pokoj, Peter,“ mávol otrávene poručík rukou, „Už osem rokov od konca vojny, len samé spiknutia, stihomam a paranoja. Ľudstvo, nech je akékoľvek, si nezaslúži, aby jeho posledné dni boli vyplnené strachom pred ním samým.“

Úlohou stanice L1 bolo sledovať a obmedzovať pokusy ľudí zo Zeme preniknúť opäť do vesmíru a zničiť domnelých nepriateľov. Podružnou, ale o to smutnejšou úlohou bolo sledovať márne pokusy „mierových aktivistov“ dostať sa na Zem a oboznámiť ľudí s faktom, že vojna sa už skončila. Výsledkom boli nikdy nekončiace zoznamy lodí zničených pozemskou obranou.

xxx

Miestnosť bola temná a jediné svetlo vydával 3D projektor uprostred. Pred skupinu vážnych tvárí predstúpil hladko oholený muž s taktiež vážnou a zachmúrenou tvárou. Pohybom ruky spustil malé zariadenie a vzduch v miestnosti sa zaplnil vôňou ozónu. Vážne sa tváriaci muž zasunul do projektora kryštál a prehovoril.

„Zariadenie ktoré som spustil je najnovší model, ktorý nám zaručí úplné súkromie – bez toho aby nás mohli šediváci alebo ľudia od kolaborantskej vlády, odpočúvať. Mám pre vás totiž isté fakty a dôkazy, ktoré zmenia váš pohľad na to čo je pravda,“ muž si odkašľal a pokračoval.

„Možno pre vás bude prekvapenie, že vojna ako taká sa naozaj skončila. Ale ako sme podozrievali už celé roky, šediváci prenikli medzi vládne štruktúry – ale práveže medzi tie naše! Celé roky nás držia v klame a presvedčení že druhá časť ľudstva je pre nás nebezpečenstvo…“

Muž sa odmlčal a slová sa mu zastavili v hrdle. Na druhom konci miestnosti, za chrbtami počúvajúceho obecenstva, sa z ničoho nič zjavili tri postavy. Nevysoké, dvojruké a dvojnohé, no jednoznačne nie ľudské. Veľké hlavy na neprimerane útlych šedých telách sa skúmavo naklonili a jedna z postáv sa akoby usmiala.

Potom miestnosť zalialo žiarivé biele svetlo, ktoré prenikalo viečkami aj lebkami, a telá ľudí sa bez života zosunuli na zem.

Traja šediváci sa pustili do systematickej práce likvidácie dôkazov a zvyškov tiel ležiacich na podlahe.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

8. júna 2009
Marek Slabej