Už je to piaty deň našej výpravy. Včera sme vystúpili na tretí najvyšší vrch tunajšieho okolia. Výstup po neoznačených chodníkoch bol dlhý a riadne sme sa pri ňom spotili. Na vrchole sme zastihli zapadajúce slnko.
Ivan tu už bol pred mnohými rokmi a tak vedel, že z druhej strany hory je previs a v ňom jaskyňa. Ideálne miesto pre táborisko. Tá strana hory však bola strmšia ako stena. Spustili sme sa teda lanami a natrafili na previs. Postupne sme sa všetci natlačili na kraj jaskynky. Bola zhruba meter a pol vysoká, široká okolo ôsmych metrov, ale jej dĺžku sme si odhadnúť ani netrúfali. Na jej okraji sme založili ohník a vietor pekne odvieval dym spod previsu.
Po ťažkom dni sme sa každý trošku posilnili domácim páleným a šli spať. Iba Tomáš sedel pri ohníku a ešte hodnú chvíľku nás zabával svojimi historkami. Ani neviem kedy prestal, lebo o chvíľu som už tvrdo spal. Ráno, keď sme sa zobudili, Tomáša nebolo. Nikto si nevedel vysvetliť, kam zmizol, ale spoliehali sme sa, že vstal skôr a šiel dolu obhliadnuť terén. Tak ako vždy. Aj keď sa nám nezdalo zvyčajné, že by si zo sebou bral aj batožinu. Nuž aj to sa dalo logicky vysvetliť. V batohu mal osobné veci, ktoré nikdy neopúšťal.
Zbalili sme teda tábor a spustili sa dolu. Po dvadsiatich minútach hľadania sme boli zúfalí. Tomáša nikde. Začali sme prehľadávať stále väčšie a väčšie územie. Márne. Nikde ani stopy. Iba zavýjajúci vietor medzi stromami a nejaký ten dravec. Nakoniec sme pod horou založili tábor. Ivan a Matej sa vybrali naspäť pod previs do jaskyne. Bolo už tesne pred obedom, keď začali šplhať hore. Zospodu sme pomaly sledovali, ako sa ich postavy zmenšujú. V lese naokolo sme nazbierali veľa dreva. Bolo by nám vystačilo na dva dni. Vlhké konáre sme dali sušiť na slnko a ešte stále sme sa na každé šuchnutie otáčali s nádejou, že je to Tomáš. Na večer sme sa zase posilnili a zajedli to zvyškami chleba a suchej salámy. Mali by sme rýchlo nájsť nejakú dedinu, lebo už zajtra nebude čo jesť. A tak sme netrpezlivo čakali, čo sa Ivan s Matejom vrátia z jaskyne. No zapadajúce slnko nás už opustilo a oni stále nikde. Zoskupili sme sa okolo ohňa. Z neba na nás necivela žiadna hviezda. Bolo pod mrakom a jediné svetlo nám dával náš oheň. Okolo deviatej odrazu začalo popŕchať. Slabý vetrík, ktorý dovtedy príjemne vial, začal duť silnejšie a silnejšie. Koruny stromov sa nad nami zohýbali a akoby nám čosi šepkali. Ohník pohasínal a nás obklopovala čoraz väčšia tma. Šum. Šum. Menší ohník! Šum. Ticho. Šum. Zase šum. Kratučké ticho. Šum. Krik! Všetci sme stŕpli. Dlho sme ešte sedeli a počúvali. Šum. Šum – šum – šum. Krik! Čo to bolo? Iba šum či naozaj krik! Znel tlmene, ako ozvena! Tak záludne. Alebo to bol iba vietor a stromy, čo sa správali tak záludne? Zhodli sme sa, že najlepšie bude vyšplhať nazad do jaskyne a prečkať noc tam. Rýchlo sme sa spamätali a utekali k lanu na skale. Naše kroky prenasledoval čoraz mocnejší a mocnejší vietor. Ako prvý som sa uchytil lana. Začal som šplhať hore. Ticho. Hrobové ticho. Zastal som a obhliadol sa. Cez táborisko sa hnala veľká čierna stena. Akonáhle prešla cez oheň, nebolo už nič vidieť. Smerovala k nám. Pevne som sa držal lana a uchytil skaly. Najprv ma priľahol silný vietor. Nasledovne ma zbičovalo nespočetné množstvo „suchých“ listov zo stromov. Nastalo ticho. A znova burácanie stromov a šum. Šplhal som ako šialený. Hneď ako som sa dostal nad úroveň lesa, vietor ustal. Hore však začalo pršať. Horko ťažko som sa vyškriabal pod previs a s potešením som zistil, že Standa je za mnou. Matúša však nebolo vidieť. Začali sme teda vyťahovať lano. Šlo to veľmi ťažko. Matúš ale pribral, pomysleli sme si. Vytiahli sme celé lano, ale Matúša nikde! Nechápali sme to. Baterkou som skúmal vnútro jaskyne, zatiaľ čo Standa namotával lano. Akonáhle prišiel na koniec lana, s krikom ho hodil na zem. Posvietil som naň baterkou. Bolo celé krvavé! Bola to nepríjemná predstava, že krv patrí Matúšovi. Mňa však zaujal ešte jeden detail. Zakričal som. A nič, žiadna ozvena. Dlho sme neváhali a šli sme dovnútra jaskyne v nádeji, že nájdeme aspoň Ivana alebo Mateja. Hneď za úvodnou chodbičkou nás čakal strmý zostup. Jaskyňa sa síce veľakrát členila, no my sme sa držali spolu. Cez niektoré úseky sme sa museli doslova preplaziť. Po dlhých a ťažkých chvíľach sa nám podarilo dostať do veľkej miestnosti. V časti pri nás boli nádherné jaskynné maľby. Zrejme od praľudí. No ako s počudovaním pri bližšom skúmaní Standa zistil, nebol to presný odhad. Ľudia na maľbách totiž boli v akýchsi čudných lietajúcich tanieroch a mamutov lovili zvláštnymi zbraňami. A bolo tam mnoho zvláštnych neopísateľných vecí o ktorých by bolo lepšie pomlčať. Mali sme pocit, že už nie sme v našom svete. Ale čo to? Čosi sme začuli. Škrek! Škrek! Ticho.
