„Chcem sa sťažovať!“ , vyprskol muž do telefónu. Jeho direktívny
hlas
nepripúšťal žiaden odpor, vedomý si svojho práva na sťažnosť za
akýchkoľvek okolností či podmienok. A tentoraz ho hodlal uplatniť
mierou
vrchovatou. Aj keby mal celý deň bliakať do mobilu, urobí tak a musia ho
vypočuť! Inak…, sa bude sťažovať! A poženie to vyššie, až
k samotnému…
Svet bez mena horel. Armáda démonov útočila na skupinu bytostí
vznášajúcich sa niekoľko metrov nad zemou. Boli zahalené v dlhých
bielych
plášťoch, kapucne im zahaľovali tváre. V rukách mali kosy. Pohybovali
sa
v pokojných oblúkoch a vyberali si miesto, kde sa zahryznú do
nepriateľa.
Hordy zavíjali šialenou nenávisťou. Toto bolo miesto konečného
rozhodnutia. Zápas mocností Svetla a Temna sa začal.
Trrrr. Trrrrrr. Kdesi vpravo sa ozval ďateľ. Trrrrrrr. Vytrvalo
vyklopkával.
Trrrrrrrr. No inak bol les tichý a pokojný. „Stratili sme sa. Priznaj si
to,“ zakvílila. „Nie nestratili. Viem presne kde sme,“ odvetil
neisto.
Investigatívny novinár Nick Tomolson si preložil pravú nohu cez ľavú
a
s pôžitkom odchlipol z kávy. Sedeli v kaviarni La Plazze, bolo presne
dvanásť hodín…čas na ktorom sa dohodli. Tešilo ho, že je Gulváč
dochvíľny. Bol to dôležitý bod k predloženiu dokumentu, ktorý
priniesol.
Potreboval seriózneho a svedomitého človeka. Žiadne úzkoprofilové
hráčske typy, ktoré to nikdy nedotiahnu ďalej, ako cez svoje
malom…
Masívna stolička zavŕzgala bolesťou ako do nej dosadlo sadlovité
telo.
Nasledovalo ťažké odfukovanie a potoky potu sa začali vpíjať do
poťahov.
Na dnes mu stačilo, kolená sa mu triasli po neskutočnom zážitku, cítil
sa
ako vo sne. Zasyčanie vzduchu, vôňa koly, šesť ťažkých prehltnutí
kde
sladká tekutina ochladila telo, pobláznila chuťové receptory a dočasne
zahasila smäd, spokojné AACH na vypustenie prebytočného…
Vločky vírili vzduchom akoby tancovali šteklivý kankán a kňaz Estor
ich cez tesne upevnenú okenicu zaujato sledoval. Po chvíľke sa otočil a
na
čistom liturgickom rúchu si upravil fialovú štólu. „Tak ako
Peter, si pripravený?“ venoval trochu vyzývavý, no viacmenej
úzkostlivý
pohľad svojmu pomocníkovi, mladému, čerstvo vysvätenému kňazovi.
Och, už zasa na mne sedí. Zviera prázdny pohár a zoširoka opisuje
barmanovi
obsah svojho najnovšieho filmového scenára. Takému sympatickému
mladému
mužovi sa dá rozprávať. Všetko. Na otvorenie duše nie je ani potrebné
väčšie množstvo alkoholu, všetko ide akosi samo.
Ohňostroje dohasli, delobuchy dozneli, zablahoželali sme si všetko
dobré,
tí triezvejší si pripomenuli aj štátny sviatok a pesimisti začali
strihať
meter s 366 dielikmi roku 2012. K všetkým tým očakávaniam pridávame
aj
my svoju trošku: Víťaza druhého kola súťaže amatérskych
mikropoviedok
žánru fantastiky – Ohnivé pero 2011.
Prvé Ohnivé pero, projekt Mischa Jedináka, v ktorom sa
predstavilo 80 mikropoviedok, bolo výnimočné.
