„Takú spokojnosť som veru necítil už roky.
Vymyslieť ako zabiť starú Cíbikovú sa nepodarí každý deň. Rozumejte, tak aby sa na to neprišlo.“
Pán Príbik sa v domácom odeve pohodlne usadil do hojdacieho kresla.
„Dokonalý zločin? O to tu ide?“
Mladý novinár vyzeral zarazene. Aj keď okolo stretnutia panovali „bezpečnostné“ opatrenia ako v americkom filme. Odkazy na lístočkoch a telefonáty do prázdnych búdok. Chvíľami si myslel, že sa na ňom baví iba banda deciek.
„Našiel som veru spôsob! A vyhral by som aj tú stávku.“ Pokračoval v rozprávaní, nehľadiac na to, že sa novinár ešte nepustil do zapisovania.
„My sme totiž v práci uzavreli stávku, že vymyslíme ako spáchať dokonalú vraždu. Verili by ste tomu, že väčšina chlapov je za priamu likvidáciu? Najlepšie sekerou či kladivom.“
„To by asi chcelo poriadne alibi.“ Zapojil sa novinár.
Alfonz Príbik stiahol obočie, akoby cmúľal mimoriadne kyslý cukrík.
„Ale prosím vás! Je to hrozne riskantné. Obeť sa môže vybičovať k šialenému odporu. A je to nedôstojné. Špinavé!“ Šedivejúci vrah – teoretik sa pousmial.
„Každý je hrdina, pokiaľ o vražde hovorí. Ale s krvavou sekerou v ruke a zmietajúcim sa telom na zemi by sa posral. Farkaš by sa posral určite!“
Do notesu už pribúdali poznámky. Reportáž to bude trochu bulvárna, no o to lepšie.
„Nie, vražda sa nesmie ponechať náhode mladý pán. Scéna musí byť do detailu premyslená. Veď ostrá bude iba jedna.“
„Naznačili ste, že to bola stávka. Vyhrali ste?“ Rozžiarený rozprávač pohasol.
„Nič som nevyhral. Farkaš s tou svojou sekerou vyhral. Taká sprostosť! “ Tajnostkársky sa naklonil nad stôl, ktorý oboch oddeľoval a pokračoval šepotom.
„Nemohol som, veď hneď na druhý deň milú Cibuľu vyniesli pätami napred.“
„Cibuľu?“
„Starú Cíbikovú. Niekedy sme ju nazvali starou cibuľou. O mŕtvych iba dobre. Veru bola to sviňa ako prasa. Nik ju nemal rád. A moja drahá Marta obzvlášť. Viete zazlievala jej všetečnosti… Rozumejte, vďaka nej každý v ulici vedel že nemôžeme mať deti. Martu to ubíjalo.“
Pán Pribík sa vrátil k pôvodnej hlasitosti i téme hovoru.
„Keď som sa dozvedel, ako zomrela, chvíľu som si myslel, že som sa zbláznil. Nik predsa nevidel moje poznámky!“
„Zapísali ste si to ako scenár?“
„Veru ako scenár. Rozumejte, inak by som nevyhral. Dokumentácia je všetko!“
„Ako ste vedeli, že ju zavraždili práve podľa vášho návodu?“
Domáci pán pošúchal nohami v teplých papučiach. Rozhovor sa konečne posunul.
„Už len to, že zomrela tak náhle! Roky zdochnúť nechcela. Predávkovaná! Pohár z ktorého pila, rozbitý!“
„Pohár bol dôležitý?“
Alfonz prevrátil oči.
„Tak pekne po poriadku.“ Vyslovil pomaly, dôrazne a nahlas. Akoby vyučoval školáčika.
„Pani Cíbiková brala lieky. Rozumejte, lieky na srdce. Veľmi nebezpečné pri predávkovaní.“
Papučky zašuchotali na dlážke o poznanie veselšie.
„Naozaj nebezpečné…“
Príchod panej domu pretrhol niť sľubne sa rozvíjajúceho príbehu.
„Marta, prečo práve teraz?!“
„Nebudem čakať kým koláč vychladne! Prosíš si aj ty?“
„Tisíc ráz ti nestačí povedať že mám po ňom kyselinu? Už choď prosím ťa!“
Vysoká štíhla brunetka sa zle pozrela na svojho muža.
„Ešte ma aj vyháňať bude, hnusoba stará!“
Tým bol jej životný druh vybavený a svoju pozornosť obrátila na mladíka.
„To nič mladý pán. On je manžel síce hundroš, ale urobí, čo mi na očiach uvidí.
Dúfam, že nemáte podobný problém s trávením. Veď ste mladý a zdravý chlap!“ Povzbudivo sa usmiala.
Gregorovi bolo jasné, že ak si neodhryzne aspoň raz, gazdiná izbu neopustí a on sa viac nedozvie.
„Rozumejte, boli to drobnosti. No dôležité drobnosti!“ Prst pána domu vyletel hore tak rýchlo, až sa rozhojdalo kreslo. Gregora myklo.
