Ohnivé pero Q2 2009: Smrad

Nikto presne nevie, ako to celé začalo. Neoverené správy z nedôveryhodných zdrojov tvrdia, že na začiatku boli traja príslušníci strážnej služby. Počas pravidelnej nočnej pochôdzky po okresnej skládke komunálneho odpadu narazili na bezdomovca, omylom ho pokladali za ekologického aktivistu, ktorého v súlade s nepísanými internými smernicami zmlátili a zhodili dolu svahom skládky. Na druhý deň boli dvaja z nich prijatí na infekčné oddelenie mestskej nemocnice kvôli zápachu, ktorý sa z nich šíril. Tretieho našli utopeného doma vo vani po okraj naplnenej šampónom a kolínskou.

Prvým overeným faktom zostáva, že epidémia vypukla prakticky naraz na dvoch miestach, v bezpečnostnej agentúre a v nemocnici. Postihla väčšinu zamestnancov agentúry, vrátane vedenia, v nemocnici bolo nakazených niekoľko lekárov a sestričiek. Všetky prípady mali len jeden spoločný príznak – ukrutný zápach. Pri prehliadke prvých pacientov nadobudli lekári dojem, že sa jedná o neznámy infekčný typ nekrózy tkanív so zápachom ako sprievodným prejavom. No následným detailným vyšetrením nezistili žiadne prejavy odumierania, dokonca ani mikroskopická analýza vzoriek z biopsie zapáchajúcich častí tiel pacientov nepriniesla žiadny pozitívny nález (pre pacientov negatívny, samozrejme). A nielen to, pacienti nemali žiadne iné príznaky, boli čulí, bez horúčiek a akýchkoľvek iných zdravotných ťažkostí.

Nákaza sa šírila však ďalej. S pribúdajúcimi hospitalizovanými pribúdali aj ďalšie pozoruhodné zistenia. Rôzni pacienti mali zasiahnuté rôzne časti tela a líšili sa aj druhom zápachu, ktorý vydávali. Radovým zamestnancom bezpečnostnej agentúry väčšinou páchli nohy sladkastým zápachom rozkladajúceho sa mäsa, niektorým smrdela jedna ruka od ostrého štipľavého dymu. Nakazení lekári a nemocniční zamestnanci mali zasiahnuté najmä ruky, ale s odlišným pachom – formalínovým až alkoholovým s prímesou splesneného papiera.

O deň neskôr vypukla v meste panika a v nemocnici karanténa. Smrad tiahnuci sa z infekčného oddelenia bol tak odporný a prenikavý, že bežní pacienti odtiaľ utiekli napriek zákazu lekárov. Po nich ušli aj lekári a sestričky. Samotní nakazení neprejavovali okrem zápachu žiadne iné chorobné symptómy, boli len vystrašení, v šoku, pod sedatívami alebo opití na mol. Jediné, čo im skutočne vadilo, bol smrad ostatných pacientov.

Tretí deň sa nákaza začala nekontrolovane šíriť po celom meste. Najčastejšie nakazení boli policajti, právnici a advokáti, prostitútky, úradníci, podnikatelia a manažéri. Hádam kvôli tomu, že ľudia týchto profesií sa navzájom často stýkali. Ale zďaleka neboli jediní. O miestnom bossovi, ctihodnom vlastníkovi tunajších bordelov a príjemcovi výpalného zo všetkých obchodov v meste, sa šepkalo, že sa od smradu zbláznil a postrieľal všetkých svojich páchnucich poskokov, ktorí nestihli ujsť. Potom si hlavne svojich revolverov vopchal do nosných dierok a potiahol kohútiky.

Plnú prirodzenú imunitu proti nákaze mali deti do troch rokov, s rastúcim vekom riziko nákazy stúpalo. No aj medzi dospelými ľuďmi bola nakazená len menšina. Rástla nielen intenzita zápachu, ale aj počet jeho druhov. Najrýchlejšie pribúdali metánové a pižmové odrody.

Na ďalší deň sa mesto vyprázdnilo. Každý, kto mohol, naložil do auta svoju rodinu a najcennejší majetok a zdrhol z mesta. Odchody autobusov a vlakov boli zrušené, na cestách sa kľukatil zástup peších utečencov. Po centre mesta sa potulovali gangy páchnucich tínedžerov, nadrogovaných a rabujúcich. Sem-tam bolo vidno bezdomovcov, preľaknutých a dezorientovaných zo straty prvenstva vo svojej kráľovskej disciplíne.

