Chlapec kráčal po strede cesty. Na chodníku by mal pod nohami viac svetla, ale bál sa. Veril, že v húšti a za stromami naokolo sú skryté strašidlá a čakajú na to, kedy niekto prejde okolo. Potom vytiahnu pazúry a majú korisť doslova v hrsti. A v tesákoch. V jeho predstavách mala každá obluda papuľu plnú dlhých zubov ostrých ako nôž. Rozhrýzli by ho skôr, než by žmurkol. A tak radšej kráčal po ceste, tam, kde svetlo lámp nedočiahne. Príšery sem nedovidia. Dúfal.
Šuchot lístia.
Preľaknutý zastal a obzrel sa. Vlasy mu prefúkol studený vánok. Striaslo ho. Neveril, že to bol iba vietor. Určite sa zabudol, zašiel príliš do strany a potvory ho zbadali. Tma okolo neho zhustla a naťahovala svoje pazúry po svetle, až ho celé pohltila. Čierňava sa k nemu blížila, ešte krok dva a má ho. „Hej!“
Zľakol sa, zhíkol.
Tiene ustúpili, naokolo bolo znova svetlo.
Zrak upieral za lampy, za cestu.
Z kria ho sledovali dve žlté oči. Obludy sú ozajstné. Od strachu sa bál pohnúť.
„Jakub!“
Oči zmizli.
Pozrel sa smerom, odkiaľ počul krik.
Z vrát veľkého domu, pár metrov ďalej, na neho kričala žena. Poznal ju, volala sa Lexa. Minulý rok sa sem prisťahovala. V dome žila ona a zvieratá. Vravelo sa, že ich má veľa, od pavúkov až po psy a mačky. Kamaráti mu vraveli, že má aj medvedíka a tigre, ale neveril tomu. Aj keď, medvede mal rád.
„Nestoj tam a poď dnu.“
Kubko sa pozrel za seba, ale žiadne oči tam už nevidel. Možno sa mu to predsa len zdalo, pomyslel si, a pobehol k domu. Len čo vošiel, opadol z neho strach, ktorý mal vonku. Lexa ho zaviedla do kuchyne a posadila za stôl.
„Najprv sa napi, potom si môžeš ísť vybrať zviera.“ podala mu pohár.
Upil si z čaju. Bol horúci, ale nie tak, aby mu to vadilo. Zvedavými očami pozoroval, ako si žena pripravuje vlastný nápoj. Po celej linke boli rozprestreté farebné čajové lístky. Zobrala štipku tých a tých a nasypala ich do hrnčeka. Na stene viseli suché byliny. Zo zmesi vôní sa cítil príjemne. Keď si Lexa zaliala čaj, mal ten svoj už vypitý.
„Lepšie?“ spýtala sa a odložila prázdny pohár do drezu.
„Uhm. Kde sú zvieratá?“
„Poď so mnou, ukážem ti.“ Chytila ho za ruku a previedla cez dlhú chodbu. Dom bol starý a podlaha im pod nohami nepríjemne vŕzgala. Vzduch tu bol ťažší, než v kuchyni, ale nos mal stále plný čaju a bylín. Vôňa mu dodávala odvahu. Zastali pri dverách.
„V tejto izbe. Za ňou je ďalšia a za tou ich je ešte kopec. Nájdeš tu všetko možné.“ vravela mu s úsmevom.
„A môžem si zobrať, aké chcem?“ pýtal sa chlapec, ruku už mal na kľučke od dverí.
„Aké len chceš,“ odvetila „ale iba jedno.“
„Dobre. Vy so mnou nebudete?“
„Vychladne mi čaj. Neboj sa, neublížia ti. Hlavne nezabudni, že to nie sú hračky. Už musím, zhorí mi večera.“ z kuchyne sa ozvalo zvonenie a Lexa sa za ním vybrala rýchlym krokom.
Jakub chvíľu váhal. Až keď stál na chodbe sám, uvedomil si, aká je tmavá. Spomenul si na príšery. Pustil kľučku.
Ozval sa brechot. Zvieratá!
Otvoril dvere a oči sa mu rozžiarili ako dve malé slniečka. Izba bola plná psov. Jazvečík, pudel, vlčiak. Toho poškrabal za ucho, ten mu olízal ruku, ten sa zvalil na chrbát a nechal si škrabkať brucho. Nevedel, pre ktorého sa rozhodnúť a tak išiel ďalej.
Táto miestnosť patrila mačkám. Huňaté, bez srsti, čierne, biele modré, všetky ho sledovali žltými očami, nechali sa pohladkať, pomaznať. Ak by mohol, vybral by si každú.
Za ďalšími dverami také problémy nemal. V plastových nádobách, zaváraninových fľašiach, akváriách, bol samý hmyz. Kobylky, pavúky, červy, stonožky. Tie vyzerali akoby mali viac než sto nôh. Medzi tou hrôzou videl zopár sympatických jašteríc. Tie sa mu páčili. Ale chrobáky? Chlpaté tykadlá sa mu hnusili. Fuj. Striasol zo seba studený pot a pokračoval.