Aj keď ho Mischo po čase uzavrel, pero, čo chce písať, sa nedá
hibernovať
na veky. Nápady nemôžu vymrieť, nanajvýš sa im podarí na chvíľu
ukryť,
ako Sithovia v časoch Republiky. Dvakrát do roka na niekoľko mesiacov
nastane č…
Jednému v ušiach stále znejú rolničky a po nociach kutá v skriniach
a
perináčoch, či sa tam neskrývajú vytúžené darčeky. Iný chodí
z práce o deviatej večer (aby na vianočné darčeky zarobil) a
s hrôzou
sa podchvíľou pozerá do kalendára, lebo šanca darčeky aj nakúpiť sa
s ubúdajúcim denným svetlom zmenšuje tiež. My si však ani jednu
z týchto starostí nepripúšťame, pretože pred nami stojí
úloha ove…
Spod širokého zarasteného obočia pozoruje vranu sediacu na strome.
Šedivé
mračná sa zhromažďujú na horizonte. Blíži sa búrka. Vrana otvorí
zobák, aby mohla vypustiť krákoravú odpoveď na vzdialené hrmenie a
rozprestrie krídla. Nechá sa uniesť vlhkým vetrom pred pohľad
niekoho iného.
Keď Karol precitol do toho decembrového rána, prvé, čo si uvedomil,
bol
dátum. Ako druhé mu prišlo na um, že vôbec nemá strach, čo ho
naplnilo
istým uspokojením. Karol bol, na rozdiel od zvyšných 7 miliárd ľudí,
pripravený.
Pripravil dokonalú ilúziu. Hrany predmetu zarástli falošnou pavučinou
zo
živých bleskov, ozdobili ho ako drahocenný šperk. V tme výdatne
svetielkovali všetkými farbami. Páčilo sa mu to, od prírody bol
exhibicionista. Na priestranstvo sa už trúsili ostatní.
Černokňažník sedel na pni, v ústach žmolil steblo trávy a slnečný
deň
sa mu javil byť taký krásny. Čakal na spoločníčku, ktorá sa
osviežovala
v jazierku za jeho chrbtom. Bol by sa za jej nahým telom obzrel, ale aj tak
by
nič nevidel, lebo výhľad mu zakrývali husté kríky.
Boris Andrejevič prebehol chodbou ako posledný a narazil do
skorodovanej
steny. Zadunelo to. Svetlo nad nimi krátko zablikalo, ale chodba mlčala.
Major, kľačiaci za deravým sudom, si s úľavou vydýchol a nováčika
nepokarhal. Bolo nepochopiteľné, ako mohlo velenie poslať na takúto
dôležitú misiu žabiaka – sotva pätnásťročného chlapca.
Päť spotených chlapov ticho čupelo v tieni vypálenej hasičskej
stanice.
Opierali sa očmudenú stenu, špárami medzi tehlami vykukovali von.
„Ide,“
šepol mohutný chlap s veľkou spáleninou na krku. Z opasku mu visel
ťažký, hrôzu naháňajúci palcát. „Je sám, má koňa a kušu.“
Zrak je najdôležitejší. Tak vraví múdre porekadlo a Janko ho overil
v praxi hneď po tom, ako prišiel o ľavé oko. Zistil, že neklame. Oko
mu
však len tak z hlavy nevypadlo, ale mu ho vystrelili.
Kalendár
„Tak,“ profesor uprel na svojho zverenca pohľad plný hrdosti, „a
je
to.“ Eddie najprv len pomaly rozlepil oči. Nič nevidel, len klipkal od
oslepenia. „Ach prepáč, zabudol som ho vypnúť,“ starec sa natiahol a
šťukol vypínačom.
Bol pochmúrny deň. Mrazivý vietor fúkal snehové vločky do tváre
nešťastného furmana. Hoci mohlo byť len krátko pred poludním, zdalo sa
mu,
že padá súmrak. Určite to bolo tmavosivými mračnami, ktoré viseli tak
nízko pri zemi, akoby už-už mali padnúť a rozgniaviť všetko pod
sebou.
„Z takýchto mračien nevzíde nič dobré,“ vyhlásil Vasilij sčasti
pre
seba, sčasti pre hnedáka, ktorý ťahal masívne sane.
Krajinou sa hnali dvaja jazdci. Tryskom cválali pomedzi zalesnené kopce
a
popoludňajšie slnko sa jagalo na ich jasnej zbroji. Cestou míňali
zachmúrených sedliakov, lopotiacich sa na malých políčkach. Vysoko nad
nimi
sa na skalnatom brale týčil schátraný hrad, cieľ ich cesty. Zbrojnoši
kráčali sieňou, ktorá mala svoje najlepšie časy dávno za sebou. Na
jej
konci sa pomaly rozvetrával starý stolec a pri ňom stál jeden bie…
Ďobáčik leží doluznačky na svojej posteli a s dlaňami prilepenými
na
uhrovitej tvári usedavo plače. Je krásny slnečný deň, za oknom
švitorí
sýkorka, ale vo vnútri ranenej dušičky rozľútosteného dievčaťa
panuje
mučivá horkosť. To všetko on… Marek.
