Ohnivé pero Q2 2009: Kliatby a Kniha kúziel

Dopra otvorila veľkú hrubú knihu, ktorú musela otvárať oboma rukami, ináč by to nezvládla a začala čítať:

„Zaklínam všetkých, ktorí nestoja pri mne, zaklínam veci, ktoré sú proti mne, zaklínam zvieratá, ktoré im slúžia, zaklínam stromy, ktoré im rodia a taktiež zaklínam aj toto obydlie, v ktorom proti mne snujú pasce, aby ma konečne dostali. Nech sa každá kliatba, ktorú nasmerujú na mňa, obráti proti ním a mne osoh prinesie. Všetko zlé, čo od nich príde, nech sa v dobre pre mňa obráti.“ Zabuchla prudko knihu, až sa z nej zaprášilo.

„Konečne. Konečne,“ vydýchla si. „Všetko je už tak, ako má byť. Už tri mesiace ma preklínajú a zatracujú, len aby som im neunikla.“ Hladkala knihu po obale. „Našťastie som ťa našla a teraz sa mi už nemôže nič stať. Nik ani netuší, že som teraz vo veži. Všetko dobre dopadlo.“

Vtom sa otvorili dvere za jej chrbtom a ona sa hneď k nim zvrtla.

„Čo tu robíš?“ Vo dverách sa zjavil zaklínač.

Dopra najprv nevedela čo rýchlo povedať, no napokon si uvedomila, že už sa jej po zlomení všetkých kliatob nemôže nič stať.

„Čo by som tu asi tak robila?“ spýtala sa pohŕdavo.

„Odíď odtiaľto!“ Ukázal jej zaklínač k dverám nahnevane.

„A prečo by som mala?“ Nemienila sa pohnúť z miesta.

„Ako si sa sem dostala?“ Pribehol až celkom k nej, ale ona mala výraz, že jeho reči pre ňu nič neznamenajú.

„Počuješ? Kto ťa sem vpustil?“

„Nik. Kto by ma z vás sem pustil?“ Pohla sa k dverám, ale on ju zastavil.

„Musíš my všetko povedať, počuješ? Chcem ti pomôcť a ty sa mi otáčaš chrbtom!“

Dopra už nemohla odísť. Nemohla predstierať, že nič nepočula. Teraz ju už naozaj nahneval.

„Čože?!“ zaziapala naňho. „Čo si to povedal? Ty mi chceš pomôcť? Čo to na mňa skúšaš? Za všetko môžeš len ty a tebe podobní. Všetci tí, čo teraz na prízemí tohto hradu chystajú na mňa ďalšiu pascu!“

„O čom to hovoríš?“ Pokrútil nechápavo zaklínač hlavou.

„Len nič nepredstieraj. Tri mesiace som hľadala príčinu toho nešťastia, ktoré ma deň za dňom prenasledovalo. Myslela som si, že už skončím so životom, ale nakoniec som na to prišla. To vy ste za to zodpovední.“ Ukázala naňho nahnevane prstom. Zaklínač sa zamračil nechápavo.

„Viem všetko,“ pokračovala. „Kliatbu za kliatbou ste na mňa posielali, len aby som vám dala všetko, po čom tužíte.“

„O čom to hovoríš? Ničomu nerozumiem. Pomiatla si sa na rozume…“

„Nie! To vy ste sa pomiatli, ak ste si mysleli, že sa vám to podarí. Ale ja som našla spôsob, ako vám všetko prekaziť.“ Vrátila sa k nemu a ukázala mu knihu na stole.

„Čo je to?“ Zhrozil sa zaklínač. „Ty si z nej čítala?“ Pozrel na ňu so strachom.

„A čo si si myslel? Že budem len tak nečinne čakať, kým ma vaše kliatby zahubia?“

Vtom prešiel silný otras celým hradom a obaja sa horko-ťažko udržali na nohách. Keď všetko utíchlo, obaja hľadeli na steny vo veži, nevediac čo sa vlastne stalo. Až po chvíli nato Dopra prišla.

„Čo je to s tebou?“ Pozrel do jej usmiatej tváre zaklínač. „Prečo sa usmievaš? Hrad sa otriasol, ako po výbuchu a ty sa…“ Zrazu mu zlyhal hlas, lebo pomaly prichádzal nato, čo Dopra vykonala.

„Čo si spravila, Dopra?“ Skočil k nej a zatriasol ňou. „Okamžite mi povedz čo si urobila!“

„Nechaj ma!“ vytrhla sa mu zo zovretia. „Musím odtiaľto odísť.“ Obzerala sa po stenách a pobrala sa k otvoreným dverám.

„Nikam nepôjdeš!“ počula za sebou zaklínačov výhražný hlas a dvere sa jej pred nosom zavreli. Kľúč sa objavil v zámke a otočil sa na dvakrát. Hneď potom vletel rovno do zaklínačovej otvorenej dlane.

„Daj mi ten kľúč!“ rozčúlila sa Dopra a pohla sa k nemu.

