Ohnivé pero Q2 2009: Biely

Od narodenia som vedel, že votrelci u nás doma nie sú dobré stvorenia. Nechceli sme ich brať na vedomie. Bola to otázka našej cti. Nič viac nám už nezostalo. Zvykli sme si. Nič iné sme nepoznali.

Bolo to už dávno, čo votrelci vošli do nášho sveta. Niekedy sa stalo, že mi mama šepla do ucha informáciu, ktorá vo mne vyvolávala množstvo otázok. Vraj nie vždy sme žili s votrelcami. A niekde inde mimo nášho domova, žijú ešte spoločenstvá našincov, ktorým sa darí úspešne pred votrelcami skrývať.

Moja mama bola krásna. Od vedľa sa mi páčila jedna slečna, ale to bolo niečo iné. To bola fyzická príťažlivosť a možno telepatická náklonnosť. Nemali sme veľa príležitostí sa v našom väzení pozhovárať. Viac hovorili naše oči.

Mamu som miloval inak, srdcom. Snažil som sa od mamy zistiť, ako môžem voľné spoločenstvo nájsť. Tušil som, že ani mama to poriadne nevie. Zistil som, že na mieste nášho sídliska je viacero bezpečnostných medzier.

Raz na jednej ulici som zbadal kontrolu, ktorá nebola dostatočne zabezpečená. Na blízku sa nenachádzal žiaden votrelec. Je pravdou, že aj keď votrelci neboli vždy s nami, dokázali nás účinne vďaka modernej technológii, akú sme my ešte nezvládli, kontrolovať dosť detailne. Tu som získal náhle pocit, že mi nič nehrozí. Či si boli votrelci takí istí intelektuálnou prevahou, alebo šlo len o lajdáctvo niektorého z nich, mi bolo v tej chvíli jedno. Preliezol som zábrany a utekal som čo mi sily stačili preč od stráženého sídliska.

Celý zadychčaný som dobehol do blízkeho lesa. Už sa zošerilo. Bol som náhle sám. Nikdy som nebol sám. Vždy som bol s mamou, alebo s dozorom niektorého votrelca, či ich špeciálnej modernej techniky. Teraz som si však musel poradiť sám. Spoliehať sa len na vlastné sily. Chvíľu som uvažoval, či sa nemám vrátiť. Mal som náhle predtuchu, že ak sa nevrátim, nikdy svoju mamu už neuvidím. Bolo to ťažké. Veľmi ťažké rozhodovanie. Predsa len v tomto svete má najväčšiu hodnotu láska. Ale moja dobrodružná povaha, či čo to vo mne bolo, mi nedalo pokoja. Teraz máš šancu spoznať skutočne slobodný svet. Že si v lese sám? V lese, kde nič nepoznáš? No a? Iná príležitosť už nemusí nikdy prísť.

Vrátiť sa späť do našej väznice prísne stráženej votrelcami, sa mi nechcelo. Tam som už všetko poznal. Mama ma však varovala. Hovorievala mi už predtým, že hoci našinci žijú aj na slobode na tomto svete, votrelci im ani tam nedávajú pokoj. Vraj ich naháňajú a nemilosrdne vraždia, ak im prídu na stopu. Preto som si na tej hranici medzi slobodným svetom a návratom na naše sídlisko uvedomil, že sa zo mňa stáva utečenec. Utečenec, ktorý sa musí spoliehať len na vlastné sily. Ak by som sa otočil a vrátil späť, možno by si môj útek ani nevšimli. Ak však budem utekať ďalej, niet už návratu späť domov. Tam domov, kde som všetko dôverne poznal. Bolo to väzenie, ale bolo to moje rodné väzenie.

Byť neustále na úteku bola neznáma predstava. Chcel som ju spoznať. A tak som urobil ten osudný krok. Krok smerom do lesa. Do húštin, cez ktoré som sa musel predierať. Najbližšie dni som žil ako pustovník. Cez deň som sa snažil nájsť si nejaké lesné korienky a na noc som si vybudoval úkryt vo veľkej kope napadaného lístia. Až raz som začul príliš blízko podozrivý šramot. Nebolo času na útek. Úplne som skamenel od hrôzy. Ešte som žiadneho votrelca nevidel od času, kedy som zo sídliska ušiel. Čo ak sa im podarilo ma vystopovať? Čo ak sa za mňou pustil niektorý z ich precízne zostrojených strojov?