Doktor Blumentaum mal v pláne, dopriať si pohár kvalitného moku.
Jeho
pravidelný rituál, opakujúci sa niekoľkokrát denne, vyrušilo vŕzganie
dvier. Do ordinácie vošiel nádejný klient. Pána Skytovského už
omrzelo
večné ničnerobenie, a tak sa rozhodol pre zmenu vo svojom nudnom živote.
Chcel by bohatý a slávny, hoci aj post mortem. Aby sa tak však stalo,
bolo
potrebné absolvovať zopár kozmetických úprav.
Svet sa rozkolísal. Nie s takou vervou, aby sa približoval k samotnej
apokalypse, no možno chýbal už len pomyselný krôčik. „Nachádzame sa
na
periférii mesta Anjala, blízko hraníc s Francúzskom. To, čo za mnou
vidíte, je výsledok trojhodinového besnenia dvoch znepriatelených
gangov.
Levi a Panny…"
Vlad pozeral jedným okom do tmy, o druhé sa mu opierala skala
veľkosti
vagóna. Asi milión skál podobných rozmerov ležalo na jeho nesmrteľnom
tele. Dosť to bolelo. A čo horšie, tie skaly sa hýbali a posúvali.
Začínal sa cítiť nepríjemne. Pričom to všetko vlastne začalo
tak dobre.
„Koľkokrát som ti povedala, aby si zatvorila okno, keď prší? Pozri sa
na
zem! Je tam zase voda.“ Matka vrhla vyčítavý pohľad na dcéru, ktorá
pozerala televízor „Čo ak by som sa pošmykla? Čo by si potom
urobila?“
pokračovala zvýšeným hlasom.
Silno utiahnuté kožené popruhy sa mi zarezávajú do rúk. Nohy sú na
tom
podobne, nemôžem sa ani hnúť. Zatuchnutý vzduch v mučiarni je cítiť
krvou a utrpením. Viem, čo ma na tomto mieste čaká. Črevá v bruchu sa
mi
skrúcajú ako klbko podráždených zmijí. Nútim sa pomaly a zhlboka
dýchať, zažehnávam tak rastúcu paniku. Z boja samého so sebou ma
vytrháva buchnutie masívnych dubových dverí.
Politici ani tentoraz nesklamali. Keď sa trochu rozkukali a zistili,
o čo
ide, okamžite sa prispôsobili a začali s agresormi spolupracovať. Sami
ich
chránili pred rozzúreným davom a pomáhali odvádzať označených. Vraj
to
už nie sú ľudia a musia sa postarať o pozostalých. Pozostalých!
Úplne
nás odpísali. Pre nich sme boli už mŕtvi.
Neviem prečo, neviem ako, jediné čo si pamätám je ten nechutný
silný
vietor narážajúci do mojej tváre. Sledujem okná budovy z ktorej padám
a
spoznávam ju. Je to Tower One, najvyššia budova Mesta. Veľké sklenené
dlaždice tvoria jednoliatu na pohľad nekonečnú plochu, moderná
účelová
architektúra. Nelogicky som si spomenul na letáčik ktorý som dnes ráno
čítal, ktorý mi vtisla brigádnička pred budovou do ruky.
Dieťa spalo dlho: spalo bezsenným, hlbokým spánkom spravodlivých a keď
sa
prebudilo, vôkol bola len temnota a ono malo strach a takmer si cvrklo, tak
veľmi túžilo aspoň po iskierke svetla. Vtedy jeho tápajúca dlaň
objavila
lampáš a keď mäkké prsty zavadili o akúsi skrutku, rozhorel sa plameň
a
zrazu bolo svetlo a dieťa videlo, že svetlo je dobré.
Čiernym vesmírom, plávala kozmická loď. Život na nej už dávno
utíchol,
len bledé svetielka po jej okrajoch, naznačovali trúfalú nádej. Ľudia
v nej spali spánkom, zabudnutia. Loď sa odrazu zachvela a zastala.
Liliana
otvorila oči.