Vo veľkej miestnosti sme si vybrali ďalšiu z chodieb a pokračovali sme ďalej. Bola rovná. Neuveriteľne rovná. Šli sme teda rýchlejšie. Kvap, čo? Kvap. Čo to? Kvap. Počuli sme ozveny kvapky. Kvap. Kvap. Ako to? Veď predtým nebola žiadna ozvena. Až na ten škrekot. Kvap. Zakričal som. Kvap. No môj hlas sa neozýval. Samé kvap – kvap. Bolo priam až bubnujúce. Kvap. Koniec chodby. Škrek! Šmykli sme sa, a kdesi skotúľali.
Keď sme sa spamätali, zistili sme, že vedľa nás leží Matej. Nevedeli sme, koľko hodín sme už v jaskyni a ani to, koľko hodín tam už Matej tak leží. Mal rozbitú hlavu. Po chvíli sa nám ho podarilo prebrať. Ani nás poriadne nespoznával, iba čosi blábolil, že našiel Tomáša tým smerom, a že Ivan spadol do akejsi hlbokej priepasti a tiež je mŕtvy. Deprimujúce! Matej krátko nato ostal ticho. No ešte predtým riekol: „Aj tak ste už mŕtvi!“ Zostali sme ohúrení! Pozbierali sme zvyšok odvahy a šli sme smerom, kadiaľ nám Matej ukázal. Prišli sme do ďalšej, už podstatne menšej miestnosti. V prostriedku bol stalagmit. A na ňom napichnutý Tomáš. Ako je to možné?! Veď tam je strop a rovno nad ním stalaktit. Miestnosť bola zvláštneho kruhového tvaru. Všetko bolo priam až matematicky usporiadané. Vycivené stalagmity, stalaktity a jaskynná výzdoba, boli ako dajaká rituálna sieň. Čosi mocnejšie ako čas a život. Staršie ako ľudstvo samo. Stáli sme ako prikovaní. Opäť som sa zamyslel. Ako sa tam Tomáš dostal a kde má batožinu?
Šuch. Čo to bolo? Ozvalo sa z rohu miestnosti. Škrek! Čosi skočilo z jedného stalagmitu na druhý. Tieň. Videli sme iba tieň. Škrek! V momente sme utekali preč. Bežali sme okolo Mateja. Neležal tak ako sme ho tam nechali. Sedel. Sedel a s vycereným úsmevom zízal na nás. Biele oči a zakrvavená tvár. Jeho tvár? Akoby to ani nebola jeho tvár!
Utekali sme ďalej. Pľúca mi už vypovedávali. Vánok. Na tvári som pocítil vánok. Previs! Konečne previs! Zhodil som namotané lano dolu a čo najrýchlejšie sa spúšťal. Standa mi bol v pätách. Bol som si istý. Krv na konci lana mi pripomenula Matúša. Dole som sa porozhliadol. No on nikde! Videl som zhruba päť metrov okolo seba. Hmla. Všade navôkol hustá hmla. Krik! Standov krik! Jeho telo dopadlo aj s lanom vedľa mňa. Na viac som nečakal a utekal som do lesa. Šum. Hmla. Šum. Škrek! Šum. Krik. Šum. Šum. Šum. Škrek!
Potkol som sa a zamdlel. Prebral som sa. Ticho. Všade hmla a ticho. Postavil som sa a kráčal. Nič ma nebolelo. Nič som necítil. Iba kráčal.
„Stoj!“ Ozvalo sa odkiaľsi. Z hmly predo mnou vystúpil Ivan. Na chrbte niesol Tomášov batoh. Povedal: „Poď za mnou! Ostatní už na teba čakajú v tábore.“
„Čo sa deje? Som živý či mŕtvy?“ spýtal som sa nechápavo.
„Aký je v tom rozdiel?“
Nič som sa viac nepýtal. Iba som ho mlčky nasledoval.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.