„Dám, ak mi povieš, čo si spravila. Prečo chceš tak zrazu rýchlo odísť?“

„Daj mi ho hneď a potom ti odpoviem.“

„To nepôjde.“ Podišiel zaklínač k oknu a otvoril ho.

„Čo chceš spraviť?“ preľakla sa Dopra.

„To závisí od teba.“ Vyhodil kľúč cez okno a Dopra sa rozbehla k obloku. Kľúč spadol do jazera a ona sa rýchlo otočila k zaklínačovi.

„Prečo si to spravil?“

„Stačí, ak povieš, čo si vykonala a ja ho vylovím.“ Usmial sa na ňu.

Dopra chvíľu rozmýšľala, čo si počne, no napokon sa rozhodla.

„Čítala som z tej knihy, lebo ste ma k tomu prinútili.“

„Ako to myslíš, prinútili? Čo a prečo si z nej čítala?

„Najprv mi povedz, prečo ste ma prekliali? Kliatbu za kliatbou ste na mňa posielali a teraz som všetko otočila a prekliala vás.“

„Čože? Čo to hovoríš?“ vydesil sa zaklínač. „Ako si nás prekliala? Ako si na to prišla, že sme ťa prekliali?“

„Všetky tie zlé veci čo sa mi už tri mesiace dejú, som nemohla predsa prehliadať. A videla som vás. Počula som ako sa o mne rozprávate a hovorili ste aj o kliatbach. Zakliala som vás všetkých a obrátila vaše kliatby na vás.“

„Čože? Ale to sa nedá. Tie kliatby sa dajú obrátiť len na toho, kto ich posiela. Ale my sme žiadnu kliatbu na teba neposlali. Tak čo si presne spravila?“

Znovu sa zatriasol celý hrad a tentoraz o dosť dlhšie. Obaja spadli na podlahu a v stene sa objavila veľká trhlina, ktorá rozdeľovala celú vežu na dve polovice.

„Dopra, čo si prekliala?“ naliehal rýchlo na ňu zo zeme zaklínač.

„Prekliala som tých, čo ma zakliali a tiež ich obydlia.“

„Ale to nie sme my. My sme ťa chceli od kliatob ochrániť. Všetko si si zle vysvetlila. Ničomu si neporozumela. My vieme, kto ťa preklial a odrážali sme tie kliatby od teba, no bolo ich tak veľa a boli tak silné, že niektoré sme nezvládli. Tak povedz presne čo si povedala.“

Dopra sa zrazu preľakla. Ani vo sne jej neprišlo na um, že by to mohlo byť aj inač.

„Zakliala som tých, čo posielali na mňa kliatby a tiež ich veci a stromy a aj tento hrad.“

„Nie!“ Vstal zo zeme zaklínač. „Pozri čo si spravila!“ Ukázal na trhlinu v stene, cez ktorú už bolo vidno von. „My sme ti pomáhali a ty si svoju jedinú záchranu prekliala. Keďže si prekliala tento hrad, tak všetko čo sa v ňom nachádza je s ním prekliate. Čiže nie len my, ale aj ty. Sama si si privodila ďalšiu kliatbu a tato je priveľmi silná!“

Zaklínač rýchlo otvoril knihu a hľadal tú správnu stranu. Náhle sa hrad otriasol. Spadol znovu s Doprou na podlahu, čakajúc, kedy to prestane. No tentoraz to neprestávalo. Hrad sa tak veľmi otriasal, že všetky veci z políc a zo stola popadali na zem. Taktiež Kniha kúziel sa ocitla na podlahe, na ktorej sa objavila trhlina. Zaklínač sa priplazil k Dopre, ktorej už bolo do plaču a objal ju. Polovička veže sa začala nakláňať a ťahať obidvoch so sebou. Rýchlo sa doplazili k dverám, kde sa podlaha nehýbala a so strachom hľadeli na podlahu, ako sa láme a padá do jazera pod hradom. No tým to všetko nekončilo. Podlaha praskala až k ním a pomaly začala opadávať do jazera, kde zmizla aj polovička veže. Zaklínač sa tlačil s Doprou k dverám, ale nepomohlo to. Pod jeho nohami zmizla podlaha a ocitol sa vo vzduchu. Oboma rukami sa držal ostatku podlahy a otrasy náhle prestali. Dopra sa ihneď zohla k nemu, snažiac sa mu pomôcť.

„Dopra, musíš sa zachrániť. Musíš tu kliatbu zo seba striasť. Pozri!“ otočil hlavu k poslednému miestu, kde ešte bola podlaha a tam ležala aj kniha.

„Iba tá kniha ti môže pomôcť. Rýchlo lebo bude neskoro!“ Len čo dopovedal, kus podlahy sa zlomil a on padal do jazera, v ktorom už bol celý hrad rozbitý na kusy a jedine čo z neho zostalo bola polovička veže, v ktorej stála na kúsočku podlahe Dopra a objímala s plačom poslednú záchranu – Knihu kúziel.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

15. júna 2009
Michal Smolek