Ohnivé pero Q2 2009: Pod smaragdovým slnkom

Na zimný slnovrat 2012 sa ako obvykle zišlo zopár pohanských nadšencov na vrcholkoch hôr, aby vykonali spoločné rituálne obrady. V tú noc sa mi nedarilo zaspať, skoro ráno som zobral ťažký batoh a prvým ranným autobusom vyrazil do zimných hôr. Vo vzduchu vyselo nebezpečie prorokované nafetovanými jasnovidcami a prorokmi od najstarších dôb. Prekliatie, ktoré si nesieme ako balvan na chrbte od chvíle ako sme osídlili planétu. Asi po troch hodinách som sa dostal na plánované vyvýšené miesto. K jaskyni to bolo ešte ďalších 15 minút. Mal som svoje informácie, a posledných 10 rokov zbieral všetky údaje o tomto fantastickom dátume. 21. decembra končí Máysky kalendár, čas a svet ako ho poznáme a má prísť niečo veľké… Potopa, invázia mimozemšťanov, náraz asteroidu, svetová vojna, zmena pólov s následnými extrémnymi teplotami. Planéty majú v priestore vytvoriť akýsi kríž, nastanú zmeny na Slnku, končí sa obeh našej planetárnej sústavy okolo centrálneho bodu galaxie, tzv. Platónov rok a iné… Na ezoterických stránkach tento dátum často ospevovali ako majestátny prechod do inej dimenzie, ako Kristove vedomie a pod. Na ilúzie však teraz už nebol čas. Chcel som si túto katastrofu vychutnať, vidieť všetko z výšky a potom odísť hlboko do podzemia a v podzemí nájsť svoj nový domov, alebo svoj temný hrob. Zem aj tak prestane byť obývateľná na najbližších pár rokov. Možná o desať tisíc rokov niekdo nájde zvyšky mojej kostry v jaskynnej hline a naklonuje môjho dvojníka. Humor ma našťastie neopúšťal ani v takejto napätej chvíli. Všetko vznika a zaniká, nič netrvá večne, ani tento náš svet. Do čerta s ním, aj so všetkým, čo ho tvorilo. Politici, náboženstvá, monopoly, bieda chudobných, choroby, vojny, násilie, kriminalita, nespravodlivosť, do pekla so všetkým…

Z diaľky sa približoval pás oblačnosti a v priebehu krátkej chvíle dorazil do údolia. Mohutná vlna brala so sebou všetko, čo jej prišlo do cesty a s ohlušujúcim hukotom sa roztrieštila o pevninu. Kam len oko dovidelo bolo more. Stál som na brehu mora, ktoré teraz lemovalo aj úbočia Karpatských hôr a čakal čo príde ďalej. Po prvej nárazovej vlne sa voda stiahla asi o 50 metrov nižšie a odkryla zdevastovanú krajinu. Zem sa začala otriasať od základov, až mi podlomilo kolená a šmarilo o zem. Nastalo ticho. Vzápätí sa ozvalo záhrobné, šialene hlboké dunenie pohybujúcej sa horninovej masy. Obraz totálneho chaosu dotváral len praskot kôry stromov od tuhého mrazu, ktorý vzápätí nastal. Teplota začala klesať poriadne pod nulu, ruky mi menili farbu priamo pred očami. Bolo čas premiestniť sa do jaskyne, kde je v zime oveľa teplejšie ako v okolitej krajine. Zemetrasenie mierne narušilo vzhľad krajiny. Vošiel som do podzemného labyrintu.

Pološialený som utekal do úzkej chodby v tvare polmesiaca, ktorá sa asi po 5. minútach zväčšovala na priestranný tunel. Hlavu som ani nemusel skláňať pred nečakanými zmenami stropu, lebo priestory sa podobali skôr dómu, prehistorickému miestu, kdesi v podzemí tých najnehostinnejších planét kozmu. Praveká temná atmosféra číhala z podzemných priestorov ako z hrobiek pradávnych bytostí neľudských tvarov. Utekal som hlbšie a hlbšie do útrob podzemnej ríše, čo najďalej od zdevastovaného zemského povrchu. Zachránim sa, ale čo ďalej ? Má zmysel žiť, keď všetko bude zničené ? Civilizácia v podobe, v akej ju poznáme, navždy prestastane existovať. Bod nula, všetko začne odznova, lov, jaskyne, pestovanie obilnín, jednoduché obydlia pri ohni, šamani, prvé mestá, nekonečné vojny, až po vesmírne lety. Nikdy nedospejeme tak ďaleko, aby sme to stihli do ďalšej zkazy, ktorá nás zastihne pravdepodobne opäť nepripravených… Ako aj dnes, znova o 12 000 rokov. Nikdy nedospejeme tak ďaleko, aby sme mohli osídliť iné planéty. Zem je laboratórium, kde prebieha cyklus vývoja… na povrchu… Z úvah ma vytrhol zvuk podobný blížiacemu sa vlaku.. „Tak už to prišlo“, pomyslel som si a plyn a para mi nedovolovali vidieť jasnejšie tmavé steny podzemného labyrintu. Cesta sa však nečakane skončila závalom a moje nádeje na záchranu zostali navždy zpečatené. Oni vedeli, že to príde, ale nemali záujem o nepozvaných. „Čo teraz ?“ Zostáva len počkať, kým sa situácia upokojí. Zabalil som sa do deky a omámený zaspal spánkom spravodlivých.