Smrad sa pomaly šíril po krajine. Prvé prípady nákazy už ohlásili aj v hlavnom meste. V televízii dookola vysielali zábery z postihnutých oblastí, na ktorých nebolo vidno nič, len regionálnych redaktorov dusiacich sa od zápachu. V prestrihoch dávali diskusie s mĺkvymi a zarazenými odborníkmi a lajfstajlové relácie s novými modelmi protipachových rúšok a extrasilných parfumov predvádzaných poprednými celebritami.

Politici sa predbiehali vo vyhláseniach, že vláda a parlament sa nebude nečinne prizerať. Bola to pravda, väčšina ministrov a poslancov sa už dávno zbalila a tajne ušla do zahraničia. V Bruseli vystúpil s prejavom predseda Európskej komisie a zrušil začlenenie krajiny do Schengenu. Okolité štáty rozostavili pozdĺž celých hraníc svoje pohraničné stráže a o pol kilometra ďalej vojenské jednotky. Napätie vo vnútroštátnych aj medzinárodných vzťahoch sa dalo krájať. Normálny život v krajine sa zastavil.

O tri dni dorazili do krajiny prvé medzinárodné konvoje s humanitárnou pomocou. Amnesty International vydalo vyhlásenie o porušovaní ľudských práv pachovo hendikepovaných obyvateľov – vraj sú vyháňaní zo svojich domovov a sústreďovaní v „táboroch smradu“. Hovorca vlády samozrejme všetky obvinenia odmietol. Odvolal sa na novelu antidiskriminačného zákona schválenú v zrýchlenom konaní – za text „podľa farby pleti“ pridali poslanci (tí, ktorí boli natoľko neschopní alebo stranícky disciplinovaní, že neušli) slová „a zápachu“. A takisto dodal, že „tábory smradu“ stratili opodstatnenie potom, čo sa prakticky okamžite nakazili všetci príslušníci ich ostrahy aj s veliteľmi táborov.

Po ďalších dvoch týždňoch došlo k radikálnemu obratu – v najväčšej súkromnej televízii vystúpila obľúbená herečka. Priznala sa k svojmu zápachu (bližšie nekonkretizovala jeho druh) a emotívne vyhlásila, že je naň hrdá. Veď práve svojím odorom môže plne a slobodne prezentovať svoju osobnosť a životné postoje na verejnosti. To bol prielom. Tento geniálny ťah okamžite okopírovali ostatné televízne stanice a kamingauty sa zosypali zo všetkých strán. O mesiac bolo celému národu jasné, že tolerancia k smradu je základom demokracie, humanizmu a vzájomného porozumenia. Každý, kto vykrúcal nos nad zápachom ostatných, bol na základe antidiskriminačného zákona tvrdo stíhaný smradľavými rukami zákona. Nesmrdenie sa podarilo vykázať z verejného života, stalo sa len súkromnou vecou nedostatočne páchnucich občanov.

Situácia sa postupne normalizovala. Ľudia sa vrátili do svojich domovov, továrne začali znova vyrábať, nákupné centrá sa otvorili všetkým dokorán, ventilácie sa rozbehli naplno. V televíznych správach vysielali zábery z okolitých krajín, ako sa tam pasujú s postupujúcou epidémiou. Ľudia sedeli pred televízormi a uspokojene sa na to dívali.

Večer v hlavnom vysielacom čase vystúpil premiér v diskusnej relácii ako jediný hosť. Tento program prenášali všetky televízne a rozhlasové stanice. Ani jeden divák však nevnímal, o čom predseda vlády hovorí. Z jeho úst sa totiž šíril neopísateľný puch, ďaleko prevyšujúci všetky ostatné zápachy, a vytekal von priamo z televízorov a rádií po celej krajine. Vtedy aj poslední diváci pochopili, že ich premiér dosiahol v osobnom raste métu, ktorá pre nich zostane iba zbožným želaním. A všetci nadšene vítali zasmradenú budúcnosť, ktorú im slávnostne prisľúbil.