Nasledujúca Izba bola užšia a tmavšia, než ostatné. Popri stenách boli klietky s hlodavcami. Jeho však zaujímalo niečo iné. Oproti nemu bolo okno. Pod ním, na malom stolíku, sedela veľká čierna beštia.
„Puma.“ s úžasom zašepkal.
Zviera sa na neho pozrelo a zbadal, že to nie je puma ale mačka. Bola tmavá ako noc za oknom, len pod krkom mala biely trojuholník srsti.
Naplnil ho nepríjemný pocit, akoby na niečo zabudol.
Vôňa bylín a čaju v nose zosilnela, až sa mu zatočila hlava.
„Na čo sa tak pozeráš?“ ozvalo sa z mačky. Ladne zoskočila na zem. V stoji mu siahala po kolená.
Chvíľu stál v šoku. Potom si spomenul na reči chlapcov, že zvery, ktoré Lexa chová, nie sú obyčajné. Hovorilo sa, že sú čarovné a aj sama Lexa vraj ovláda čary.
Rozprávajúca mačka. To chcel.
„Čo si zač?“ takmer nedýchal.
„Ja som… som kocúr.“ Odpovedalo zviera unavene. Zívlo a vydalo sa mu naproti.
„Môžem?“ Opýtal sa chlapec. Keď mu bol kocúr na dosah, natiahol k nemu ruku.
Ten prekvapene zastal, niečo také nečakal.
Kubko ho začal hladkať.
Po chvíli zavrel oči a jemne zapriadol.
„Vyberám si teba.“
„Mňa nemôžeš.“ Ohradil sa kocúr a rýchlo mu prebehol okolo nôh. Vo dverách sa otočil.
„Lexa povedala, že si môžem vybrať hocijaká zviera. Len jedno, ale hocijaké, aké budem chcieť!“ Namietal sklamaným hlasom.
„Ale ja nie som na výber, chlapče. Vyber si iné. Bol si ešte len v štyroch izbách. Tento dom má poschodie a aj veľkú pivnicu. Určite si niečo nájdeš.“
„Ja nechcem žiadne iné. Neviem si vybrať iné. Chcel by som všetky.“ chlapča malo slzu v oku.
„Ach,“ povzdychol si kocúr „tak si vyber tie, ktoré sa ti páčia.“
„Nemôžem, Lexa povedala, že iba jedno.“ vzlykal.
„Ale ba. Teraz tu nie je. A navyše, o všetko sa tu starám ja. Ja!“
„Naozaj?“
„Fakt!“
Dieťaťu sa na tvári vyčaril úsmev. Hneď mu bolo lepšie. Keď chlpáčov chvost zmizol za dverami, otočil sa k najbližšej klietke. Otvoril ju a opatrne strčil dnu dlaň.
„Ty budeš prvý.“
Nič.
Ešte chvíľu nič.
A teraz.
Na zápästie mu vyskočil potkan s modrou srsťou a veľkými ušami. Vyzeral ako malý sloník. Chvíľu sa pozerali jeden na druhého, potom sa mu hlovdavec otočil chvostom. Zahryzol do palca.
Chlapec necítil bolesť, skôr naopak. Akoby mu cez ranu z tela unikla všetka úzkosť. Zabudol na to, čo sa mu prihodilo cestou sem.
Zvláštnejšie než ten pocit bolo to, že mu rana nekrvácala.
„Poslala si ho na mňa, že? Vedela si, že ak mu dovolíš len jediné zviera, pôjde za mnou. Stále to robia. Mala by si prestať, ja sa nehrám s… mŕtvymi.“ prebodával Lexu pohľadom a pil vodu.
„Sú to deti!“
„Dávno po smrti.“
„Ach, prestaň! Sú to decká a potrebujú pomoc.“ vykríkla „Občas sa správaš horšie ako mačence, ktoré tu máme.“
Zasyčal.
„Idem skontrolovať, ako to ide.“
Urazil sa. A mal v pláne dať jej to patrične najavo. Pred tým, než vyšiel na chodbu, prevrátil misku s jedlom tváril sa, akoby to nič. Chcel aby k nemu prišla. Mal pripravené pazúriky a v papuľke vodu.
Nakoniec preglgol a odišiel. Nemal čas na hry.
Zvieratá nechal s chlapcom príliš dlho. Musel sa ísť pozrieť, či sú chlpáči v poriadku.
Uľavilo sa mu. Našťastie všetko išlo tak, ako malo.
Pár potkanov pobehovalo chlapcovi krížom krážom po rukách, nohách, sem tam sa zahryzli. Ryšavá mačka využívala jeho rameno tak, ako mačky zvyknú využívať luxusné gauče. Na bruchu mu sedel malý medvedík. Nosom mu rýpal do brucha, nedarilo sa. Použil labky.
Na tele neostávali rany, kúsky chlapca proste mizli.
Jakub ležal nehybne, nebránil sa, akoby nič z toho necítil. Na tvári mal blažený úsmev, oči plné slasti, ktorá nie je určená pre mladých.
Kocúr ich popreskakoval a usadil sa na stolíku pod oknom.
Sledoval, ako sprevádzali dieťa, ducha, na druhý svet.
Žlté oči sa mu zlovestne ligotali.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.