Po chvíli som sa začal dusiť, nahmatal som baterku, schmatol deku a batoh a vytackal sa smerom k východu. Pohľad, ktorý sa mi naskytol bol úžasný. Kde som len dovidel rozprestieralo sa more. Kopce pokrýval sneh a v úbočiach narážalo pomaly mrznúce more do pevniny. Všetko bolo biele a mŕtve. Zima začala byť stále drzejšia, vrátil som sa do jaskyne, kde bola stabilná teplota a rozložil si všetky svoje zásoby potravín. Mal som ich tak na päť, možná šesť dní. Keby som zostal doma, v meste, pravdepodobne by som sa utopil počas spánku, alebo by ma zabil zosuv strechy, ktorý by spôsobilo zemetrasenie. Teraz je väčšina obyvateľov mesta pod vodou, mŕtva, pod troskami svojich obydlí, ktoré ich navždy pochovali.

V jaskyni som strávil pár dní a občas podnikal výpady do okolitého terénu. Keď mi došli potraviny musel som opustiť skrýšu a vydať sa ďalej od jaskyne.Stále bolo viac a viac chladnejšie, čo mi značne znepríjemňovalo drsný horský život. Nikde nebolo ničoho. Sneh pokrýval doslova celé zorné pole. Aj more, ktoré pred týždňom ešte šumelo v údolí, zmrzlo. Slnko bolo také zubaté a skúpe, že ani nemuselo výjsť. Cítil som sa ako na nejakej od Slnka poriadne vzdialenej planéte, kde vládne len večná temnota a chlad. Vždy som túžil žiť v krajine bez ľudí a teraz sa mi to aj naozaj vyplnilo. Mráz bol taký, že bolo ťažko vykonávať aj tie najzákladnejšie životné potreby. Drevo nechytalo horieť, voda mrzla, dochádzalo jedlo. Apatia s depresiou ma sprevádzala v podzemnom kamennom svete, keď omotaný ako múmia v krypte som pomaly čakal na smrť, alebo spánok, ktorý neprichádzal. Zaživa pochovaný v studenej hrobke niekoľko desiatok metrov pod zemou. Aj napriek mojim bohatým okkultným vedomostiam sa mi nepodarilo opustiť telo a nahliadnuť do iných sfér. Zima, tma, hlad…Rozmýšľajúc nad nejakým serioznym spôsobom samovraždy, prepadli ma driemoty. Zahnal som chmúrne myšlienky s plánom zajtra ráno sa vydať po zamrznutom mori hľadať nové horizonty. Pár dní musím ešte vydržať.

Len si spomeňte čo nám narozprávali pred rokmi veštice … Tie kvalitnejšie tušili, že to príde a tak nám natlačili kaleráby o tom, že úspech bude zaručene vtedy a vtedy, vtedy sa to zmení k lepšiemu, vtedy sa Vám zmení karma…bla…bla. Keď som si robil zápisky a preberal túto tému so známymi a vypočítal rok, kedy sa tieto predpovede mali udiať došiel som takmer vždy k roku 2012…! Bingo ! Bol som zdesený. Vedeli to ! Tie mrchy nás klamali a tárali nám o láske, peniazoch, šťastí… Asi tušili, že reklamácie sa podávať už nebudú. V dobe kamennej, ktorá príde zostane len jedno percento ľudí, roztratených po novovzniknutých kontinentoch sveta. Ľudí oblečených v kožušinách sediacich okolo ohňa ako za starých čias praveku.

Nikdo si koniec nepripúšťal, okrem temných metalových severských kapiel, ktoré tvorili predvoj niečoho katastrofického, čo vyselo v ovzduší, ako meč nad hlavou odsúdenca. Karma, prekliatie, program, ktorý si sebou ľudstvo sebou nesie odnepamäti. Obdobie konca zákona začalo vykazovať znaky proroctiev. Západné finančné trhy sa rútili, ako domy z karát, hrozila vojna Západu s Ruskom a Čínou. Namiesto krásneho Nového veku prišiel Vek večnej temnoty. Svetoví mocní mali dávno vybudované svoje prísne tajné podzemné kryty, veľké ako malé mestá, v ktorých chceli prežiť najhoršie obdobie, pokým sa situácia nezlepší. A potom znova ovládať svet, mocou a peniazmi.

