„Naši reportéri získali nahrávku z mobilného telefónu od
anonymného
diváka z Rimavskej Soboty,“ pokračovala moderátorka. „Zachytáva
šokujúci úkaz spojený so záplavami z posledných dní. Upozorňujeme,
že
zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov.“
Faraón Snofrev, božský Nebmaat, stál na vyblednutých doskách lode a
pozoroval skazu. Syn boha Hora iba bezmocne zatínal dlane do pästí a
odpoveďou na jeho tiché šeptanie modlitby bolo iba žeravé slnko a
zrnká
horúceho piesku, ktoré mu vmietol vietor do tváre. On, božský, čo
postavil
veľkolepú pyramis v Dášure, nedokázal zastaviť Veľkú rieku, ktorá
sa
vylievala z brehov a ničila všetko, čo jej prišlo do cesty
Stalo sa to takto: Ešte než som vkročil do kancelárie Digitálu, vedel
som,
čo ma bude čakať a čo ma neminie. S hlbokým nádychom tibetského
mnícha
som otvoril modré železné dvere a vošiel do miestnosti. „Už zase
meškáš!“ zarevala šéfka 120-decibelovým tónom, ktorý drvil moje
ušné
bubienky (a vraj zamestnávateľ má poskytovať ochranné prostriedky pri
práci – asi sa pôjdem sťažovať).
Vysvedčenia sú rozdané, na zadok nalátané, tí lepší si
vyslúžili
sladkosti či výbavu na prázdniny a tí, ktorí majú na to čas, sa už
opaľujú pri vode alebo v lesných húštinách pátrajú po tajomstvách
prírody. K všetkým tým očakávaniam pridávame aj my svoju trošku:
Víťaza prvého kola súťaže amatérskych mikropoviedok žánru
fantastiky – Ohnivé pero 2012. A verili by ste, že toto kolo bolo už
jubile…
Ani sme sa nenazdali a ubehli štyri veľmi hektické mesiace, okrem
iného
naplnené aj súťažnými poviedkam na našom webe. Keďže čochvíľa sa
mnohým začnú prázdniny či dovolenky, radi by sme im ešte predtým dali
možnosť zhostiť sa príjemnej povinnosti rozhodnúť o prvom tohoročnom
víťazovi Ohnivého pera.
Kde bolo tam bolo, žilo raz v chalúpke v údolí jedno dievčatko.
Jeho
rodičia každý boží deň odchádzali po brieždení do práce a vracali
sa
až neskoro večer. Dievčatko sa zatiaľ staralo o skromné rodinné
hospodárstvo: zbieralo vajíčka, páslo húsky, dojilo kravičku.
Nechcel som aby to vyznelo ako výčitka, ale tento pán už nevyzeral
byť
jednou nohou v hrobe. Zdalo sa, že je pekne zabývaný vo svojej rakve a
čaká len na to aby mu tam zapojili káblovku a on mohol v pohodlí čakať
na
svoj koniec pozeraním seriálov, ktoré skončili v dobe, keď som sa ja
ešte
batolil po parketách.
Chlapec kráčal po strede cesty. Na chodníku by mal pod nohami viac
svetla,
ale bál sa. Veril, že v húšti a za stromami naokolo sú skryté
strašidlá
a čakajú na to, kedy niekto prejde okolo. Potom vytiahnu pazúry a majú
korisť doslova v hrsti. A v tesákoch. V jeho predstavách mala každá
obluda papuľu plnú dlhých zubov ostrých ako nôž. Rozhrýzli by ho
skôr,
než by žmurkol. A tak radšej kráčal po ceste, tam, kde…
Nazývali ich Spáči, pretože boli slepí. Život trávili v tichu a
temnote
výmenou za jedlo a pohodlie, ktoré ponúkal palác. Na Omnii sa ľudia
modlili, aby sa z ich detí stali Spáči, ale len podaktorým sa ušlo
toto
privilégium. Spáčov potrebovali kvôli Rude.
Rytier Guillaume nemal dobrý pocit, keď išiel na koni tým lesom. Nebolo
to
síce po prvý raz, čo meral cestu tým lesom, ale toho nepríjemného a
zvieravého pocitu sa nezbavil nikdy. Zároveň si však uvedomoval, že
iná
cesta k hradu jeho vyvolenej nevedie.
