Ajťák – zakomplexovaný chudák, trpiaci nadváhou, nosiaci dioptrické okuliare, neschopný socializácie na verejnosti a preto nutne osamotený vo svojom virtuálnom svete.
Vždy sa dobre pobavím, keď vidím udivené pohľady ľudí, trpiacich vierou vo všetko, čo sa niekde šuchne. Svoj život som začal naozaj ako každý iný – počatím a narodením. Nie, na to si nepamätám. Som síce génius, ale blázon len v medziach normy. To, že moje dospievanie ovplyvnil nástup AjTý, nemôžem poprieť. Ale že by som niekedy bol prototypom ajťáka? To môžu poprieť všetky moje staré známosti. Teda, už veľmi ani nie, veď kto by sa ich aj pýtal…
Žil som, užíval, veď sme vraj dobre platení. Tak som si zaobstaral byt, kabriolet a každý víkend behal po miestnych podnikoch. Že ajťák je neschopný socializácie? Kravina. Stačí sa len držať hesla – viac ako desaťkrát sa nespýtaš bez úspechu. Žil som si ako bohém, aj keď to bol život len o práci a oslavách, na viac už nebolo času. To je to, čo ajťákom nezáviďte – chcete mať používané onlajn služby vždy funkčné? Zamysleli ste sa nad tým, že to znamená, že ajťák kvôli tomu nemá voľný čas? Nie, ale nezazlievam vám to, aj tak to už nemá význam…
–
Budík. Vie niekto, ako budí R2D2? Ja viem, príliš vysoko. Je pol šiestej – čas vstávať. Odbaviť rannú hygienu, obliecť sa a už sa fičí do práce. Dnes je teda deň! Podľa predpovede posledný tohtoročný tropický deň, ale od rána tma. Niečo visí vo vzduchu.
A to doslovne; pozerám sa hore na nebo a vidím dosku. Kovovú dosku, akoby nás niekto prikryl pokrievkou. Neviem, či sme vhodný typ na obed, a keď, je len čas na raňajky a tie by mali byť výživné. Podľa najnovších prieskumov prevláda obezita, takže výživné raňajky by to mohli byť.
Na ulici okolo mňa je pusto. Niežeby o tomto čase boli ulice plné, vo veľkých mestách sa vstáva až na obed. Navyše, po vstaní treba pozerať ranné magazíny, nech vieme, čo nás dnes čaká.
Vypínam vážnu hudbu stiahnutú z netu (fakt je to ťažko kúpiteľný produkt, kto už by len počúval Rachmaninova či Beethovena), prepínam na rádio. Len šum. Dávno som vravel, že po digitalizácii TV vysielania mal prísť na rad rozhlas.
Ja viem, má mi práve docvaknúť, že je tu problém. Ale na problémy máme politikov a úradníkov, na riešenie nás, prostý ľud. Lenže, kde ten ľud je? Stojím už päť minút na križovatke a doteraz ma nikto neposunul, ani len nevytrúbil. Ticho a pustatina, ak sa tak dá nazvať hypermoderné mesto, ktoré sa vymyká akejkoľvek predstave ilustrátorov 50. rokov minulého storočia. Niečo tu naozaj nesedí.
Buď sa pokazil Matrix alebo mi práve Leo vstúpil do snov a snaží sa ma zmeniť. Márna snaha, takých už bolo. Neviem, nestarám sa. Už dávno som pochopil, že u ľudí prevláda nevšímavosť a ignorancia. Nie, netreba to meniť, len sa treba vždy postaviť do správneho radu ignorantstva, ktorý práve potrebuje vyriešiť najdôležitejší problém ľudstva – raz je to nedostatok popkultúrnej zábavy, inokedy hlad po nevedomosti.
Ok, idem ďalej, nech som v práci načas a potom mám čas premýšľať, čo sa to deje (ak teda fakt vážne nespím). Ale ak je toto Matrix, tak sa vyhlásim za jeho samozvaného ochrancu – niet nič lepšieho na svete, ako snívať a plniť si sny. To, že budem len baterkou – aspoň budem konečne na niečo dobrý.
Pred vchodom do podzemných garáží ma čaká skupinka zelených týpkov. Presne takých, ako napadli Londýn v Doctorovi Who. Moment, kde je Doctor, keď ho vážne potrebujeme? Alebo ho nepotrebujeme? Neviem, teda viem, že auto na svoje vyárendované miesto nedostanem.
