„Auuu!!! Ty prekliata beštia!“ zreval som. Chcel som psa zo seba zhodiť, no bol prirýchly a ešte niekoľkokrát ma uhryzol do ruky. A vtedy som otvoril oči. Hlava mi išla prasknúť, krv divo búšila. Hrdlo zovreté od smädu. Ľavá ruka mi horela v jednom ohni. Prinútil som sa zdvihnúť hlavu a pozrieť na ňu. Predlaktie mi pokrývala vrstva zaschnutej krvi a zo žily trčala striekačka. Prevrátil som sa na bok a zvracal. Myšlienky mi lietali hlavou ako netopiere naháňajúce hmyz. Čo som komu … opäť ma naplo. Pohľad mi skĺzol k ruke. Stále tam bola. Roztriasol som sa. Trčala ako vztýčený prostredník. Horšie. Ako vztýčený prostredník bodajúci do oka. Radšej by som mal do ruky zahryznutého psa než toto. Pomaly som vstal. Trvalo to aspoň pätnásť minút. Mal som pocit, že krv mi neprúdi žilami, ale voľne sa prelieva ako sa jej zachce. Hore a dole, hore a dole. Dotackal som sa do kúpeľne. Zrkadlo ma vôbec nepriťahovalo. Trikrát som sa zhlboka nadýchol a potom potiahol. Neviem ako dlho som bol v bezvedomí, no nová vrstva krvi na predlaktí už bola zaschnutá. Teraz som už dostal na zrkadlo chuť. Len keby nebolo tak ďaleko. Zaschnutú krv som mal aj na hlave. Ale nebolo to nič vážne. Pustil som studenú vodu plným prúdom a opatrne do neho vložil ruku. Ozvalo sa zasyčanie. To som bol ja. Myslel som si, že to nevydržím, no po chvíli ma už ruka tak nepálila a voda mi ju príjemne obmývala. V potrubí sa ozval akýsi zvláštny hrkot. Prúd zoslabol, vodovod vypľuvol ešte pár kvapiek a nadobro vyhasol. Veď som chcel len studenú! S myšlienkami o samovražde som prešiel do kuchyne. Chladnička bola otvorená a na moje počudovanie prázdna. Prešiel som naspäť do izby a z poličky vzal vodu po holení. Chvíľu ma pokúšalo ochutnať ju, no potom som si to zakázal. Až tak hlboko som zatiaľ neklesol. Zatiaľ. Asi hodinu som sedel na stoličke a odhodlával sa urobiť to. Odšrúbovať vrchnák a naliať ju do rany. Nikdy predtým a ani potom som necítil takú slasť ako keď bolesť pomaly opadávala. Prečo som neostal len pri alkohole? Z chodby sa ozval psí štekot. Spomenul som si na sen.
Pes. Pamätal som si len, že som sa s ním v sne hral a potom ma začal hrýzť. Pes…
Z poličky som vyhádzal asi tridsať kníh kým som ho našiel. Veľký obrazový snár. Patril babke a ja som v ňom ešte nikdy ani len nelistoval. Neviem prečo som si naň spomenul. Pes. Vidieť psa, mať psa, byť psom, byť pohryzený od psa – čakajú vás neznáme veci a problémy, ktorých riešenie je jednoduché ale musíte vytrvalo hľadať. Znechutene som odhodil ten halucinogénny výtvor viazaný v koži a uvedomil som si, že keď sa niečoho nenapijem asi omdliem. Zrazu sa ozval zvonček. Váhal som a v duchu tipoval či je to protidrogové komando alebo plešatí ukrajinskí exekútori. Nakoniec som len mávol pravou rukou a vybral sa otvoriť.
Neviem ako dočiahol na zvonček, no pre dverami stál pes… Bol iný ako ten v sne. Tam ma pohrýzol čistokrvný kokeršpaniel. Tým som si istý. A toto bola len chabá napodobenina. Paródia na psa. Niečo medzi vypĺznutou prachovkou a špinavou rohožou. Stvorenie veselo nacupitalo do môjho bytu. Začal som zvažovať možnosť, že ešte stále spím, no keď prachovka zaštekala a ja som sa nezobudil, zavrhol som ju. Chvíľu sme na seba hľadeli.
„No dobre, nebudeme to viac naťahovať. Nemám veľa času a ako tak na teba pozerám myslím, že ani ty. Radšej sa posaď.“
Poslušne som si sadol na posteľ, začal zhlboka dýchať a pošepky si opakovať: „Len sa ti to zdalo. Ten pes nevie rozprávať.“
„Nerád ťa sklamem, ale viem aj iné veci.“
„Nevieš!! Si len… si len… halucinácia.“
„Už ma nazvali všelijako a ja som dosť tolerantný, ale halucinácia sa mi nepáči. Tak ma nevolaj. Možno prelud by som ešte toleroval, ale halucinácia je už priveľa.“
„OK. Tak prachovka, môže byť?“
„Radšej ma volaj len Pes.“
„Fajn, pes. Doboha! Rozprávam sa tu sám so sebou a predstavujem si, že vidím vypĺznutú prachovku.“
Pes znudene zívol a otrávene sa ozval: „S vami ľuďmi je to ťažké. Mama mi vždy hovorila, že ak sa nebudem učiť, tak to ďaleko nedotiahnem. A mala pravdu. Mohol som byť Niekým, ale namiesto toho robím len poslíčka. Vŕŕŕ, život je pes.“
„Že to hovoríš práve ty.“
„Nemáš ani poňatia, aké je to prirovnanie trefné. Ale, aby som nezabudol. Posiela ma Veľký šéf.“
„To… to naozaj…ten? Veľký šéf?“ spýtal som sa neveriacky.
„Áno naozaj Ten. Má pre teba úlohu.“
„Nie, nie neverím. Som ochotný uveriť, že si ozajstný rozprávajúci pes, ale že ťa posiela Veľký šéf, to je priveľa.“
„Tak dobre. Máš 25 rokov, tvoja mama sa volá Alena, rád experimentuješ s drogami a keď si sa zobudil, z ľavej ruky ti trčala ihla. Stačí?“ Zdalo sa mi to alebo sa naozaj tváril pobavene? Zvalil som sa na posteľ a zaúpel, pretože ľavačka sa ozvala a zdalo sa, že tak skoro neprestane.
„Takže Veľký šéf má pre teba úlohu. Chce, aby si…“ pokračoval pes a mne sa len obočie posúvalo stále ďalej a ďalej od očí.
+++
Úlohu som splnil. Vlastne takmer splnil. Chytili ma a nikto mi nechcel veriť, že konám na rozkaz Veľkého šéfa, ktorý mi doručil hovoriaci pes. Za dobré správanie mi dali dole kazajku. A tak tu teraz sedím a píšem. Nech si ma ten malý bastard nepraje, keď ma odtiaľto pustia! Poriadne mu to spočítam za tie blchy, čo som od neho nachytal.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.