Toto je závet a posledná vôľa pána Cyrila Mošovského:
Všetok svoj hnuteľný aj nehnuteľný majetok zanechávam svojmu synovcovi Albertovi Mošovskému, ktorý je mojím jediným žijúcim príbuzným. Tento majetok zahŕňa najmä kaštieľ v Mošove, všetky lúky, lesy a polia k nemu náležiace ako aj všetko jeho zariadenie, teda nábytok, obrazy a rodinné klenoty, a všetko, čo nachádza sa v tomto kaštieli. Ďalej odkazujem svojmu dedičovi svoje aktíva v Rosenfeldovej banke, ktoré činia cirka 540 000 uhorských zlatých.
Svojmu synovcovi však ukladám tieto podmienky, o ktorých splnenie je povinovatý dbať, ináč nech všetok môj majetok prepadne uhorskej korune:
- Po mojej smrti si želám byť pochovaný v striebornej rakve s aspoň dva palce hrubými stenami.
- Môjmu dedičovi ukladám povinnosť nechať zamurovať dvere do knižnice mošovského kaštieľa a medzi tehly nechal vložiť kúsky Svätej Hostie. Tieto dvere nech za nijakých okolností neotvára.
Dané v Mošove 27-eho mája anno domini 1879
–
Albert obzeral listinu zo všetkých strán. Závet samotárskeho ujca sa mu zdal ešte podivnejší, než spôsob, ktorým zišiel zo sveta. Predovšetkým, ujec umrel pred dvoma dňami, to bol tretí június. Teda keď toto spisoval, už iste plánoval to, čo neskôr vykonal.
A potom sú tu tie podmienky. Albert vždy vedel, že bude jediným dedičom. Ujec mu po smrti rodičov, ešte kým bol chlapec malý, platil pestúnov a školy. Že by medzi nimi bol dajaký vrelý vzťah ťažko povedať, veď mládenec navštívil svojho ujca ani nie desaťkrát za tých dvadsaťpäť rokov svojho života, no napriek tomu nebolo pomyslenia, že by po smrti starého pána stála akákoľvek prekážka medzi ním a obrovským bohatstvom.
A predsa, boli tu akési dve výstredné požiadavky.
Zamurovať knižnicu – to sa Albertovi vôbec nepozdávalo. I z tých niekoľkých návštev v Mošove sa mu podarilo zistiť, že tá miestnosť obsahuje zopár veľmi vzácnych, priam unikátnych kúskov, ktoré by bola nekonečná škoda ponechať svojmu osudu zamurované.
A potom tá nekonečne výstredná snobská záležitosť so striebornou rakvou. Veď tak nepochovávajú ani cisárov a pápežov, nieto zemanov, nech sú aj bohatí ako židia. Ujec bude mať šťastie, ak sa Albertovi vôbec podarí presvedčiť miestneho farára, aby ho pochovali do cmitera a ešte vymýšľa akési parády.
Albert sa pristihol, že rozmýšľa o ujcovi, akoby ešte žil, akoby mu ešte bolo možné vyhovoriť tieto bláznovstvá. Žiaľbohu, už sa nedalo nič robiť, pretože pred dvoma dňami ho jedna vdova z dediny, ktorá mu raz za dva týždne chodila upratovať, našla mŕtveho práve pred dverami do tej nešťastnej knižnice. Chúďa ženičku skoro od ľaku trafil šľak, veď starý pán sám hruďou napred naľahol na osikový kôl. Ako žil, tak i zomrel, čudák a večný tulák, ktorý s nikým poriadne nerozprával, len sa buď na dlhú dobu kamsi strácal alebo zatváral v kúrii.
Albert si zaumienil, že veru nebude skákať ako mŕtvy ujec píska. Podmienky síce splní, ale urobí to ako Múdra žena z tej starej povesti. Veru, veru: ani pešky ani na koni, ani nahá ani oblečená. Usmial sa. Kaštieľ bude jeho a žiadne ujcove nezmysly nebude musieť vykonať.
Ako sa rozhodol, tak aj urobil. Pohreb bol o ďalšie dva dni a bol to pohreb skvelý, aký široko ďaleko nikto nevidel. Starý farár sa nakoniec nechal presvedčiť na riadny cirkevný obrad, keď mu Albert pripomenul, koľko milodarov jeho ujec farnosti venoval. Aj strieborná rakva bola, presne dva palce hrubá. Akurát išlo len o obyčajné nalakované drevo. Nikto nič neskúmal, notár nenamietal a Albert mohol byť spokojný. Prvý bod splnený.
Hneď cez hostinu sa Albert dohodol s miestnymi chlapmi, že knižnicu zamurujú na tretí deň. To by mal dosť času vypratať stade tie najvzácnejšie diela. Notár bol zas spokojný a keď sa hostia rozišli, potľapkal mladého pána po pleci a odovzdal mu tlstý zväzok kľúčov od rodinného sídla.
Albert ešte pána notára pozval na pohárik likéru. Vysvetlil mu v pohodlí svojej novej pracovne, že by chcel pred tým, než bude knižnica zamurovaná, odtiaľ vyniesť niektoré exempláre. Notár sprvu namietal – veď v závete sa jasne píše, že dvere sa nemajú otvárať.
„Omyl, pane, v závete stojí len toľko, že ich nesmiem otvoriť ja,“ odpovedal Albert s lišiackym úsmevom, „preto by som chcel poprosiť vás, aby ste mi trochu pomohli s touto nepríjemnosťou.“
Notárovi sa tento prefíkaný výklad zapáčil, a tak neváhal a vydal sa spolu s mladým pánom Mošovským ku knižnici. Bez váhania strhol úradnú pečať, ktorú tam bol sám predvčerom vložil a stisol zlatú kľučku.
Tej noci zhrmela nad Mošovom obrovská búrka. Ľudia ešte dlho spomínali na ňu, vraveli, že to sa sama Adria zdvihla, ako ohromný oblak preletela ponad Dolnú zem a zaliala mošovský chotár. Uprostred toho besnenia sa dolu rozbahnenou cestičkou doplazil naspäť do dediny pološialený notár. Nik z neho nemohol dostať, čo sa mu vlastne stalo, iba bľabotal čosi nezrozumiteľné.
Na druhý deň sa zvedaví chlapi vybrali do kaštieľa. Mladý pán nebol doma, nikde ho nemohli nájsť, len v chodbe pred knižnicou sedela hŕbka obhorených kostí a na vybielenej stene pár slov napísaných akoby uhlíkom:
„Ľutujem – Albert“
Pod tým čímsi matným, čo pripomínalo krv:
„Neskoro – Cyril“
Chlapi odišli rýchlejšie ako prišli zaprisahávajúc sa k svätému krížu, že na to miesto už nikdy nevkročia, čo budú živí.
Zároveň s nimi sa vrátili aj miestne ženy, ktoré boli zapáliť sviečky na Mošovského čerstvom hrobe. Hrob našli rozkopaný, všetky vence aj kytice neúctivo rozhádzané po celom cmiteri. Pomysleli si, že to mohol urobiť vietor predchádzajúcej noci, no ešte čosi nebolo v poriadku. V odhalenej jame zahliadli odklopené vieko striebornej rakvy aj jej jemné hodvábne čalúnenie, no vnútri nebolo žiadne telo. Tak sa zistilo, že sa Mošovskí stratili obaja.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.