Vystupujem a idem k skupinke, utiecť nemá význam. Aj keď zatiaľ netuším, aká maškaráda to je. Ak sú to len ľudia, tak sa dohovorím ľahko. Navyše, ak neuhnú, tak pred autom odskočia. Ak sú to emzáci, tak musia byť minimálne natoľko vyspelí, aby mali hlasové modulátory a plne sa vedeli so mnou dohovoriť. Pravda, dohovoriť sa so mnou je ťažké, tak aspoň dorozumieť.
„Zdravím, zelení ľudkovia,“ začínam konverzáciu.
„Si ten, ktorý sa nazýva génius?“ plynulo a zrozumiteľne na mňa prehovorí stádo zelene.
Tak teda toto ľudia nie sú, takú synchronizáciu som nevidel ani pri ruských akvabelách.
„Jasné, som génius, inak by som tu asi nebol, či?“
„Óóóó, záchranca náš a vlastnej planéty. Sme neskutočne šťastní, že sa nám naše vesmírne plavidlo pokazilo tu. Na mieste, kde žije ten najväčší génius mierne technicky zaostalej civilizácie.“
Toľko komplimentov dokopy som nepočul od všetkých tých jednorazoviek, čo som im vyplatil účty v baroch a výletoch. Toto asi nebude sranda, aj keď mi to celé príde naivne smiešne.
„Ďakujem za uvítanie, aj keď vítať by som mal ja. No ako tak pozerám okolo seba, už ste sa stihli zoznámiť s planétou a usadiť sa. Vidím, že ste si ma ako génia a záchrancu ponechali ako jediného fungujúceho. Tak teda priama otázka – som sám a jediný, kto prežil ľudstvo?“
„To nie, my sme len zastavili čas na dobu, kým nám pomôžeš vyriešiť náš problém a kým sa neposunieme ďalej.“
„Čistá kravina, ako môžete zastaviť čas a pritom ďalej čas využívať?“
„Je to génius!!! Pravda je taká, že sme uspali celú civilizáciu a snažíme sa jej teraz vnášať sny o každodennej rutine. Najhoršie je to ale s prenosom do reálu, keďže všetko, čo jej vysnívame, musíme preniesť do života, aby po prebudení mohlo všetko fungovať, akoby sme tu neboli. Jediný náš problém je pochopenie akcií a búrz…“
„To neriešte, to nechápe nikto. Vráťme sa ale k problému. Niečo od mňa chcete a potom vypadnete?“ Nie práve najlepší prvý kontakt. Zase ma budú mať za väčšieho blázna, ak sa spijem a prekecnem sa.
„Áno, spasiteľ. Naše plavidlo sa vstupom do tohto planetárneho systému pokazilo. Nevieme, čo sa stalo, vymenili sme všetky súčiastky, no nepomohlo to. Problém je niekde na softvérovej úrovni. Iná možnosť neexistuje. Žiaľ, nemáme manuál a jediné, čo nás naučili, je stláčanie správnych gombíkov na ovládacom paneli. Teda, máme jedného technika, ktorý vie meniť hardvér, ale to je všetko.“
„Aha, ja mám teda preskúmať, aký softvér to máte a opraviť ho?“ Výzva, ktorú ajťák nemôže odmietnuť, aj keď vie, že to, do čoho sa púšťa, nie je pozemské.
„Dobre, niežeby som si toto neužíval, veď tu mám mimozemský kontakt, ale radšej by som si dnes užíval iný kontakt. Je piatok a tak si treba zresetovať hlavy, poďme na vec.“
Neviem, ako som sa dostal na hlavnú palubu, ale ostal som v šoku, keď som videl interiéry Júeses Enterprajs. Chýbal mi už len Spock. Všetko bolo tak dokonale plastické a fádne. Žeby som nebol prvý človek, s ktorým sa stretli? Toto dokáže navrhnúť len človek, tak neprakticky, neúčelne.
Pozerám na displej pred sebou – fakt skvelé, na domáce kino. Pridať k tomu dobrú reprosústavu a už nebude hroziť, že by som sa nevedel sústrediť na relax počas súlože susedov.
Koniec rozptýlenia. Na displeji svieti len jedna otázka. Otázka, ktorá tak fascinuje ľudstvo, otázka, ktorej odpoveď je ľahká. Otázka, ktorá vo mne vyvoláva otázku inú – ako to ten Douglas dokázal?
Stláčam na klávesnici číslice štyri a dva. Systémy nabiehajú, zelení radostne poskakujú, ja však neverím. Ak existuje 42, musí existovať aj Marvin. Ja ho chcem!!!
–
Pozerám sa na hodinky. Sobota ráno, hlava triešti po resete. Blondína vedľa mňa má naaranžované srdce z tmavých chĺpkov v rozkroku. Nie je pravá…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.