Muž ležiaci na nemocničnej posteli s námahou otvoril oči. Dopiči. Presne takto by znelo jeho prvé slovo, keby mu v tom neprekážali odporné hadičky trčiace z jeho úst a nosa. Mdlé svetlo miestnosti mu tiež nerobilo dobre – mal pocit, že ho ešte viac otupuje.
Po chvíli sústredenia sa mu podarilo stlačiť tlačidlo na privolanie sestry.
Personál nemocnice ešte stále zmätene pobehoval po izbe, keď prišla Tereza. Tvárila sa roztomilo. Pohladila ho po tvári a pobozkala na čelo. Pomocou mimických svalov vytvoril čosi podobné úsmevu. Dobre vedel, že by jej viac vyhovovalo, keby zgegol. Jeho milenka sa síce v závete nevyskytovala, tušil však, že jeho brat by ju štedro obdaroval. Vždy mal pre ňu slabosť. Možno, kým on bol v kóme, s ňou aj chrápal…
„Vravia, že tvoj stav sa výrazne zlepšil,“ zašvitorila.
Keby mal dosť síl, otrávene by prevrátil oči nad jej duchaprítomnosťou, teraz len privrel viečka a vychutnával si pocit bytia.
V koženom kresle sa cítil pohodlne a sebaisto. S hrdosťou si prezeral svoju prepychovú kanceláriu. Zrak mu padol na certifikáty, ktoré jeho firma získala. Vlastný odraz v zrkadle za osvedčeniami jasne naznačoval, že už je v skvelej kondícii.
„Vitaj späť,“ povedal sám sebe.
Zapípal mu telefón. Elegantne zdvihol slúchadlo. Sekretárka mu oznámila, že nejaký pán sa domáha stretnutia s ním.
„Pustite ho,“ povedal hlasom plným odhodlania opäť riadiť tento podnik.
Do miestnosti vošiel nižší chlapík v menčestrovom saku a teniskách. To neveští nič dobré, napadlo ho.
Neznámy sa predstavil a posadil do kresla pre návštevy.
„Tak s čím vám môžem pomôcť?“
„Dlhujete nám peniaze,“ povedal bez okolkov.
Chlapovi v saku a teniskách môže ísť jedine o peniaze… „Prosím?“ dožadoval sa bližšieho vysvetlenia.
„Keď ste boli mimo, uzavreli sme dohodu…“
„S kým?“ skočil mu do reči a hneď ho napadol jeho všetečný brat.
„Predsa s vami. Je však prirodzené, že si to nepamätáte, keďže ste boli v kóme.“
Pôvodná podozrievavosť sa začala meniť na pobavenie. „Predpokladám, že sme sa stretli v tunely, na konci ktorého bolo svetlo…“
Živé oči v mužovej nevýraznej tvári sa prirodzene a zároveň démonicky zasmiali. Z obalu na dokumenty vytiahol akýsi papier a položil ho na riaditeľov stôl. Bola to zmluva.
Zobral ju do rúk a neveriaco hľadel na dátum a jeho podpis, ktorý mal červenú farbu a na kvalitnom bielom papieri sa vynímal ako rana po údere bičom.
„Nebojte sa, je to len červený atrament,“ zachichotal sa tajomne chlap. „Ale pre naše účely je rovnako akceptovateľný ako krv.“
„Čo to má znamenať?“
„Chceli ste žiť, tak žijete…“ mužík fúkol do otvorenej dlane akoby mu práve vracal život.
„To som akože upísal dušu?“ spýtal sa ironicky, no podvedome očakával negatívnu odpoveď. Takéto divadlo by totiž jeho brat ani Tereza nedokázali zosnovať. Cítil, ako mu nabehli zimomriavky.
„Dušu?“ chlapík sa uškrnul. „V dnešnej dobe sme trochu praktickejší. Vo vašom svete sa nám celkom páči, a peniaze sú v ňom nevyhnutná vec.“
Uvedomil si, ako ho znervózňuje, že oproti sediaci hovorí neustále v množnom čísle.
