„Povyprávám vám teraz, jak trpajzlíci bojuvali s elfámi. Bolo to v devadesátóm sédmom, išól som akurát na bicygli do roboty, vtedy som ešče nebol nezamesnaný. Tutok, jak je to pole, som ich uvidzel. Trpajzlíci, celá armáda. Mašíruvali smerom od Krupej. Povím vám, já som kukal jak puk. A vtedy hen, od Kátlovéc, druhý regiment. Zlézol som z bicygla, reku, dočkám, čo bude.
Trpajzlíci zastavili tutok, jak je tá čára, jak je nasadzená kukurica. Tí druhí pangharti, ked uvidzeli, že tí krpatí stojá, aj oni zastali. Chvílu tak na seba len čumeli a nigdo ništ nerobil. Potom volakerý z tých malých bradatých čurákóf začal néčo vyrevuvat a hned sa k nemu pridala celá tá čvarga. Ani elfom nebolo moc treba, hned sa chycili a hučali jeden cez druhého.
Hovorím si, vrískajú tu po sebe jak na fotbale, bohví dze sa tu vóbec zebrali. Ešče kukám okolo seba, či to volado druhý nevidzí, reku, opýtám sa, čo to má jako znamenat. Nigdze nikeho. Sám som tam stál, len som sa tak opíral o bicyglo.
Vtedy naráz scíchli. Šetci jak jeden. A spomedzi tých krpatých vám vylézol taký bradatý bulo ze sekeru a otrčil sa rovno naprostrídku pola, medzi tí dva regimenty. Jak keby si o volačo koleduval. Na to sa rozestúpili aj tí vysokí, a medzi nima vyšél jeden na koni. Taký bol oháknutý, vyparádzený… namójveru, vypadal jak pápež. Nasmeruval si to k temu malému smradovi a rovno pred ním zastal
Malý nanho kuká zdola, že či zleze. Ten na koni, taký vlasatý blonďáčisko, si ho najskór velice len tak ohlídal, jak keby ziscuval, či je prenho ten škrátek dost dobrý. Ná zlézol a vytáhol šablu. Asi takýto bazmek! Potom sa začali mlácit.
Bitka to bola jakože porádná, to vám povím. Malý ošmek, ani sa nezdal, jak sa vedzel s tú sekeru ohánat. Tí ostatní bradáči z jeho bandy jačali jak paviáni, škríkali, až v ušách zalíhalo. Elfi sa též snažili povzbudzuvat. Vypiskuvali na píščaly, volakerí vytáhli meče a ščíty a bárjako po nich búchali. Hentí dvá sa zatál obšívali hlava nehlava, ale ani jeden né a né trafit. Malý bol mrštný jak opica. Len skákal a zahánal sa s tú sekeru… No a ten druhý cibazól mu to vždycky vykryl. Švahol po ném, trpajzlík sa hned uhól, už to aj vypadalo, že tam budú nocuvat. Ale nakonec ten bradatý zmrd zadrbal tomu elfovi sekeru rovno do hrba!
Elf sa okamžite zvézol k zemi a ostal ležat s ksichtom na roli. Na elfofskej strane to hned scíchlo, zato trpajzlíci hučali jak zmyslóf zbavený. Šampión vytáhol sekeru, otočil sa na opatkoch a vrácil sa ge svojím. Od elfóf vybehli takí dvaja sanitári, či čo to boli, zebrali neboščíka a bolo po boji. No a odrazu sa mi zatmilo pred očámi a zgelil som sa jak kabela. Ked som sa prebral nebolo nikdze nikeho. Vtedy som ziscil, že mi volajaký buzerant ukradol bicyglo!“
Takto nám ujo Tibor rozprával, ako pri Dolnom Dubovom trpaslíci s elfami bojovali.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.