Lenže podľa spôsobu ruchu som pochopil, že moje obavy sú zbytočné. Boli to našinci. Veľmi sa čudovali, kde som sa tam v lese zrazu vzal. Musel som im všetko dopodrobna rozprávať. Kde leží sídlisko, z ktorého som utiekol. Ako je zabezpečené a chránené. Vysvetlili mi, že takých sídlisk je oveľa viac. Veľmi veľa ich je. Keďže normálny život na svete pre obrovské množstvo votrelcov, ktorí ho obsadili, nie je možný, našinci mi vysvetlili, že žijú vlastne na neustálom úteku. Živili sa zaujímavým spôsobom. Okrem toho, čo sa im podarilo nájsť v lese, chodili kradnúť do sídlisk k našim väzneným spolubratom a sestrám. Nekradli im. Kradli vlastne votrelcom, ktorí našincov takto kruto väznia od ich narodenia.

Preto ich špeciálne zaujímalo to sídlisko, z ktorého som nebadane ušiel. Vodca ich lesnej skupiny mi vysvetlil, že ak sa mi to podarilo nebadane, je celkom možné, že votrelci na našom sídlisku nie sú dostatočne obozretní. To je síce možné, ale čo ich špeciálne stroje? Oponoval som. Vodca sa zasmial, že aj tie nie sú všemohúce. Veľmi ma mrzelo, že som taký nevzdelaný. Je pravda, že votrelci sa nám nijako špeciálne nevenovali. Boli sme nimi uväznení otroci od narodenia. Aj to mi vysvetlil lesný vodca. Preto kradnúť u votrelcov je vlastne naša morálna povinnosť. Pomáhame tak našim väzneným spolubratom. Zatiaľ sa nikomu nepodarilo zorganizovať povstanie, ktoré by sa pokúsilo votrelcov akýmkoľvek spôsobom poraziť.

Bolo nad slnko jasnejšie, že votrelci sú technologicky oveľa ďalej, než my. Nemali sme dostatočné nástroje, prostriedky, možnosti postaviť sa im zoči – voči. Napriek tomu ma lesný vodca presviedčal, že v minulosti sa už niektorým našim hrdinom podarilo nad votrelcami zvíťaziť. Väčšinou šlo len o individuálne víťazstvá. Teda, že bol zlikvidovaný len jeden votrelec. A ani fakt, ak ste objavili osamoteného votrelca neznamenal, že máte šancu na úspech. Poraziť nášho nepriateľa nebolo vôbec jednoduché. Videlo sa mi to, že je to nemožné. Vodca sa smial, či mám strach? Mlčal som. Strach? Narodil som sa do strachu. Vyrastal som v strachu. Žil som so strachom. Strach bol môj najbližší priateľ. Nik mi nebol bližší. Ani moja mama.

Mama a slečna od vedľa na sídlisku. Tá, ktorá ma priťahovala fyzicky. To boli moje sny. Sny na slobode. Túžil som za našim sídliskom. Snívalo sa mi o ňom. Najmä vtedy, ak sme sa vybrali kradnúť práve tam. Bolo to jednoduché. Stačilo nájsť bezpečnostné chyby vo votreleckom systéme a potom ich využívať. Väčšinou to netrvalo dlho a systém bol opäť opravený. Nám to však stačilo. Aspoň na chvíľu sme cítili sebauspokojenie a pocit, že nie sme len obyčajní vydedenci. Utečenci v pustých lesoch. Mali sme zrazu príležitosť votrelcom aspoň čosi vrátiť. Ukázať im, že aj my máme vlastnú hrdosť. A nejakú silu. Bola smiešna oproti ich technológiam, ale bola to šanca vzoprieť sa. Udržať si vlastnú dôstojnosť.

A vtedy to prišlo. V lese sa ozvali zvuky, ktoré mi naháňali ešte väčší strach, než som kedy aký pocítil. Bol to strach o život. O holý život. Aj predtým som sa bál o život. O svoju existenciu, ktorá za veľa nestála. Ale veď každý chce žiť či nie? Každý má zo života radosť, aj keď ho žije v prísne stráženom väzení. Život je úžasný. V každej chvíli. Votrelci zorganizovali trestnú výpravu. Asi sme im spôsobili našimi krádežami príliš veľké straty. Aj náš vodca sa dal na útek. Bežal som tiež. Konáre mi švihali do tváre. A potom to prišlo. Obrovská bolesť, nohy sa mi podlomili. Ostatní mi ušli z dohľadu. Votrelci sa blížia. Už ich vidím takmer detailne. Nezostáva mi už veľa života. Ale aspoň som sa pokúsil žiť ho dôstojne. Šli pokojne. Vonku bolo krásne. Jeseň akurát pozlátila listy stromov. Pušky mali voľne v rukách. V tom ho zbadali. Mladý kanec, ale… Veď je biely. Žasli. Najstarší z poľovníkov si kľakol k prasaťu, ktorému z očí práve unikol život.