Ohnivé pero Q1 2012: Vec v studni

Kde bolo tam bolo, žilo raz v chalúpke v údolí jedno dievčatko. Jeho rodičia každý boží deň odchádzali po brieždení do práce a vracali sa až neskoro večer. Dievčatko sa zatiaľ staralo o skromné rodinné hospodárstvo: zbieralo vajíčka, páslo húsky, dojilo kravičku.

Jedného pekného dňa sa išlo ukryť pred slniečkom do tône velikánskeho stromu za chalúpkou. Pri strome stála prastará kamenná studňa, ku ktorej mala dievčatko zakázané chodiť. Rodičia ho vystríhali, že by sa mu pri pohľade do hĺbky zatočila hlava a mohlo by spadnúť dolu.

Poznáte príslovie o zakázanom ovocí?

Dievčatko sa nahlo cez okraj studne a vtedy…

Vtedy ho zbadala stará ježibaba, ktorá žila na dne studne. Bola to tá najškaredšia starena na celom šírom svete. Vycerila špicaté dlhé zuby a vystrašené dievčatko sa behom vrátilo do chalúpky, kde zamklo za sebou dvierka.

No ježibaba sa už rozhodla, že malá bude patriť jej.


Na druhý deň ráno pred odchodom do práce si rodičia vypočuli neuveriteľný príbeh ich dcéry.

„Už si veľká slečna,“ poučil ju otecko netrpezlivo, „hádam by si neverila na také hlúposti?“

„Nič sa neboj, zlatíčko,“ pohladila ju po tvári mamička, „toto ťa ochráni pred všetkým zlom sveta.“

A dala dievčatku bozk na čelo.

Potom kývla svojmu manželovi a ten – hoci s povzdychom, ale predsa – urobil to isté.

Neskôr, keď sa jarné slniečko vyšplhalo vysoko na jasnú oblohu a rodičia už boli preč, ozvali sa za dverami chalúpky zlovestné šuchtavé kroky.

Dievčatko, ktoré práve umývalo riad, zrazu akoby nechceli poslúchať vlastné nohy a ruky

(akoby ich riadila cudzia moc)

a proti svojej vôli išlo otvoriť. Keď uvidelo ježibabu v dlhej čiernej róbe, na mieste stuhlo od strachu.

„Zlatúúššššik,“ zaškriekala nosatá starena hlasom starej vrany. „Môôôj zlatúúúšššik.“

No keď chcela zdrapiť dievčatko za útle pliecka, zavrešťala a odtrhla od neho ruky, ani čo by v nich držala horúce gaštany.

Rodičovské bozky na jemnom bielom čele sa rozžiarili strieborným svetlom a vytvorili okolo dievčatka zázračný ochranný zvon.

Ježibaba zúrila, prskala, preklínala všetko živé na tomto svete, ale nič nepomáhalo. Pokiaľ sa nechcela spáliť, musela dievčatko nechať tak.


Každé ďalšie ráno sa rodičia lúčili s dievčatkom bozkom na čelo. A vždy po ich odchode sa zo studne vydriapala ježibaba a znova a znova pokúšala šťastie. Dievčatko sa po jej útokoch stávalo čoraz smutnejším a uzavretejším, ale strieborný zvon ho zakaždým spoľahlivo ochránil.

Jedného rána sa rodičia dievčatka škaredo pohádali. Z chalúpky odišli namosúrení a odcudzení. Mamička ešte stihla dať malej ochranný božtek, no otecko, ktorý akoby mal hlavu plnú vážnejších starostí, na to zabudol.

Potom prišla ježibaba. Oblohu zakalili temné mračná a nad chalúpkou sa začali zlietať čierne vtáky.

A potom…


Keď sa otecko s mamičkou večer vrátili domov, márne hľadali dievčatko v chalúpke i na okolí. Otecko sa napokon v zlej predtuche sklonil nad starú kamennú studňu. Uvidel malé telíčko v bielych šatočkách ležať dolu v hlbočine. Rúčky, nôžky, aj hlavička boli poskrúcané v hrôzostrašných uhloch.

Než ten dobrý, bohabojný muž padol na kolená a prepukol v srdcervúci plač, zamarilo sa mu, že z diaľky počuje dutý, škodoradostný smiech.

Pripomínal mu škriekanie starej vrany.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

21. mája 2012
Mark E. Pocha