„Stará Cibuľa totiž zabúdala aj ako sa volá. Jediný spôsob ako zaistiť pravidelné užívanie liekov bol systém. Jednoduchý, no predsa.“
„Predpokladám, že jej systém bol kľúčom pre váš plán.“
„Znamenitá úvaha. Áno, je to tak. Stačilo málo a jej jednoduchý systém fungoval proti nej.“
„To ale predpokladá prístup do jej domu, ak sa nemýlim. To z vás však robí podozrivého…“ Novinár sa potešil, keď videl že vykúzlil na tvári hostiteľa úsmev.
„Aj na to je veru liek. Teda lieky. Všetko muselo vyzerať ako nehoda. A prístup som mal, Marta polievala starej kvety. Kvôli tej zábudlivosti. Aj keď ju neznášala.“ Posledný kúsok koláča zmizol v hosťovi. Aby mal čisté svedomie, keby sa pani Príbiková vrátila
„Vašu susedu teda zabil jej vlastný systém?“
„Veru, stačil jednoduchý trik. Jednu tabletku užila a druhú mala rozpustenú vo vode ktorou ju zapila. Rozumejte, vodu si pripravovala vždy ráno a tabletku pila až večer. To je celá veda.“
Mladík sa zahniezdil na stoličke. Akosi mu nebolo dobre. Pri pomyslení na rozpustenú tabletku sa zadíval na hrnček čaju. Nie, ešte z neho nepil. Radšej ani nebude.
„Vodu si cez deň sto ráz skontrolovala. Mala to aj na lístku na chladničke. Nemohla sa teda pomýliť a vypiť ju dva razy.“
„Ako si polícia vysvetlila dvojitú dávku lieku v tele?“
„Zopár tabletiek bolo treba zlepiť nad parou. Ostatné tiež prebehnúť parným kúpeľom. Rozumejte, aby mali na sebe patinu. Tie zlepené prisypať do fľaštičky. No až potom. Pohár vymeniť a čistý rozbiť. Nič jednoduchšie ako presvedčiť policajtov že sa z neho pilo.“
Na tvrdej drevenej stoličke mu trnuli nohy. Ešte chvíľu treba vydržať.
„Vraveli ste ale, že ste to neboli vy.“ Povedal akosi malátne.
Buchnutie po stole prišlo ako blesk z jasného neba.
„Dva dni som si myslel, že som sa zbláznil! Policajti prišli akurát tak na kus reči. Vlastne až od nich som sa dozvedel o tabletkách a rozbitom pohári. Babu zahrabali hneď po pitve. Šiel som aj na pohreb, či medzi pozostalými nenájdem kolegu. Nič.“ Na rozprávačove pery sa vrátil úsmev.
„Chvíľu mi to veru trvalo. Ale predsa len som to rozlúskol!“
Mladík už nezapisoval. Ruky neposlúchali. Na hrnček čaju sa díval s vrcholným podozrením.
„Bola to Marta! Moja Marta!“ Dramatická pauza sotva stačila, aby sa žurnalista zorientoval.
„Ako?“ Zabľabotal.
„Jednoducho. Poznámky! Spomenul som si, že som ich nechal na stole. Lenže ráno ma čakali v aktovke. Je kopa vecí, čo robíme automaticky. Napríklad ukladanie vecí do aktovky. Ale nakoniec som si spomenul.“
„To ten stleus“ Mladíkove ústa odmietli poslušnosť.
Pani Marta vošla do miestnosti a sadla si na stoličku presne oproti obeti. Zadívala sa naňho tak uprene, že by vykríkol keby mohol.
„Už?“
„Myslím, že áno, keď som tresol po stole už sa nevedel ani pohnúť.“
„Si naozaj pozorný, že si to takto šikovne pripravil. Heslo aby som prišla s koláčom si naozaj nevšimol. Prepáč, že som ti neverila.“
„Veď som vravel.“ Odvetil spokojne.
„Liek teda funguje aj zapečený do koláča. A ty sa konečne môžeš pozrieť ako to vyzeralo, keď stará Cibuľa umierala.“
„Je nádherné, že si to pre mňa pripravil.“
Prešiel za mladíka a podvihol mu padajúcu hlavu.
„Pokochať sa pohľadom a užiť si, že plán funguje. Na chvíľu sa zastaviť… Na to som ozaj nepomyslel.“
Marta už nepovedala ani slovo. Dychtivo sledovala tvár z ktorej sa vytrácal život. Vyzeralo to, akoby ho sama vysávala.
Do mysle sa mu vkradla hmla. V čiernej zrenici uvidel tvár starej ženy. Presne takú si ju predstavoval. Stará Cibuľa sa zaškerila.
„Takého dobrého poslucháča som už dávno nemal. Ale keď tých novinárov nik hľadať nebude…“
Možno, veď ešte sa uvidí, ale možno bude mať ďalších poslucháčov. Čosi mu hovorilo, že Marta bude chcieť viac. Jej čierne oči sú prihlboké.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.