Mohli byť všade, z nečakaného uhla vás sledovať ako oči kamenných anjelov starých cintorínov, ktorých temná energia vás zbaví všetkej sily. Krásne sú staré nahlodané hroby, aj keď polorozpadnuté, môžu vábiť ako zachovaná, ale silne magneticky príťažlivá staršia žena. V jaskyni to je podobné, pocit všadeprítomnej Alma Mater, Isis či Demeter Vás celkom pohltí do svojich útrob, až pôjdete stále hlbšie a hlbšie, a prídete uspokojený na koniec. Alebo sa nikdy nevrátite a magická sila podzemia Vás opantá natoľko, že nenájdete cestu von. A vaša kostra ostane niekoľko tisícročí tvoriť zátišie tmavých podzemných chodieb.

Išiel som niečo uloviť do ďalekých lesov, no bez úspechu. Strmé úbočie doliny neposkytovalo vhodné prostredie pre zvieratá, neboli tu zajace ani jelene, ktoré mohli byť vhodným terčom pre moju kušu. Mal som stále čudný pocit, že ma čosi sleduje, otočil som sa a videl oblak, ktorý sa trblietal asi 15 metrov šikmo nadomnou mnou. Strhol som sa až potom, ked sa po pravej strane objavili dve bytosti v podstate podobné ľuďom, no ľudia to neboli. Neoholený, zarastený, strapatý som vyzeral skôr ako pračlovek z doby kamennej. Uvedomujúc si to, snažil som sa vyzerať dôstojne, a kontrolovať svoje emócie, myšlienky a správanie ako sa na človeka na vyššej úrovni patrí. Telepaticky som zachytil správu, aby som ich nasledoval. Neváhal som a nastúpil do nebeského korábu v tvare uhorky. V priebehu pár sekúnd som uvidel Zem ako na obrazovke monitora. Potom nastalo pristátie a tma. Pohybovali sme sa pod zemou. Koráb oblúkom pristál kdesi na severnom póle a vletel do nenápadného kráteru Dve mačacie a malé bytosti zľahka a profesionálne obsluhovali dotykom nejakú plochu pred sebou. Boli sme znova v podzemí. Tieto bytosti tu žijú už milióny rokov. Pred tým žili na iných planétach, na Marse,Venuši, Mesiaci, ale po mnohých katastrofách osídlili Zem a založili tu civilizáciu Atlantis.

Zobudil som sa v podzemnej sále. V obrysoch zeleného svetla na mňa hľadeli zvláštne bytosti tentoraz neľudských tvarov. Nedalo sa nevšimnúť ich strašne dlhé chudé ruky a k pomeru k telu veľké dozadu predlžené hlavy. Niečo so mnou robili, ale nič som necítil. Potom prišla svetlovlasá postava neidentifikova­teľného pohlavia, ktorú bytosti poslúchali. Aura jej žiarila do temnej steny podzemného priestoru ako Mesiac v splne. (Bola to prastará rasa, podobná bohom, žijúca v podzemí už od čias Atlantídy. Povrch zemegule je a bol neistý. Pravidelne tu dochádza k nepriaznivým javom, ako sú zemetrasenia, záplavy, vojny, kozmické katastrofy. Všetko krásne na povrchu je na koniec aj tak zničené na prach. Ostanú len pyramídy a zikkuraty, ale aj tie postupne ohlodá zub času. Preto istejšie je žiť pod zemou, hlboko pod zemou. Starí Hyperborejci aj napriek tomu, že dali vznik mnohým starým kultúram, egyptskej, indickej, čínskej, keltskej, latinskoamerickej ostali natrvalo žiť v podzemí.) Verne mal pravdu, v podzemí prekvital život.

Na krku som mal Horovo oko, a medzi prsteňmi jeden so znakom Khemu, aby ma poznali. Aby si poznali svojich. Aj ked so mňa ostane len mrtvola, dokážu ma obnoviť. Zákon zachovania života. Bohovia poznajú nesmrteľnosť. Nadviazal som na jednu zo svojich prvých inkarnácií, keď ma učili mágii a prírodným vedám. Teraz mám veľkú povinnosť, znova obnoviť, spolu s bratmi, slávu starých bohov, rituálmi, zákonmi a nastoliť poriadok a harmóniu Maath. Povinnosť je to neľahká a radšej by som trávil čas so ženou a deťmi pri ohni, v stane, ale z cesty sa nedá ustúpiť. Každý máme svoj osud, ktorý nezmeníme. Boh Thovth napísal pre každého scenár a software, program, ktorý máme nainštalovaný aj s našou úlohou a školou života. My len veľkodušne hráme svoje role, ako herci v divadle, mysliac si, že sme pánmi svojho osudu, ale je to len ilúzia, ktorú nám nechali, no ja končím svoje krátke rozprávanie, lebo je predomnou ešte veľa práce v novom svete a bohovia neradi čakajú.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

11. mája 2009
Vladimír Líška