Je nádherná bezveterná noc, hviezdy na oblohe prekrásne svietia ako
tisíce
malých lampášov, ba dokonca je vidno aj mesiac v plnej kráse, čiže
v tvare luny. V meste, na prvý pohľad opustenom, svieti v jednej budove
svetlo. Už v skorých hodinách uprostred tmy je v policajnej
stanici čulo.
Kdesi uprostred tejto nedeľnej scenérie modlí sa zrelá pani, žiadna
mladucha, no tobôž nie starucha. Má medené vlasy a vysoké čelo.
Kľačí
na fádnom vankúši v drevenej lavici, poškuľuje po svätých
ilustráciách, no pod chvíľou nakúka vedľa seba.
Päť kôl výberu, ktorými museli prejsť, bolo ťažkých, drsných a
ponižujúcich. Ale sponzor zaplatil svadbu a prežiť medové týždne pod
dohľadom kamier s prísľubom, že dostanú domček aj finančnú odmenu,
bude
oproti tomu malina. Potkýnajúc sa pobral za hlúčikom kameramanov.
„Ešte
vydrž, pre divákov,“ zašepkala mu do ucha Erika, ktorej šaty museli na
poslednú chvíľu prešívať o dve čísla smerom hore. Pohla…
Pán prezident, pán prezident?!“ Vysoký muž sa snažil predrať
k hlave
Spojených štátov amerických. Ochranka bez váhania zakročila. „Kto,
do
boha, ho sem vpustil?“ vrieskal policajný veliteľ Curry, zodpovedný za
bezpečnosť prezidentského páru.
Predstavenie vrcholí. Saxofón chrlí čoraz vyššie tóny. Strácam sa
v pestrej spleti zvukov. Nechávam sa unášať. Unikám z kaviarne plnej
ľudí, ocitám sa na žiarivej dúhe a spúšťam sa po nej ako po
vodopáde.
Vietor mi prečesáva vlasy. Naberám rýchlosť. Letím rýchlejšie a
rýchlejšie. Dúha mizne a ja namiesto rúk cítim krídla. Zamávam nimi
raz,
akoby opatrne, zamávam druhý raz, už silnejšie, a potom znova a …
Ešte detsky jemná ruka sa dotkla masívnej kovanej brány. Drsné
dubové
drevo ježiace sa železnými nitmi sa dalo takmer okamžite do pohybu.
Lomoz
parného stroja, ktorý za chovanicu železnej panej vykonal všetku prácu,
z podzemia sídla počuť nebolo. Zasyčanie uvoľnenej pary vytvorilo vo
vstupe na chvíľu hustú hmlu.
Sestry Evansové schádzali z poľa. „Chudery malé,“ povedal
kazateľ.
Jeho syn Joshua letmo prikývol. Chvíľu bol nútený počúvať
podobenstvá
o tom, ako Nebeský Otec nahrádza sirotám všetko, o čo ich život
pripravil. Myseľ mu pritom nutkavo prepadávali spomienky na milovanie sa
s jednou z nich, Lucy.
„Vaša excelencia, čím čím čím som si zaslúžil Váš hnev?“
koktal
ochutnávač pri zviechaní sa zo zeme. Hľadel pritom priamo do tvárí
dvom
gerojom, ktorí ho pred chvíľou šmarili na zem pred stôl prezidenta ako
vrece. Odhliadnúc od toho, že ho v hladomorni celú noc mlátili, držal
sa
dobre a pomaličky sa postavil.
Cestovanie časom ma fascinovalo už od dvanástich rokov. Príbehy od H.
G.
Wellsa, Isaaca Asimova či Philipa K. Dicka som mal v malíčku. Neskôr som
si
do zošita zapisoval aj svoje vlastné príbehy týkajúce sa tohto
fenoménu.
Moje amatérske diela som potom dával čítať spolužiakom, ale
nedokázali
ich oceniť tak ako ja. Zo šuplíka som vyhádzal všetko, len aby som ho
našiel. Volám sa Mário Walters, ale vždy mi hovoria Mark…
„Dobrý deň, vážený cestujúci, kontrola cestovných lístkov.“
Jankovi
sa rozbúšilo srdce ako čiernemu pasažierovi v kontorlovanom prostriedku
MHD. Najhoršie na tom bolo, že prirovnanie presne vystihlo jeho situáciu.
Bravčovinou porastený chlap začal legitimovať ostatných a krok za krokom
sa
blížil k jeho postu. Zo zadnej časti vozu počul ďalších
nepriateľov.