„Každý potrebuje chvíľu na predýchanie. Tu je môj telefón aj číslo bankového účtu,“ muž sa postavil a na stôl položil kartičku. „Verím, že to nebudete komplikovať,“ vykročil ku dverám, kde sa ešte zastavil. „Nevypláca sa to…“ dopovedal a definitívne opustil kanceláriu.
Nervózne ťukal kartičkou po stole. Závan nevysvetliteľného strachu sa pomaly vytrácal a do tela sa mu vlievala zlosť. Takáto drzosť! Ja mám dávať niekomu pre nič za nič peniaze. Nikdy som sa nenechal vydierať! To by som sa radšej… z vrodenej vypočítavosti myšlienku nenechal doznieť.
Vedel, že takáto situácia vyžaduje okamžité riešenie. Otvoril poštového klienta a začal písať šifrovanú správu. Pre takéto komplikácie používal diskrétnu firmu, ktorá ho nikdy nesklamala a nepríjemnosti vždy rýchlo zlikvidovala. Radšej zaplatí im, akoby mal každý deň čakať, že nejaký trhan v teniskách vojde do jeho kancelárie a bude pýtať ďalšie peniaze.
Tón prichádzajúcej pošty ho prinútil prestať písať. Nový mail sa automaticky maximalizoval. Na obrazovke svietila jediná veta: Ani to neskúšajte. Odosielateľ nebol uvedený.
Zase tie prekliate zimomriavky! Chvatne zaklapol notebook. „Kurva!“ uľavil si.
Už o chvíľu však pocítil ničo, čo identifikoval ako opätovný závan odvahy. Nech nečakajú, že sa zľaknem takýto lacných trikov! Toto si vyriešim sám a vyriešim to raz a navždy, presviedčal sa, ignorujúc kvapku potu stekajúcu po rozhorúčenej tvári.
Zobral do ruky telefón – vo vlhkej dlani sa mu nepríjemne kĺzal, a začal vyťukávať číslo z kartičky. Vyčkávací tón sa mu hodnú chvíľu provokačne vysmieval, kým došlo k spojeniu.
„Vybavíme to osobne a v hotovosti,“ povedal bezfarebným hlasom do mikrofónu.
Keď zložil, natiahol sa v kresle a privrel viečka. Pred očami sa mu do podrobných detailov vyjavil priebeh práve dohodnutého stretnutia. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol.
Na košeli pod menčestrovým sakom rozkvital krvavý kvet. Prenikavý pohľad umierajúceho prezrádzal uvedomenie si konca. Telo sa v obradnom tichu zložilo na zem.
Riedky dym stúpajúci z ústia pištole s tlmičom vytváral pred strelcovými očami bizarné obrazce.
„A máš to,“ povedal, alebo skôr zachrapčal, na adresu mŕtvoly, aby si dodal odvahu na to, čo ho ešte čakalo. Telo musí odvliecť preč a zakopať. Po pobyte v nemocnici bol ešte stále slabý, preto vedel, že s celým telom nedokáže pohnúť… Z auta vybral krabicu s náradím.
Ranné lúče prebehli po jeho zarosenom čele. Telo bolo rozrezané a zakopané, zbraň hodená do rieky. Bolo mu zle od žalúdka, už dvakrát vracal. Nečakal, že to bude také ťažké. Napísať správu a poslať peniaze z neho robilo vraha rovnako ako priame zabitie, jeho žalúdok mu však teraz vysvetľoval, že toto bolo predsa len niečo viac.
Unavene zo seba stiahol igelitový odev a nasadol do auta. Už teraz sa tešil, ako sa zahĺbi do práce, a tak nebude myslieť na to, čo musel vykonať.
Vo výťahu firmy skolaboval a zosunul sa k zemi. Keď sa dvere otvorili, ľudia ktorí chceli ísť na vyššie poschodie, začali vyplašene jačať pri pohľade na krv vytekajúcu zo všetkých jeho telesných otvorov. Len jeden z nich ležiacemu mužovi duchaprítomne podložil pod hlavu svoje menčestrové sako a začal vytáčať číslo záchranky.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.