Na poličke, mierne zafŕkanej prachom, tróni handrová bábika. Ľavé oko jej chýba a z brucha naplneného molitanom sa rozlieva potkaní moč. Marcela ju tam nechala, v neporušenom stave, na pamiatku svojej dcéry, Alenky.
Keď pred mesiacom spoločne vynášali kartóny zo zatuchnutej pivnice, Alenka ju našla v premočenej krabici. Hoci bola bábika značne poškodená, zapáčila sa jej a zobrala si ju so sebou. Bábiku posadila na poličku, neďaleko nočného stolíka, deň predtým, než ju odviezli do nemocnice.
Od tej chvíle sa matke, noc čo noc, dcéra prisávala na krk, pripomínajúc malého vtieravého cicavca. Po tupom bodnutí jej šepkala chrapľavým hlasom: „Mama, som hladná.“ V tom sa Marcela zobudila uprostred mokrej postele. Prstami si dôkladne prechádzala po krku. Ten bol však naďalej jemný ako hodvábna látka.
Každý nepárny deň chodí Marcela na cintorín. Intenzívne sa modlí a polieva burinou obrastený hrob. Dúfa, že spod čiernej hliny vykuknú slizké hlavy pestrofarebných kvetov. Po hlinených brázdach sa prechádzajú bzdochy. Kríž chýba, ktosi ho vytrhol…
Bol piatok, sparný večer. Marcela kľačala nad hrobom. Okolo nôh ju omínali šupinaté hady, ktoré tlačili zhrbené telo bližšie k zemi. Zdalo sa jej, že počuje zvuk ťažkých krokov, zrýchlený dych, brechot besných psov… Alenka sa jej opäť prisala na krk. Zúbky, drobné ako pílka, chceli predrať napnutú kožu. Tmou plával tichý a úpenlivý hlas, opakujúci vetu: „Mama, som hladná.“ Marcela začala odhrabávať hlinu, zvyšky sa jej zachytávali na nechtoch. Srdce stiahnuté korzetom a boľavý krk upokojovali drobné kvapky dažďa, padajúce na tvár a zátylok.
Nebo začalo opúchať ešte väčšmi. Na Marcelinom pleci spočinula neznáma ruka. Skafander strachu ju tuho obopol, svižne sa otočila. Zavalitý muž, ktorý sa pre ňou vypínal, mal na hlave horiacu fakľu. Tak sa to aspoň zdalo pri odlesku mesačného svitu. Mužovi vychádzala z úst zelenkastá para.
Marcela iba vytušila, že jej hovorí: „Prepáčte, nemáte náhodou cigaretu?“
„Nie, nemám. Ja nefajčím!“ z popraskaných pier sa jej spolu so slovami vyplazilo aj zopár slín.
Po ráznej odpovedi muž zmizol v rozopnutom kabáte tmy. Marcela nemala energiu pokračovať v hrabaní. Rozhodla sa, že začatú prácu dokončí inokedy a rezkým krokom smerovala domov.
Otvára dvere, v kuchyni za chatrným stolíkom sedí Alenka. Na ľavom oku má zafúľanú gázu, prichytenú tenkými pásikmi leukoplastu. V ruke drží veľkú lyžicu a s úsmevom vraví: „Mama, som hladná.“ Marcela si rýchlo pretiera opuchnuté oči, do ktorých sa tlačí soľ. Je šťastná, že vidí dcéru. Alenka beží k mame, objať ju. Lyžicou jej vypichne ľavé oko. To pomaly vyteká, na podlahe vytvorí lesklú slzu. Marcela cíti sladký pramienok krvi pod blúzkou. Nie je si istá odkiaľ krv vyviera. Nezbedná dcéra odstupuje od matky, nakláňa sa k oku, štuchá doň lyžicou. Je spokojná, nadmieru sa teší. Konečne budú rovnaké, ona, bábika aj mama…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.