Volám sa Aragorn Lakatoš a som sprostredkovateľ. Už odmalička.
Začínal
som ako väčšina košických detí. Kradnutím značkového alkoholu a
parfémov.
„Chcem sa sťažovať!“ , vyprskol muž do telefónu. Jeho direktívny
hlas
nepripúšťal žiaden odpor, vedomý si svojho práva na sťažnosť za
akýchkoľvek okolností či podmienok. A tentoraz ho hodlal uplatniť
mierou
vrchovatou. Aj keby mal celý deň bliakať do mobilu, urobí tak a musia ho
vypočuť! Inak…, sa bude sťažovať! A poženie to vyššie, až
k samotnému…
Svet bez mena horel. Armáda démonov útočila na skupinu bytostí
vznášajúcich sa niekoľko metrov nad zemou. Boli zahalené v dlhých
bielych
plášťoch, kapucne im zahaľovali tváre. V rukách mali kosy. Pohybovali
sa
v pokojných oblúkoch a vyberali si miesto, kde sa zahryznú do
nepriateľa.
Hordy zavíjali šialenou nenávisťou. Toto bolo miesto konečného
rozhodnutia. Zápas mocností Svetla a Temna sa začal.
Trrrr. Trrrrrr. Kdesi vpravo sa ozval ďateľ. Trrrrrrr. Vytrvalo
vyklopkával.
Trrrrrrrr. No inak bol les tichý a pokojný. „Stratili sme sa. Priznaj si
to,“ zakvílila. „Nie nestratili. Viem presne kde sme,“ odvetil
neisto.
Investigatívny novinár Nick Tomolson si preložil pravú nohu cez ľavú
a
s pôžitkom odchlipol z kávy. Sedeli v kaviarni La Plazze, bolo presne
dvanásť hodín…čas na ktorom sa dohodli. Tešilo ho, že je Gulváč
dochvíľny. Bol to dôležitý bod k predloženiu dokumentu, ktorý
priniesol.
Potreboval seriózneho a svedomitého človeka. Žiadne úzkoprofilové
hráčske typy, ktoré to nikdy nedotiahnu ďalej, ako cez svoje
malom…
Masívna stolička zavŕzgala bolesťou ako do nej dosadlo sadlovité
telo.
Nasledovalo ťažké odfukovanie a potoky potu sa začali vpíjať do
poťahov.
Na dnes mu stačilo, kolená sa mu triasli po neskutočnom zážitku, cítil
sa
ako vo sne. Zasyčanie vzduchu, vôňa koly, šesť ťažkých prehltnutí
kde
sladká tekutina ochladila telo, pobláznila chuťové receptory a dočasne
zahasila smäd, spokojné AACH na vypustenie prebytočného…
Kalendár
Vločky vírili vzduchom akoby tancovali šteklivý kankán a kňaz Estor
ich cez tesne upevnenú okenicu zaujato sledoval. Po chvíľke sa otočil a
na
čistom liturgickom rúchu si upravil fialovú štólu. „Tak ako
Peter, si pripravený?“ venoval trochu vyzývavý, no viacmenej
úzkostlivý
pohľad svojmu pomocníkovi, mladému, čerstvo vysvätenému kňazovi.
Och, už zasa na mne sedí. Zviera prázdny pohár a zoširoka opisuje
barmanovi
obsah svojho najnovšieho filmového scenára. Takému sympatickému
mladému
mužovi sa dá rozprávať. Všetko. Na otvorenie duše nie je ani potrebné
väčšie množstvo alkoholu, všetko ide akosi samo.
Ohňostroje dohasli, delobuchy dozneli, zablahoželali sme si všetko
dobré,
tí triezvejší si pripomenuli aj štátny sviatok a pesimisti začali
strihať
meter s 366 dielikmi roku 2012. K všetkým tým očakávaniam pridávame
aj
my svoju trošku: Víťaza druhého kola súťaže amatérskych
mikropoviedok
žánru fantastiky – Ohnivé pero 2011.
Prvé Ohnivé pero, projekt Mischa Jedináka, v ktorom sa
predstavilo 80 mikropoviedok, bolo výnimočné.
Aj keď ho Mischo po čase uzavrel, pero, čo chce písať, sa nedá
hibernovať
na veky. Nápady nemôžu vymrieť, nanajvýš sa im podarí na chvíľu
ukryť,
ako Sithovia v časoch Republiky. Dvakrát do roka na niekoľko mesiacov
nastane č…